Slovenka Janka a jej spomienky na Vietnam: „Je to láska na celý život.“ (2. časť)

Cestovateľka Janka Komendová má dušu veľkého dobrodruha. Nedokáže obsedieť doma a pre svoj život vyhľadáva cudzie krajiny. Okrem Slovenska žila v Poľsku, v Moldavsku, v Indonézii a naposledy vo Vietname. Návšteva Ázie ju lákala už dávno, najmä vďaka dokumentárnym cyklom Davida Attenborougha alebo knihám Anthonyho Bourdaina.

Prvá časť rozhovoru: https://instacks.sk/slovenka-janka-a-jej-spomienky-na-vietnam-je-to-laska-na-cely-zivot-1-cast

Pokračovanie:

Ako vnímate vietnamskú mentalitu? V čom sú Vietnamci iní než Slováci?

Je ťažké nás porovnať. Myslím si, že aj Vietnamci aj Slováci sú usilovní, pracovití a dokážu sa uchytiť v cudzine. Vietnamci viac dbajú na rodinné vzťahy, poznajú sa aj bratranci z tretieho kolena. Sú veľmi hrdí na svoj pôvod, ctia si históriu, predkov a národných hrdinov, ale čo sa histórie týka, tak nedávajú najavo krivdu. Respektíve rozhodne menej voči Amerike a Francúzsku ako Číne. Kolonizovali ich mnohé národy, prešli si mnohými vojnami, ale všetko ich to zocelilo. Jednoznačne je tam i väčšia úcta k starším. Aj musí byť, pretože domy sú viacgeneračné a deti sa starajú o rodičov. Komunita tiež drží pokope a stalo sa mi, že sme navštívili skromný príbytok, kde rodina prichýlila iné deti po tom, ako im rodičia zomreli počas záplav. V niečom stále prevládajú tradičné názory a držanie sa noriem, od manželských vzťahov, nevynímajúc otázku farby pokožky, práva zvierat, po nakladanie s plastami, ale je tam vidieť obrovský pokrok a aktivizmus. 

Vietnam je krajina s rastúcim HDP, rozšíreným internetom, mixom mladej generácie a cudzincov, ktorí sa rozhodli nazývať ju domovom a ženú ju vpred. Samozrejme, netreba zabúdať na milióny Vietnamcov vo svete. Každopádne, život hlavne v malých dedinkách „uprostred ničoho” je jednoduchý, skromný. Čo si nevypestuješ a nevychováš, to nemáš. Deti chodia do školy peši, sporo odeté, ale usmiate. Kanalizácia, infraštruktúra, nemocnica – nič tam nie je. V tomto by sme si mali uvedomiť, že máme šťastie, že sme sa narodili tam, kde sme sa narodili, a usmievať sa viac.

Boli ste súčasťou vietnamských špeciálnych osláv alebo tradícií, ktoré vám najviac utkveli v pamäti?

Najviac asi spomínaný Tet, oslavy lunárneho nového roka, keď sa zíde celá rodina, alebo vysvätenie priestorov domu či kancelárie. Rovnako zaujímavé je pálenie obetín vždy 1. a 15. dňa lunárneho kalendára a v deň výročia úmrtia. Potom bola krásna svadba, ktorej ešte deň vopred predchádzala špeciálna ceremónia v dome nevesty, kde sme mali všetci oblečení tradičný odev Ao Dai a každý mal svoju úlohu. Veľmi sa mi páčila tradícia oltárov pri vstupe do obchodu či firmy, a to na zemi alebo v domácnosti na vyvýšenom mieste. Mali na nich rôzne obety od ovocia, zeleniny, mäsa, cigariet až po pivo. Apropo, piva sa vypije vo Vietname vyše 4 miliardy litrov ročne a jeho chuť pomohli vycibriť práve sládkovia z Československa.

Je jedlo, ktoré vás z vietnamskej kuchyne najviac zaskočilo? Ktoré pre nás exotické jedlo by ste nedokázali dať do úst?

