Fotograf Michal Augustini: Aké je to fotiť Robbieho Williamsa? (časť 2.)

V prvej časti rozhovoru nám fotograf Michal Augustini prezradil, ako sa dostal v Londýne k foteniu koncertov veľkých hviezd. Dnes sa dozvieme viac o tom, ktoré významné anglické médiá zverejnili jeho zábery, či ako prebiehala jeho prvá spolupráca na obale albumu.

       * prečítajte si tiež: https://instacks.sk/fotograf-michal-augustini-fotenie-koncertov-velkych-hviezd-je-o-stasti-a-trpezlivosti-cast-1

Rodák zo Spišskej Novej Vsi má už za sebou prvú výstavu, v budúcnosti chce verejnosti predstaviť vlastné obrazy i hudobnú tvorbu.

Medzi tvoje najväčšie úspechy patrí fotenie na koncertoch Robbieho Williamsa. Po prvom prišla aj akreditácie na ďalšie vystúpenie tohto speváka. Ako sa ti podarilo presadiť medzi konkurenciou, že vybrali práve teba?

S kamarátom som nespočetnekrát videl záznam koncertu Live from Knebworth. To, ako prichádza na pódium zavesený dolu hlavou, bolo fantastické. Vždy som ho preto chcel vidieť naživo. Kúpil som si lístok na silvestrovský koncert. Stál ma 250 libier a nikdy v živote som za vstupenku nedal toľko peňazí. Do batohu som si dal zrkadlovku a ochrankárovi ukázal, že ju mám so sebou. Našťastie povedal, že je to v pohode a pustil ma dnu.

Mal som skvelé miesta a fotil ako divý. Až po štyridsiatich minútach ma prišli upozorniť, že nemôžem fotiť veľkým fotoaparátom a mám ho odložiť. Mal som obrovské šťastie, ale teraz by som to už neurobil. Človek z toho môže mať veľké problémy.

Druhý Robbieho koncert som fotil s povolením. Podarilo sa mi nakontaktovať na tú správnu osobu. Napísal som agentúre, ktorá mi už predtým dala akreditáciu na koncert Noela Gallaghera, čo bol pre mňa tiež obrovský zážitok. Takže, keď som raz prešiel ich sitom, podarilo sa to ľahšie. Dôležité bolo vystihnúť aj správny čas. Na koncert sa podarí dostať maximálne desiatim až pätnástim fotografom, takže musíte reagovať rýchlo.

Robbie je počas koncertov veľký, nespútaný živel. Pre teba ako fotografa to istotne musel byť veľký zážitok. Ako sa ti s ním pracovalo?

S Robbiem Williamsom sa pracuje super. Vie robiť s ľuďmi, neustále sa hýbe a robí veľkú šou. Preto sa fotky robia skvele. Je to fakt veľký zážitok.

V tomto období prišiel aj ďalší veľký úspech. Tvoje zábery pridali k svojim reportážam z koncertov známe anglické médiá. Kde všade si mal tieto fotky? Aká bola tá prvá, s ktorou sa ti podarilo presadiť?

Najväčšími úspechmi boli Rolling Stone magazín, v NME som mal Noela Gallaghera, v The Guardian fotky z Fatboy Slim. Moju prácu zverejnili aj v Telegraphe, Independent a The Times. Zo slovenských médií som mal fotku v Pravde. U nás to príliš nesledujem, ale je to príjemné, keď vám niekde zverejnia zábery a upozorňujú vás na to aj známi. Najväčším úspechom bol pre mňa Noel Gallagher. Mal som fotiť iba prvé piesne, ale nakoniec ma nechali na celom koncerte. Potajme som urobil ešte pár záberov a práve tie vyšli na druhý deň v NME.

Momentálne už spolupracuješ aj na promo fotografiách s niektorými interpretmi. Koho všetkého sa ti podarilo odfotiť? Kto na tebe zanechal najsilnejší dojem?

