Fotograf Michal Augustini: "Fotenie koncertov veľkých hviezd je o šťastí a trpezlivosti." (časť 1.)

Michal Augustini je rodák zo Spišskej Novej Vsi. Kvôli práci sa presťahoval do Londýna a tam rozbehol jeden veľký sen – venuje sa hudobnej fotografii. Podarilo sa mu dostať do blízkeho kontaktu s viacerými hviezdami.

Pred jeho objektívom sa už ocitol Robbie Williams, Prodigy, Noel Gallagher, Post Malone a mnohých ďalších. Aktuálne spolupracuje s českým magazínom Full Moon a fotobankou Shutterstock.

Pri čítaní jeho príbehu väčšina hudobných fanúšikov zatají dych a povie si, že by chceli spolu s ním zažiť aspoň niektoré dobrodružstvá. Michal však nedostal od života nič zadarmo. V jeho kariére mu istotne pomohlo šťastie, no samotnému úspechu predchádzali roky driny. Hodiny cestoval na koncerty, mrzol pred halou, kým ho spolu s kolegami organizátori pustili dnu a tam mohol odfotiť iba tri pesničky. Dnes sa však môže pochváliť aj takými úspechmi, že patril k pätici fotografov, ktorí mohli zvečniť koncert Stevieho Wondera na British Summer Time.

Tento mesiac sa mu podarilo zopakovať ďalší z veľkých triumfov. Opäť sa dostal medzi finalistov súťaže Slovak Press Photo. V kategórii Svet umenia a kultúry zabojuje o výhru fotografiou anglického soulového speváka Joela Culpeppera, s ktorým spolupracoval na obale jeho najnovšieho albumu.

Hudba a fotenie sú tvoje veľké záľuby. Na začiatku toho všetkého stála vášeň pre muziku. Kedy vznikla tvoja láska k nej?

Hudbu som zbožňoval už od malička. Ako dieťa som si vzal tenisovú raketu, postavil som sa pred zrkadlo a tváril som sa, že mám gitaru a hrám Iné Kafe. S mamkou som zas zvykol tancovať na Freddieho Mercuryho. Vždy ma fascinovalo, aká je hudba unikátna, a že je tou najvyššou formou umenia. Je to pre mňa najkrajšia, najťažšia a najvyššia forma vyjadrenia, aby sme z nástroja dostali to, čo máme v hlave. Niektorí ľudia to nedokážu ani po mnohých rokoch. Je to drina a zároveň kumšt. Neexistuje nič iné, čomu by som dokázal venovať toľko pozornosti a cvičenia. Ja som pomerne netrpezlivý človek. Hudba si však vyžaduje trpezlivosť a to ma i naučila do života.

Potom si sa rozhodol hudbu aj študovať. Ako si sa k tomu dostal?

K jej učeniu som sa prvýkrát dostal na ZUŠ v Spišskej Novej Vsi, kde som naučil hrať na klavír. Skôr som ju vychodil ako študoval. Nebolo to pre mňa až také zábavné. Hudbu som mal rád, ale učilo sa tam len veľmi málo vecí, ktoré by ma zaujali. Po jej skončení som na klavír úplne zabudol a nechcel som ho ani vidieť. Radšej som si tajne kúpil gitaru a chodil sa učiť do Domčeka v Spišskej Novej Vsi. Síce som ľavák, ale preučil som sa hrať na pravú ruku.

Láska k hudbe bola vždy, ale pravé učenie začalo, až keď som sa dostal do Brna. Tam som študoval na vysokej škole informatiku, ale príliš ma to nebavilo. Potom som však našiel skvelého učiteľa hry na klasickú gitaru - Honza Korgera. To ma tam udržalo. Bolo to perfektné. Ten človek bol neskutočný mentor, naučil ma, čo znamená cvičiť na nástroj a pilovať techniku hudby. Od neho som sa dozvedel v podstate všetko, čo viem o muzike. Z filozofického i motivačného princípu.

Potom som sa začal učiť sám. Láska ku klavíru sa objavila, keď som prišiel do Londýna. Spolubývajúca mala v obývačke voľne položený digitálny klavír. Dovtedy som naň nesiahol možno aj pätnásť rokov. Zrazu som si za neho sadol a nevedel nič zahrať. Tak som sa začal učiť odznova a už to bolo super.

Ako si sa dostal k profesionálnemu foteniu? Začínal si už na Slovensku alebo až po odchode do Anglicka?

