ROZHOVOR s prof. MUDr. Františkom Novomeským, PhD.:"Najzaujímavejší pod vodou je človek sám."

„Príroda pod vodou v zime stíchne, väčšina rýb, zapadaných listami z okolitých stromov, spí.  Voda je priezračná, dohľadnosť sa neskutočne zlepší,“ hovorí prof. MUDr. František Novomeský, PhD. v druhej časti nášho rozhovoru. Známy odborník pôsobí v Ústave súdneho lekárstva a medicínskych expertíz Jesseniovej lekárskej fakulty UK a Univerzitnej nemocnice v Martine.

Medicíne potápania sa venuje nepretržite od ukončenia štúdia na Lekárskej fakulte UK v roku 1975. V oblasti forenznej expertízy nehôd pri potápaní je jediným súdnym znalcom na Slovensku. Viac ako 60 rokov je tiež aktívnym potápačom a medzinárodne certifikovaným inštruktorom potápania.

prečítajte si tiež: https://instacks.sk/rozhovor-cast-1-ak-potapac-nenahradi-ludsku-pychu-pokorou-prehra-a-zaplati-vlastnym-zivotom

Ako ste sa dostali k potápaniu a čím vás prieniky pod vodnú hladinu očarili?

To je dlhá história, navyše veľmi osobná. Faktom je, že potápači, tí hrdinskí muži v skafandroch s kovovou guľou na hlave, ma fascinovali už ako 10-ročného chlapca. Neviem prečo, ale viem to dokázať. Mám z tých čias uschované svoje detské kresby. Vyrastal som na severnej Morave - vo Frýdku, tam som spolu so starým otcom vymýšľal spôsoby, ako dýchať pod vodou. Môj dedo bol veľký výmyselník, stavali sme spolu modely lietadiel, každú voľnú chvíľu som strávil na letisku. Vôňu laku, vtedy žltých vetroňov, si pamätám dodnes. No a svet pod vodou bol môj druhý smer. Zvíťazil. Prvý dýchací prístroj (skôr samovražednej konštrukcie), s ručným riadením dodávky vzduchu z malej tlakovej fľaše, sme vymysleli v roku 1960. Mal som vtedy 13 rokov. Dnes, ako člen Britskej spoločnosti historického potápania viem, že sme nič nové nevymysleli. Iba sme zostrojili dýchací prístroj, ktorý okolo roku 1933 používal priekopník potápania vo Francúzsku kapitán Yves Le-Prieur. Nemali sme o ňom ani potuchy. No fungovalo nám to na približne 8-10 minút pod vodou.

Potápaniu sa aktívne venujete už viac ako 60 rokov, no okrem toho ste i medzinárodne certifikovaným inštruktorom potápania - ako profesionálneho, tak i policajného. Kedy ste to všetko stihli? Máte vôbec čas venovať sa inštruktorskej  činnosti?

Nuž, akosi som to stihol, no pravdou je, že som si pri tom celkom slušne poničil zdravie. Ako mladý lekár a potápačský inštruktor vtedajšieho Zväzarmu som stál pri zrode prvých generácií služobných potápačov Ministerstva vnútra. Rok čo rok som s nimi chodil na pravidelné výcvikové kurzy a preskúšanie. V tom čase nebolo veľa informácií o kumulatívnom efekte opakovaných zostupov pod vodu v jeden deň. To značí krátko po sebe, keď vystavíte svoje telo najhoršej možnej situácii - opakovanému čiastočnému nasýteniu inertným plynom (dusíkom) a jeho opätovnému výstupu do krvi a tkanív pri výstupe k hladine. Žiaľ, vtedy už v podobe miniatúrnych bubliniek, upchávajúcich cievy a zhoršujúcich výživu tkanív i orgánov. A nasleduje ďalší a ďalší ponor...

Nečudo, že mi po takýchto expozíciách tlaku vody a mnohých ďalších ponoroch, niekedy veľmi hlbokých, postupne "odišli" kolenné a bedrové kĺby. Dnes poznáme lekársky názov tohto stavu - dysbarická osteonekróza, odumieranie kostí z neustálych zmien tlaku. No potápam sa ďalej s upraveným výstrojom, ťažké tlakové fľaše si pripínam na špeciálny postroj na tele až tesne pred zanorením, nenosím ich už viac na chrbte. Nie je to spôsob potápania sa dôchodcov, takto sa vo svete potápajú najmä jaskynní potápači, vyžadujúci úzky profil tela pri prechode rôznymi skalnými zúženiami vo vodou zaplavených jaskynných priestoroch. Nazývajú to "bočná montáž" (sidemount) tlakových fliaš. Perfektné aj pre starých pánov. A na nepoloženú otázku odpovedám jednoznačne: "Áno, stálo to za to!"

