Slovenská jazzová ikona: dojímavý odkaz pre mamičku do neba

Nedávno ste si mohli na stránkach nášho magazínu prečítať zaujímavý rozhovor s jazzovou legendou, skvelým Petrom Lipom. 

Tento výnimočný muzikant sa s nami podelil o zážitky a skúsenosti, ktoré nie vždy súviseli s hudbou. Prežil niekoľko režimov a poodhalil nám svoje pocity z čias, nie až tak dávno minulých.

Z pohľadu zásadných spoločenských zmien ste prežili naozaj pestrý život. Hoci nie vždy v pozitívnom slova zmysle. Narodili ste sa počas druhej svetovej vojny. Napriek tomu, že ste boli v tom čase malý, spomínate si na niečo špeciálne?

Narodil som sa dva roky pred koncom vojny. Spomínať teda nemám veľmi na čo. Všetko, čo o tej dobe viem, som sa dozvedel z rozpávania, kníh a filmov.

Isté zážitky, i keď sprostredkované, sa vás ale neskôr museli doktnúť. Váš otecko bol väznený a následne deportovaný do Osvienčimu. Čo predchádzalo tejto emotívnej udalosti?

Moj otec bol Žid, matka kresťankou. Do jesene 1944 veril, že jemu sa nič nestane. Miešané manželstvá v jeho okolí ostávali predsa nedotknuté. Mýlil sa. Zobrali ho a väznili na prešovskej komandatúre. Dva mesiace čakal na novembrový transport do Osvienčimu. Dostal sa do pracovnej skupiny, ktorá pracovala v blízkej bani v Horných Mysleniciach, zhruba 20 kilomentrov od Osviemčinu. Mal však problémy s pľúcami a zdravotne to nasadenie nezvládol. Na Vianoce zomrel.

Rádové sestry nás prijali ako dve siroty

Čo bolo potom s vami a mamou? Ako a kde ste prežili vojnové obdobie?

Mama sa po jeho deportácii zľakla a uvedomila si, že ohrození sme aj my. Najprv sa s mojou sedemročnou sestrou odsťahovali do Tatier a mňa nechala u babičky. Následne sa opäť vrátila do Prešova a oboch nás odviezla do Kláštora pod Znievom. Tamojšie rádove sestry nás prijali ako dve siroty. Tam sme prečkali až do konca vojny.

Viem, že po skončení vojny ste stále verili a dúfali, že otec sa z koncentračného tábora vráti. Nestalo sa tak. Ako dlho ste čakali? Dozvedeli ste sa niekdy, aký bol jeho osud?

To časovo neviem odhadnúť. Celá téma môjho otca bola trošku tabu. To sa deťom vysvetliť nedá. Až neskôr, keď som začal veci chápať, mi mama dala odpovede na mnohé otázky. No musím objektívne priznať, že som sa s tým nikdy príliš nezaoberal. Jeho smrť potvrdil priateľ - spoluväzeň. Až teraz, keď som starší viem, čo všetko by som sa mojej mamičky opýtal, keby ešte žila.

„Bál som sa, že bude vojna.“

Vojnou to ani zďaleka neskončilo. Patríte ku generácií, ktorá po vojne prežila aj ďalšie ťažké obdobie - vpád ruských vojsk na naše územie. V tom čase ste boli 25-ročným mladým mužom, so začínajúcou hudobnou kariérou. Spomínate si, čo ste v tom čase robili, prípadne aké boli vaše pocity?

Najmä záver šesťdesiatych rokov bol pre mňa a moju generáciu jednou úžasnou jazdou cez krásnu, slnečnú, kvetnatú krajinu😊. Končil som štúdium na vysokej škole, mali sme úspešnú kapelu Blues Five, vďaka priaznivej politickej situácii, ktorá prakticky denne prinášala nové dobrodružné a demokratické novinky, som sa tešil zo života. V ten večer sme hrali vo Vysokoškolskom klube. Po hraní som išiel na Bernoláčku, kde som býval. V lete tam bol medzinárodný Hostel a teda kopec mladých ľudí z celého sveta. Zábava pokračovala. Až kým okolo jednej-druhej nepribehol vystrašený Angličan a kričal: „Tanks, Tanks!!!“. Ja som netušil, že tank je aj po anglicky tank. Zistil som to, až keď som ich uvidel na Šteinerke (dnešná Krížna) a na Radlinského. V tej chvíli mi napadlo jediné. Koniec života. Na druhý deň som stál v rade pred pekárňou. Bál som sa, že bude vojna.

V čom vás táto zásadná politická zmena ovplyvnila?

Všetko zničil 21. august 1968. Vtedy som zistil, že realita je celkom iná a naši “bratia” nechcú, aby sme boli šťastní a slobodní. Bol to pre mňa veľký šok a krutá rana mojim vzletným pocitom i plánom.

„Stal sa zázrak! A ten zázrak, zostal pre mňa zázrakom navždy.“

Posuňme sa o pár desaťročí. Prišla ďalšia zmena politického režimu. V čase Nežnej revolúcie ste boli mužom v najlepších rokoch s množstvo skúseností. Ako si spomínate na tieto udalosti? Aké ste mali očakávania a naplnili sa?

Očakávania som nemal žiadne, pretože náš život po roku ’68 prebiehal v normalizácii. Mohli sme sa tešiť len krátkodobo a výlučne z maličkostí. Perspektíva bola taká, že tu sa už nič zmeniť nedá, náš osud je spätý so Sovietskym zväzom, a to na večné časy. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď sa celý ten socialistický kolos začal cez Poľsko, Maďarsko a NDR hýbať.

17. novembra som bol na turné v Španielsku. Počúvali sme Slobodnú Europu. Každý deň sme sa dozvedali nové šokujúce, predovšetkým radostné správy. Stal sa zázrak! A ten zázrak zostal pre mňa zázrakom navždy. Som rád, že žijeme v demokracii a sme slobodní.

Prečítajte si tiež: https://instacks.sk/peter-lipa-mal-som-36-rokov-ked-som-sa-vzdal-zamestnania-a-isiel-na-volnu-nohu