K profesionálnemu foteniu som sa dostal tiež cez hudbu. Do Londýna som sa odsťahoval v septembri 2015. Nie som človek, ktorý by šiel do mesta a obdivoval známe pamiatky. Niečo som fotil mobilom, ale mal som od otca požičanú zrkadlovku, ktorú som si vzal v noci do mesta. Napodobňoval som fotky, ktoré som videl na Instagrame. Tak som sa naučil narábať s fotoaparátom.

Keď som bol v Londýne asi druhý týždeň, v Royal Albert Hall mal koncert David Gilmour z Pink Floyd. Síce som nemal veľa peňazí, ale vytiahol som niečo zo svojich úspor a dostal sa tam. Mal som úžasné miesto uprostred sály. Zanechalo to vo mne dosť hlboký zážitok. Akustika a ten pocit, že ste v jednej z najznámejších koncertných miestností, boli úžasné. Eric Clapton prirovnáva hranie v Royal Albert Hall, ako keby bol v obývačke. A je to presne taký pocit. Človek tam sedí a vníma hudbu, ako keby bol interpret od neho vzdialený dva metre.

Podarilo sa ti už aj na tomto koncerte niečo odfotiť?

Vtedy som urobil pár fotiek telefónom a bol som úplne zhrozený, aká je to kvalita. Ten koncert som videl úplne inak, ako keď som pozeral na zábery v mobile. Nebolo to adekvátne môjmu zážitku a myslel som si, že sa to dá zachytiť oveľa lepšie. Začal som sa zaujímať o to, či si môžem vziať na nejaký koncert zrkadlovku a či sa tam môže fotiť. Kúpil som si lepší objektív a zhodou okolností som si ho vzal opäť na koncert Davida Gilmoura. Bol som tam s bratom a stáli sme niekde vzadu. Tam som urobil jednu z prvých, lepších fotiek.

Myslel som si, že v Londýne pobudnem iba krátky čas a chcel som vidieť čo najviac koncertov. Svoj pobyt využiť naplno. Zrazu som mal na dosah veľké hudobné mená, každú chvíľu tu bol zaujímavý koncert, čo bolo pre mňa ako droga.

Postupne som sa dostával na viacero vystúpení, kde som aj fotil. Začal som sa zaujímať, ako by som mal fotky upraviť. Pomyslel som si, že by to chcelo nejaký cieľ. Povedal som si, že by som rád šiel na Pohodu ako fotograf. Tak som si to dal ako métu, začal som chodiť na viac koncertov a vytváral si portfólio. Presťahoval som sa do južného Londýna a býval päť minút od jazzového klubu, kde každý štvrtok hrala kapela zložená zo skvelých hudobníkov. Pochádzali napríklad z Karibiku či Jamajky a robili veľmi energické koncerty. Bola to neskutočná atmosféra a tam som sa toho o fotení naučil veľa.

Kedy si dostal svoju prvú oficiálnu akreditáciu?

V Londýne vystupoval austrálsky gitarista Tommy Emmanuel a kúpil som si na neho lístok. No povedal som si, že skúsim napísať manažérke. Na Instagrame som mal pár fotiek, no zapáčil sa jej práve záber z koncertu Davida Gilmoura a dostal som svoju prvú oficiálnu akreditáciu. Tommy je môj hrdina a mohol som ho fotiť z blízka. Bol to obrovský zážitok.

Jej kontakt som vtedy našiel na internete. Bola to detektívka, ktorú robím až dodnes. Nie je ťažké fotiť koncerty, ale hľadať kontakty, správneho človeka a dostať od neho povolenie na oficiálne fotenie.

Máš z prvých koncertov aj nejaký zaujímavý zážitok?

Áno, bolo to vystúpenie Glena Hansarda, ktorý hral v maličkom The 100 Club na Oxford street. Ten zohral významnú úlohu v histórii punkovej hudby a patrí medzi kultové koncertné miesta. To bol pre mňa tiež jeden z veľmi zaujímavých zážitkov. Nemal som lístok, ale postavil som sa pred klub, kde sme ešte s jedným dievčaťom čakali, či niekto predá svoju vstupenku. Stáli sme tam dve hodiny, a keď sme sa na konci dohadovali s predavačom, či už istotne nemá ani dve miesta, zrazu šiel za nami jeden muž. Ten nás začul a povedal tomu chlapíkovi, že sme tam s ním a má nás zapísať na guest list. Potom nám povedal, že je Hansardov bratranec a nakoniec nás po koncerte vzal aj za Glenom do backstagu. Odvtedy viem, že žiadny koncert nie je natoľko vypredaný, že by som sa tam nevedel dostať. Potvrdilo sa mi to už veľakrát a takto som sa postupne dostával na veľa vystúpení.