Moja kariéra pokračovala ďalej a začal som spolupracovať so Sofar Sounds. Je to spoločnosť, ktorá organizuje intímne koncerty na zaujímavých miestach. Vždy predstavujú troch rôznych umelcov. Bolo to založené na dobrovoľníctve. Dostal som sa medzi komunitu ľudí, ktorí zbožňujú muziku a boli také isté typy ako ja. Niektorí boli ešte strelenejší. Vďaka tomu som začal fotiť na koncertoch v Londýne pravidelnejšie.

Cez nich som sa dostal k spoluprácam s interpretmi. Keď sú to koncerty pre 50 až 150 ľudí, človek má väčšiu šancu dostať sa k umelcom. Väčšinou sú na začiatočníckej alebo strednej úrovni. Spoznal som tak viacerých skvelých ľudí a vypomáhali sme si vzájomne. Keď človek nemá za sebou dlhú štúdiovú prax, musí niekde začať. Práve Sofar Sounds bolo preto miestom, kde som pomohol umelcom, no zároveň som tým investoval do svojej budúcnosti.

Najsilnejší dojem vo mne zanechal Joel Culpepper. Spoznali sme sa na festivale v Brightone. Poviem úprimne, doobeda tam neboli extra dobré koncerty. Potom som však vošiel do stanu, kde vystupoval jeden týpek a znel dobre. Dával zo seba všetko. Na začiatku tam bolo 20 ľudí a na konci už bol plný stan. Fantasticky sa mi tam aj fotilo. Potom sme sa s bratom túlali po festivale a zrazu sme zbadali Joela. Prišiel som za ním a dal som mu vizitku. Oslovil som ho, že ak bude mať záujem, môže prísť do môjho štúdia a urobím mu portréty zadarmo.

Kedy si sa dostal k foteniu portrétov?

V roku 2018 nás v mojej práci odkupovala iná firma. Neprebehlo to však tak dobre, ako sme očakávali. Vtedy som nemal veľa roboty, tak som si urobil nový projekt. Začal som fotiť portréty kolegov. Potom som premýšľal, že by som mohol pokračovať ďalej.

Vymyslel som si teda nový projekt, ktorý sa volal London Circle. Jeho myšlienka bola, že som chcel odfotiť ľudí, ktorí ovplyvnili môj život v Londýne. A tak som na konci roka 2018 urobil vo svojej malej izbe ateliér. Na víkend som dal polovicu nábytku preč, pozval som cez víkend ľudí, ale aj hudobníkov zo Sofar Sounds, kamarátov, známych a takto som sa zdokonaľoval. V roku 2019 som mal z London Circle výstavu, na ktorej si návštevníci mohli pozrieť fotky aj pomocou aplikácie v telefóne a tam sa im potom zobrazili ďalšie animácie.

Vtedy som k sebe zavolal aj Joela, ale bolo to také zvláštne. Veľa toho nerozprával a nevedel som, či je s mojou prácou spokojný. O pár mesiacov mi napísal, že bude hrať na British Summer Time, kde vystúpi aj Stevie Wonder. On hral na menšom stagi pre začínajúcich interpretov. Chcel odo mňa, aby som mu pripravil promo fotky, pretože to bola pre neho veľká udalosť.

Odvtedy sa naša spolupráca výborne rozbehla. Ešte pred pandemickým rokom sme sa začali viac stretávať a hovoriť o jeho albume. Mal ho už nahratý, ale nemal k nemu vizuálnu stránku. V tom mi opäť pomohla moja práca, z ktorej som presne vedel, aké otázky klásť, aby som z umelcov dostal to, čo naozaj chcú, a lepšie sme sa tak prepojili. V polovici roka 2020 som si prenajal štúdio v Brixtne, kde som maľoval a fotil portréty. Joel ku mne chodil často a nakoniec som pre neho fotil aj cover na jeho debutový album. To je pre mňa neskutočný zážitok, keď som mohol na tak dobrý album urobiť obal. Taktiež ten pocit, keď som videl fotku na billboarde uprostred Londýna, mal som zimomriavky.