Ja rada experimentujem. Zaskočil ma koláč z červíkov, ktorý som si aj chcela dať, no nestihla som. Je dostupný iba v krátkom časovom horizonte a je drahší. Taktiež som nestihla vyskúšať potkana. Netreba si predstaviť toho pouličného, ale takého, chovaného na mäso, v čistote, kŕmeného ryžou. Čo by som si nikdy nedala je pes alebo mačka. Nie je to všade, ale stále sa hlavne na severe nájdu reštaurácie, ktoré toto mäso ponúkajú. Rovnako žiadne chránené a ohrozené zviera, ako korytnačka, prípadne pangolín. Pangolín alebo šupinavec je často označovaný ako najviac ilegálne obchodované zviera na svete. Z netypických pokrmov som stihla ochutnať - či už vo Vietname, alebo počas ciest po Juhovýchodnej Ázii, mozog na rôzne spôsoby, kuracie hrabáky na grile, kačací jazyk, rôzne morské plody od ježkov, slimákov až po ryby. Mala som napríklad oko a žalúdok tuniaka. Vyskúšala som aj pavúka, hada, škorpióna, krokodíla, mravce či veveričku. Najviac mi chutila zelenina a ovocie, hlavne vodný špenát, kokos, dračie ovocie alebo marakuja. Nemusím durian, to slávne „voňavé” ovocie. Cena a chuť sa nedá porovnať s tým, čo sa dá kúpiť na Slovensku. Ako aj väčšina jedál, označených ako ázijské alebo vietnamské. Česť výnimkám. Rovnako chápem, že ich tunajšie reštaurácie prispôsobili našim chuťovým bunkám, respektíve ide o fusion. Čo by som ešte chcela zdôrazniť je káva a čaj. Vietnam je v tomto raj.

Ako vnímate boj Vietnamu s koronavírusom? Boli ich opatrenia v porovnaní s našimi na Slovensku efektívnejšie?

Ich opatrenia boli tvrdé, ale neporovnateľne lepšie. Na konci februára 2020 som bola v Thajsku na ostrove, vrátila som sa do Hanoja a od 22. marca až doteraz sú hranice Vietnamu zatvorené. Oni začali robiť opatrenia ešte predtým, než mali prvé prípady. Akonáhle začali stúpať, bolo jasné, že trasovanie tam funguje oveľa lepšie. My na Slovensku hasíme, až keď už horí, a ešte aj v tom vedre je diera, bohužiaľ. Vietnam ostáva zatvorený, bez turistov. Veľa cestovných kancelárií a hotelov skončilo, no veľa ich toto hluché obdobie využíva na rekonštrukciu. Ľudia zmenili profesie, venujú sa hobby a rodine. Je tam vidno, akí sú prispôsobiví, neplačú nad rozliatym mliekom, opatreniam veria. Nik tam nešíri hoaxy a bludy o čipoch vo vakcínach. Ľudia nosia masky, rešpektujú nariadenia vlády i karanténu. K dnešnému dňu má tak takmer 100-miliónová krajina 2557 potvrdených nákaz a z toho iba asi polovicu v komunite. Zvyšok sú tí, ktorých zachytili už po prílete. A potvrdených úmrtí je iba 35. A ako ma to ovplyvnilo? Bolo menej práce a presunula sa do online priestoru. Chodili sme stále von, do reštaurácií, tesne pred odletom sme boli na dovolenke na ostrove Phu Quoc, keďže vláda podporuje cestovanie v rámci krajiny. Hlavne by som povedala, že keď som tam žila, divila som sa, čo sa deje mimo Vietnamu. A teraz ľutujem, že som tam neostala, kým nebude väčšie percento zaočkovaných u nás doma a voľnejší režim. Stále som nevidela veľa členov rodiny a kamarátov. No všetko je, ako má byť a verím, že bude lepšie. Len ľudia nemôžu byť sebeckí. Čo sa Vietnamu týka, raz sa tam určite vrátim. Momentálne majú šancu pricestovať iba diplomati, zahraniční experti, investori, manažéri a aj to len po istom byrokratickom procese, negatívnom teste, karanténe a opäť negatívnom teste.