Asi každý potápač má svoje obľúbené miesta na potápanie. Ktoré je to vaše, kam sa rád vraciate?

Za potápaním som už naozaj prešiel kus sveta, Karibik, Filipíny či studené Severné more. No mojou „srdcovkou“ boli jazerá na južnom Slovensku, v okolí Dunaja, vodou zaplavené jamy po ťažbe štrku pre vodné dielo Gabčíkovo. Pred 20 rokmi to bol úžasný biotop s čistou vodou, rákosím, leknami, rybami, sladkovodnými špongiami či medúzkami. S dcérou sme tam natočili pre lokálnu TV film s názvom „V krajine strieborných tôní“. Dnes sa, žiaľ, tieto „strieborné tône“ premenili na bahnisté vodné oká s hnedozelenou zapáchajúcou vodou so zvyškami hnijúcich rastlín. Keď do nich nazriete ako potápač, uvidíte, ako sa tam príroda neuveriteľne trápi, reťazce prežitia či získavania potravy sú roztrieštené, na predtým čistých kamienkoch štrku na dne sú nánosy hnedozelených rias. Životodarného kyslíka na prežitie už takmer niet. Ekológovia dobre vedia, prečo sa táto pohroma udiala...lebo človek. V tejto lokalite sa nemám viac kam vrátiť.   

Čo najzaujímavejšie ste mali možnosť vidieť pod vodnou hladinou? 

Videl som toho veľa, úžasné koralové útesy, lodné vraky, všakovaké obyvateľstvo hlbín, kŕdle žralokov. No azda najzaujímavejší pod vodou je človek sám. Možno je to dané mojou lekárskou profesiou, ale veľmi rád pozorujem potápačov v okolí. Ecce homo, vychádzajú z neho oblaky bublín, no pohybuje sa, žije, pozerá na všetky strany, reaguje na moje signály, niekde v tej čiernej siluete potápačského obleku mu funguje srdce, pľúca a prúdi krv. Človek žijúci pod vodou, teda aspoň na krátky čas, je isto zázrak. Treba si to len uvedomiť a vstupovať do vodného živlu s veľkou pokorou.

Je nejaká potápačská destinácia, ktorá nateraz zostáva vaším snom? Ak áno aká, a prečo?

Od mladi ma fascinuje Veľkonočný ostrov, Rapa nui, ako ho nazývajú domorodci, s obrovskými kamennými sochami moai. Vďaka modernej vede o tomto fliačku zeme v Tichom oceáne už vieme o čosi viac, o kmeňových vzťahoch, kultúre domorodcov, o doposiaľ nerozlúštenom písme rongo-rongo. No ostrov obklopuje šíry oceán a bolo by azda zaujímavé pozrieť sa aj na podmorskú časť tejto anomálie v utváraní Zeme. Je to sen a snom aj zostane. A vari človek nemôže snívať?

Potápate sa iba v lete, respektíve v teplých vodách, alebo patríte k tým odvážnejším a nevyhýbate sa ani potápaniu v zime?

Veľmi rád sa potápam v zime, chce to iba špeciálny potápačský výstroj, vodotesný potápačský oblek, spodné termoizolačné kombinézy vo viacerých vrstvách, prípadne aj s elektrickým vyhrievaním. Je veľmi príjemné „ kúriť “ si v potápačskom obleku, verte mi. Príroda pod vodou v zime stíchne, väčšina rýb, zapadaných listami z okolitých stromov, spí. Voda je priezračná, dohľadnosť sa neskutočne zlepší. Všetko je tiché, pokojné, tie jarné a letné vibrácie života pod vodou ustali. Pod hrubou vrstvou ľadu je ideálne prostredie pre meditáciu, urovnanie si mysle, a u mňa to tak spoľahlivo funguje. Avšak, treba urobiť osobitné opatrenia, aby ste našli spásonosný otvor v ľadovom príkrove. Pod ľadový príkrov sa môže zanoriť iba osobitne vycvičený potápač s vhodnou technikou a spoľahlivým podporným tímom na brehu.

Na záver by som sa chcela opýtať, ako trávite voľný čas, samozrejme s výnimkou potápania. :-) 

Tu je odpoveď zložitá. Nuž, potápaniu som obetoval podstatnú časť môjho osobného života, nech to znie akokoľvek pateticky. Ale sú tu aj iné veci. Takže, keď nie som niekde pri vode, stále je čo študovať, čítať, veď svet - a nielen vedecký, je plný nových a nových objavov, informácií, poznatkov. Navyše, milujem hudbu - tú klasickú aj dobrý jazzík, donedávna som aktívne muzicíroval. A mám tiež svoj profesionálny profil súdneho lekára, čo znamená pomerne extenzívnu znaleckú činnosť aj v iných problémových okruhoch. Takže mám akosi stále čo robiť. A tak je mi dobre. (úsmev)