Čo fotíš radšej – koncerty alebo štylizované foto?

Obe fotím rád, pretože rád robím s ľuďmi. Baví ma pracovať s interpretmi čo najbližšie. S Joelom som pracoval na celom koncepte albumu, obaloch na single a skvelé zážitky sú aj s videoklipmi. To je pre fotografa raj na zemi a zanechalo to vo mne silný dojem. Robil som s ním na troch klipoch, na ktorých mal veľký štáb. To je jedna z vecí, ktorej by som sa chcel v budúcnosti venovať. Mojím veľkým snom je urobiť plagát pre film. Byť na veľkom natáčaní v zákulisí.

Všetko má svoje čaro a nevedel by som povedať, čo je pre mňa bližšie. Live muzika je báječná vec, pretože koncerty milujem a živá hudba je nenahraditeľná. Zároveň pracovať s človekom na portrétoch, aby som zachytil ten moment ako reálne vyzerá a akú má dušu, ma veľmi baví. Pracujem takou technikou, že ľuďom hneď ukazujem to, čo fotím. V počítači vidia ako vyzerajú, čo majú na ďalšom zábere zmeniť. Vďaka tomu sa dá posunúť kvalita oveľa vyššie.

Aké máš nesplnené sny? Koho koncert by si rád fotil, a s kým si možno rád aj zahral?

Môj top list interpretov, ktorých by som chcel fotografovať, vyzerá takto:

1. Daft Punk
2. David Gilmour, gitarista z Pink Floyd
3. Roger Waters, basgitarista z Pink Floyd
4. U2
5. Red Hot Chili Peppers a John Frusciante
6. Justice

Krátko po skončení vysokej školy si sa presťahoval do Anglicka. Bolo to už dlhodobo tvojím plánom alebo ťa k tomu dotlačila situácia?

Po skončení školy som pracoval v marketingu, venoval sa najmä sociálnym médiám. Bavilo ma to, ale skôr ma zaujalo školiť ľudí, pretože som mal na to dobré schopnosti. V Prahe som mal skvelú prácu ako social media tréner. Po dvoch mesiacoch ma vyhodili na základe biznisového rozhodnutia firmy, keď muselo odísť viacero zamestnancov. Vtedy som mal skvelého šéfa, ktorý sídlil v Londýne. Za tých pár mesiacov sme si vybudovali dobrý vzťah.

Keď ma odtiaľ vyhodili, mal som ťažké obdobie. Po ôsmych mesiacoch sa tento šéf z Anglicka ozval s tým, že má nejakú ponuku na prácu, ktorú on nemôže vziať. Povedal mi, že ja by som to isto zvládol, a či nemám chuť presťahovať sa do Londýna. Súhlasil som, že to skúsim. Prešiel som množstvom pohovorov, ktoré trvali dva mesiace. Po nich som dostal ponuku na veľmi dobre platenú prácu. Zbalil som sa a z Prahy odišiel bývať do Londýna tým najlepším možným spôsobom.

Nechcel som ísť totiž niekde spôsobom, že by som začínal v reštaurácii. Mal som vyštudovanú vysokú školu, nechcel som ísť touto cestou. Na tomto mieste pôsobím dodnes. Pôvodne to bol malý startup Videology a ja sa starám o školenie a personálny rozvoj zamestnancov. Momentálne pracujem ako couch a learning development manažér. V začiatkoch mi opäť veľmi pomohol bývalý šéf, u ktorého som mohol bývať. Bol to skvelý štart. Priamo som nastúpil do dobre platenej a prestížnej práce, takže som bol spokojný. Keďže som mal dobré zázemie, mohol som sa začať venovať umeniu a muzike.