Posledné ročníky si patril medzi hlavných fotografov na dvoch kultových festivaloch Pohoda a Colours of Ostrava. Oslovili ťa samotní organizátori? Akým spôsobom si sa dopracoval k tejto, medzi mnohými fotografmi vysnívanej ponuke?

Snažil som sa chodiť na veľa koncertov a konečne mal i vlastné portfólio. Písal som stovky mailov a hľadal akreditáciu. Preto som sa odhodlal a napísal som aj Pohode. Samozrejme, nik mi neodpísal. Ozval som sa im viackrát a bol som z toho sklamaný. Náhodou som volal s kamarátom Lukášom a sesternica jeho manželky robila na festivale PR manažérku. Popýtal som ho, či by sa na to iba pozrela a usúdila, či moja práca za to vôbec stojí. Nechcel som „tlačenku“, ale takto sa moje fotky prostredníctvom nej dostali k človeku, ktorý sa na ne konečne pozrel. Na moju veľkú radosť mi odpísali, že môžem prísť a stal som sa oficiálnym fotografom Pohody. Fotil som tri ročníky, prvý raz v roku 2017.

Pracovať na festivale je náročné. Začali sme robiť od desiatej alebo od druhej poobede a skončili sme až o štvrtej ráno. Často sme za hodinu stihli aj tri rôzne akcie a stage. Od Pohody to už išlo všetko skvele. Moje fotky sa ľuďom páčili a mali dobrý ohlas.

Colors of Ostrava som fotil v roku 2019. Podarilo sa mi tam dostať pomocou ďalšej náhody. Na jednom londýnskom koncerte som spoznal fotografku, s ktorou sme sa potom dali do reči. Nakoniec som zistil, že je z Čiech a ona ma odporučila Zdenkovi Hanoutovi, ktorý je hlavný fotograf tohto festivalu. Pozrel si moje fotky a dal mi ponuku, či sa pridám do jeho tímu. Bol to jeden z mojich najintenzívnejších festivalových zážitkov.

Je teda fotenie koncertov najmä o hľadaní známostí?

Je to aj o známosti. Alebo skôr by som povedal, že o nadobúdaní kontaktov. Človek musí byť aj pripravený, aby na to dokázal reagovať a prijal správne ponuky. Šťastie praje pripraveným, tak nesmiete zaváhať.

Ktorý z týchto dvoch festivalov je pre teba bližší?

Jednoznačne Pohoda, ale Colours v 2019 ju trochu predbehol. Pohoda je to preto, lebo to bol veľký zážitok a pre mňa tiež míľnik. Vždy som chcel a chcem hrať na tomto festivale. Tento sen mám ešte stále pred sebou. Mám pocit, že sa tam stretnú takí ľudia a vytvorí sa taká bublina, že sa tam necítim divne. Slovensko mám veľmi rád, ale vždy, keď sem prídem, cítim sa trocha zvláštne. Ambícia robiť hudbu alebo venovať sa umeniu je u nás, bohužiaľ, na nie veľmi vysokej úrovni. Potom prídete do Londýna a na každom kroku je nejaký barík, kde sa niečo deje a stále je tu niečo magické. Človek hneď pochopí, že artová bublina, ktorú vytvorí Pohoda, existuje rovnako v multikulturálnych mestách. Vzájomný rešpekt a úcta víťazí aj vďaka spojeniu hudbou.

Na Colours je to trochu komerčnejšie a má to nádych väčšieho festivalu. Vidno, že si tam môžu dovoliť viac vychytávok a väčšie mená. Pre mňa je výhodou, že sa festival zavrie o jednej večer a potom mám voľno, môžem si oddýchnuť.

Na jednom z ročníkov Pohody zabodovalo medzi návštevníkmi a fanúšikmi video, v ktorom si bavil ľudí hrou na klavír. Uvidíme ťa niekedy aspoň na menšom pódiu tohto festivalu?

Rád by som bol na nejakom menšom pódiu na Pohode. Minulý rok sa stala taká zaujímavosť, že som sa zúčastnil súťaže na vítanie slnka na klavíri. Vybrali ma, no bohužiaľ, som nemohol prísť na Slovensko. Chcel som hrať aj online, ale to sa nedalo. Je to môj cieľ, stále sa zdokonaľujem v hre na tento nástroj. Hrám denne, pracujem na sebe a budem vydávať aj moje vlastné veci. Plánujem robiť taký balíček hudba-umenie-fotografia.