Ako vás vnímali miestni obyvatelia? Nepozerali sa na vás ako na votrelca, ktorý tam nemá v tejto covidovej dobe čo robiť?

Nie, možno aj preto, že som tam bola od roku 2018. No čo sa Covidu týka, na začiatku bolo ochorenie vnímané ako vírus z Číny, rovnako ako u nás. Aj na mojej poslednej dovolenke pred lockdownom v Thajsku sa mal Číňan problém ubytovať, hostely ho odmietali. Potom, keďže hlavne EU a USA to nezvládli a prišla druhá vlna nákaz, sme boli aj my - „Zápaďáci” - po vietnamsky „Tay”, chvíľu braní ako hrozba. Videla som fotky na sociálnych sieťach, kde bary vylepili nápisy typu: Cudzincom vstup zakázaný. Mne osobne sa nič neprihodilo. Aj pán, ktorý nám prenajímal byt, bol úplný pohoďák. Momentálne je tam dobrá situácia, domáci vedia, že veľa turistov sa tam rozhodlo ostať, kým sa to v ich domácich krajinách upokojí. O to pyšnejší sú, ako to Vietnam zvláda.

Máte skúsenosť s ich zdravotníctvom? Vraj nie je vo všeobecnosti na dobrej úrovni, no v dobe pandémie príjemne prekvapilo.

V mestách sa nájdu kliniky a nemocnice, o ktorých by sa nám doma mohlo len snívať. Hlavne čakacie doby bývajú oveľa kratšie. Samozrejme, súkromné nemocnice majú vyššiu úroveň. Pokiaľ bolo treba, ako cudzincovi mi tam bol vždy pridelený asistent, ktorý mi prekladal. Bola som aj v štátnej nemocnici a nemôžem povedať nič zlé. Horšie sú na tom malé provincie, hlavne v horách. Tam môže i malý pád z motorky znamenať smrť. Dedinský lekár nemusí byť k dispozícii alebo nemá dostatočné vybavenie na ošetrenie zranení. Stalo sa, že niekto na to doplatil smrťou, keďže lepšie vybavená nemocnica bola príliš ďaleko. Je lepšie zbytočne neriskovať, vždy nosiť helmu, mať so sebou základné lieky - od tabletiek na žalúdočné problémy, až po popáleniny. A tiež dobrú zdravotnú poistku.

Ako prebiehal váš návrat z Vietnamu domov na Slovensko z pohľadu epidemiologických opatrení v lietadlách či na letiskách?

Bolo neuveriteľné vidieť takmer prázdne, tiché letiská, s pozatváranými bufetmi, a to či už v Hanoji, Dohe, alebo vo Viedni. Musela som mať PCR test nie starší ako 72 hodín, inak by ma nepustili na palubu. Chceli ho vidieť v Hanoji, potom ešte jeden pracovník vo Viedni na letisku, inak nikde. Zaskočilo ma, že neboli žiadne kontroly v autobuse smerom do Bratislavy alebo na hraniciach. Čo sa týka komfortu cestovania, museli sme mať masku a tvárový štít, okrem doby, keď sa podávalo jedlo. Letušky boli milé a obdivujem ich, tie mali komplet ochranný oblek. Takže dalo sa to, ale cestovala som kvôli tomu, že sa vraciam domov a s vedomím, že idem do karantény. Momentálne by som do exotiky nešla a neriskovala. Čo sa Vietnamu týka, kolujú chýry, že toto leto otvoria hranice pre zopár krajín, ale štáty EÚ to rozhodne nebudú.

Zdroj foto: Archív Janka Komendová