Dokázalo ťa už pred pandémiou uživiť fotenie? Alebo to bola stále záľuba, ktorá ti prinášala nejaké peniaze?

Fotenie ma nedokázalo uživiť a nemyslím si, že by ma v dnešnej dobe uživilo. Hoci som už pred pandémiou premýšľal, že by som sa tomu začal venovať naplno. Vo fotení a v hudobnom biznise nie je tých peňazí až tak veľa, ako si zarobím svojou prácou. Poznám ľudí, ktorí sa tým živia a robia to za dobré peniaze. Stále je to však zle platená robota a človek sa musí nadrieť, aby zarobil aspoň polovicu z toho, čo zarábam ja dnes.

Mám to ako doplnok a beriem to tak, že nerobím fotenie pre peniaze, ale preto, že ma to neskutočne baví. Taktiež som blízko pri muzikantoch, hudbe a stal som sa súčasťou hudobnej i umeleckej komunity. Zároveň mám skvelú prácu, ktorá mi to dovoľuje. Cez deň pracujem v nej a večer chodím po koncertoch.

Veľa ľudí sa ma pýta, ako to dokážem zvládať, ale dá sa to. Fotenie neberiem ako prácu, i keď mi zaberá možno viac času v porovnaní s mojím hlavným zamestnaním. Takže momentálne sa v tejto pozícii cítim dobre. Navyše, flexibilita počas covidu mi priniesla ešte väčšiu slobodu, pretože viem lepšie skombinovať svoju prácu s fotením.

Menil by si Londýn za Slovensko alebo ti už prirástol k srdcu a plánuješ tam zostať žiť natrvalo?

Musím povedať, že mi prirástol k srdcu. Zatiaľ nemám plán vrátiť sa na Slovensko. Chcel by som zostať a pôsobiť tu. Domov sa však vraciam pravidelne. Pred pandémiou som lietaval celkom často. Mám doma veľa kamarátov a rodinu, ale Londýn mi poskytuje priestor na to, aby som sa mohol ako umelec vyjadriť a lepšie uplatniť. Covid jednoducho odhalil, kde sú v Česku a na Slovensku priority okolo kultúry. I keď, neklaďme si ružové okuliare, tu v Anglicku to bolo veľmi podobné. Stále je to tu však silnejšie vyvinuté. Umelecký život, komunity, ktoré držia spolu, príležitosti stretnúť svetových hudobníkov a spolupracovať s nimi, takéto možnosti na Slovensku nemáme. Chcem sa venovať hudbe, tvoriť vizuálne umenie, maľujem a fotím. Kombinácia týchto vecí ma drží v Londýne, pretože kultúrna scéna je tu unikátna a skvelá, každý deň sa tu niečo deje.

Ako ťa zmenil život v zahraničí?

Musím povedať, že ma zmenil úplne od základov. Už skúsenosť z Erasmu, keď som bol v Paríži, ma ovplyvnila. Každý pobyt v zahraničí človeka nejako zmení. Pobyt vo Francúzsku som nazýval, ako keby mi dal niekto kvapky do očí. Trošku sa mi rozvidnelo. Západný svet som vždy videl v idealistickom obraze. Inklinoval som k Amerike, ako je tam všetko super, ako je v západnom svete všetko perfektné a na Slovensku úplne o ničom.

Pravda je ale niekde uprostred. Západný svet je síce skvelý a niektoré veci fungujú aj stokrát lepšie ako u nás. Zároveň je tu obrovské množstvo vecí, ktoré nefungujú tak, ako by mali, ale na Slovensku zas áno.

Naučil som sa, akú silu a potenciál majú Slováci. Máme maličké, päťmiliónové Slovensko, no vyrábame lietajúce auto a máme množstvo svetových nápadov. Je tu obrovské množstvo šikovných ľudí. V západnom svete vidíme, aké sú tam medzery a dokážeme ich vyplniť.