Fotením koncertov na Slovensku a Čechách sa tvoje ciele neskončili. Netrvalo dlho a začal si sa malými krôčikmi presadzovať aj v Anglicku. Odhliadnuc od množstva ľudí, ktorí by sa v Londýne chceli uchytiť v tomto povolaní, v čom všetkom bolo náročnejšie ísť si za svojím snom v jednom z hlavných miest hudby?

Práveže si myslím, že je ľahšie začať fotiť v Londýne ako na Slovensku. Človek má viac možností, stačí byť v správny moment, na správnom mieste a odkryje sa vám neskutočná príležitosť. U nás je menej koncertov, hudba nie je až na takej úrovni, čím klesajú i šance na úspech.

Povedal by som, že opäť to bolo aj o spoznávaní ľudí. Robím to päť rokov a stále mám pocit, že je to rovnako náročné, ako keby som začínal od nuly. Najmä teraz od začiatku pandémie. Najťažšie je zistiť, ako tento biznis funguje. Nikto vám nepovie presný návod. Pár fotografov píše blogy, no väčšinou sú to všeobecné rady – musíte mať portfólio, oslovovať manažment a mať za sebou médium, kde končia vaše fotky. Mojím veľkým snom bolo fotiť v londýnskej O2 aréne. Písal som stovky mailov množstvu ľudí, no nepodarilo sa to. Potom som pochopil, že musím mať za sebou nejaký časopis.

Na Pohode som stretol bývalého kolegu z Brna. On je tiež fotograf a pracoval pre český časopis Full Moon. To bol jeden z kľúčových momentov. Dostal som kontakt na šéfredaktora, ktorý mi dal príležitosť zverejňovať fotky z londýnskych koncertov na ich portáli. Úplne stačilo, že som mal za sebou aspoň takýto malý kontakt a už sa to rozbehlo. Dovtedy som písal na rôzne miesta ako Michal Augustini a nikto sa mi neozval. Potom mi stačilo napísať, že pracujem pre Full Moon a zrazu sa mi otvárali dvere tam, kde som sa predtým nevedel dostať.

Čo je najdôležitejšie na práci fotografa?

Korporátny život ma naučil byť veľmi štrukturovaný. Bol som pri ľuďoch, ktorí robili pre obchod. Na nich som videl, že je to vždy o množstvách. Napríklad, keď sa chcem dostať na nejaký koncert, tak existuje človek, ktorý dáva tie povolenia. Musím ho teda nájsť, podať mu informácie, aby ich prijal a dal mi pozitívnu odpoveď. Používam presný systém na značenie všetkých kontaktov. Vďaka tomu viem, komu som kedy písal, či mi odpovedali a potom sa mi to už ľahko organizuje. Niektoré ponuky som už následne dostával aj na základe týchto známostí, že sa mi sami ozvali a pozvali ma.

Akú máš úspešnosť pri oslovovaní kontaktov?

Na práci koncertného fotografa sa mi najmenej páči, že môžete byť akokoľvek dobrý, ale keď nemáte šťastie, nedostanete sa tam. Z hľadiska fotenia bol mojím najúspešnejším rok 2019. Vtedy som mal s kamarátom stávku, či dokážem dať sto koncertov za rok. Pretavilo sa to do projektu All In One Year a v posledný decembrový deň to bolo rovných 130 live vystúpení.

No keď sa pozriem na štatistku z môjho programu, podarilo sa mi akreditovať na 20 až 30 percent akcií, na ktoré som chcel ísť. Ako sa hovorí, cesta k úspechu vedie cez chyby a zakopnutia. A toto je tým najlepším svedectvom. Teraz už presne viem, ako majú vyzerať e-maily, čo mám napísať do predmetu, ako ich zaujať. Nesmiete prosíkať, musí to znieť profesionálne. Všetko musí byť vyšperkované, aby sa to dostalo k správnemu človeku, zaujalo ho to a netrvalo mu dlho odpísať.

Dostávaš za koncerty aj nejaký honorár?

Všetko som robil bez nároku na honorár. Dostanete sa iba na koncert a ani na ten nie celý. Čím väčší je, tým ste tam kratšie. Na niektorých som len prvé pesničky. Napríklad v roku 2018 som bol fotiť Prodigy. To bol koncert, ktorý by som si rád pozrel. Bohužiaľ, organizátori mi dali iba možnosť odfotiť prvé tri pesničky a nedostal som lístok. Bol to jeden z posledných koncertov tejto skupiny. Paradoxne, nakoniec sa práve fotka z neho dostala do finále Slovak press photo.

Viac Michalových fotografií nájdete tu: https://augustini.photo/?fbclid=IwAR2-gITZMm12XaEWCfCIZLJxRqn4VA96WMaNXvIE3_JvlL7X7q_uXS8fwn4