A čo nové si sa naučil po presťahovaní do cudziny?

Musím povedať, že najväčšími vecami, ktoré ma naučil život v zahraničí, sú rešpekt a pokora voči všetkým kultúram, vierovyznaniam, farbám pleti, orientácií. Naučiť sa to, že nie sme rozdielni ľudia, iba ľudia. To je stále pre mňa veľká lekcia. Keď človek vyrastá na východnom Slovensku, realita je taká, aká je. A veľkomesto mu potom dáva v tomto smere veľké školenie. Som rád, že mám veľký rešpekt a pokoru voči všetkým ľuďom, s ktorými pracujem, a pochádzajú z rôznych kútov sveta.

Naučilo ma to byť neustále zvedavý. Nebyť tvrdohlavý, všetko okolo seba vnímať a byť otvorený iným názorom. Skúšať a zažívať nové veci. Myslím si, že pobyt v zahraničí by si mal vyskúšať každý. Posúva to ľudí na úplne iný level. Pomáha im to vidieť svet inak a rozvíjať sa.

Musím však povedať, že Londýn je v tomto smere jedna obrovská bublina a ťažko sa mi z nej odchádza. Tu ten multikulturalizmus funguje na úplne inej úrovni. Je to veľmi dobrý pocit byť medzi ľuďmi, ktorí majú voči sebe rešpekt. Tiež ma naučil vzdelávať sa, pozitívne myslieť a hlavne počúvať druhých. Byť vždy otvorený novým možnostiam a príležitostiam.

Si ten typ, ktorého stále ťahá komunita Slovákov, Čechov a Poliakov alebo inklinuješ skôr k domácim?

Prvá vec pred príchodom do Londýna bola, že som sa pozrel, kto z mojich známych tam žije. Sranda je, že som tu stretol veľa ľudí zo Spišskej Novej Vsi. Nie som však ten typ, ktorý by vyhľadával komunitu Slovákov, bol iba s nimi a chodil výlučne na ich akcie. Ja absolútne zbožňujem ísť na slovenské a české koncerty v Londýne, pretože je to úplne skvelé. Keď som začínal fotiť, fotil som Richarda Müllera. Neviem, či by sa mi to vtedy na Slovensku podarilo. Zapájam sa do aktivít, ktoré organizuje veľvyslanectvo alebo československá komunita. Samozrejme, mám tu Slovákov, s ktorými som neustále v kontakte. No nie je to moje primárne okolie.

Prezradíš nám, aké foto projekty ťa čakajú v najbližšom období?

Najviac sa teším na jesennú a zimnú sezónu koncertov, ktorá býva v Londýne veľmi nabitá. V piatky a víkendy sú to najmä DJi v obľúbenom Printworks, cez týždeň pop v O2 arene, ale aj jazz a funkové klubové vystúpenia.

Jeden z mojich snov je byť fotografom priamo pre Royal Albert Hall. Chcem zviditeľniť vlastnú značku Augustini Creative, pod ktorú spadá nielen fotenie, ale tiež maľba, hudobná tvorba a grafický dizajn.

Počas pandémie som strávil veľa času vo svojom art štúdiu tvorbou abstraktných malieb a teraz snáď prichádza čas ukázať ich svetu. Väčšiu pozornosť chcem venovať hudobnej tvorbe a samozrejme pokračovať v rozbehnutých projektoch s Joelom Culpepperom, ktorého si môžete vypočuť budúci rok aj na Colours of Ostrava 2022.

Takže makám a hlavne hľadám spôsoby, ako sa ďalej učiť a rozvíjať vo všetkých smeroch.

Michalove kroky môžete sledovať aj na Instagrame.

Viac Michalových fotografií uvidíte tu - https://augustini.photo/?fbclid=IwAR2-gITZMm12XaEWCfCIZLJxRqn4VA96WMaNXvIE3_JvlL7X7q_uXS8fwn4