Zaťatá päsť vždy dráždi ... (Reportáž z najideálnejšej obce v Dolnom Liptove)
01.06.2021 | Obec Lisková | Jaroslav Rezník
Viete, ktorá lokalita u nás je zobrazená na najstaršej mape? Keďže na správnu odpoveď nebola vypísaná žiadna cena, nebudem vás napínať. Je to obec Lisková, najbližšia dedina východne od Ružomberka, ktorú dôverne poznám, lebo je to dedina môjho detstva a chlapčenských rokov.
Jej presná mapa, a keď hovorím mapa, tak naozajstná mapa, a nie žiadny kataster, sa zachovala v Kartografickom ústave Slovenskej republiky ako najstaršie mapové zobrazenie územia Slovenska. Je možné, že boli vytvorené aj staršie zobrazenia čisto slovenských lokalít, no nezachovali sa. Alebo sa zatiaľ nenašli.
Vonia najmä slovenskosťou
Mapu objavil v Kartografickom ústave SR môj spolužiak, Ing. Jožo Dvorský. Hoci je dosť dlhý a urastený, od radosti vyskočil tak vysoko, že určite by bol zhodil luster, no v archíve starých máp majú, našťastie, namiesto lustrov stropné neónky. A keďže je to už od školských rokov muž činu, hneď začal aj konať. Najskôr zohnal sponzorov, pravdaže - všetko vážených Liskovčanov, potom nechal mapu trikrát skopírovať v originálnej veľkosti, čo nebola maličkosť, pretože mapa má úctyhodný rozmer 263 x 136 centimetrov, potom ju nechal zarámovať širokým rámom a zaskliť. Dnes tieto tri kópie v originálnej veľkosti zdobia miestnosť starostu Obecného úradu, rímskokatolícku faru a Evanjelický zborový dom. Že sa odhaľovali, čiže vlastne vešali na najčestnejšie miesta s veľkou slávou a s hlučným sprievodným programom, o tom vari písať nemusím.
Jožo by však nebol Jožom, keby nedomyslel aj ďalšie detaily. Nechal vyrobiť asi 40 zmenšenín v rozmere 1 m x 40 cm, no a tie dostali mimoriadne zaslúžilí občania Liskovej, na prvom mieste sponzori a donátori celého podujatia, lebo - v dnešnej dobe je to viac ako zrozumiteľné, tento špás aj niečo stál. Nech sú teda zvečnení nielen pre budúce generácie Liskovčanov, ale pre celú slovenskú kultúru. Boli to (bez akademických titulov a funkcií) títo rodáci i poniektorí slovenskí rodoľubi, ako by povedal Jozef Miloslav Hurban v blahej pamäti: Peter Hrnčiar, Ján Janík, Ľubo Jurgoš, Peter Kaličiak, Karol Lauko, Alexander Piekov, Jaroslav Rezník mladší, Ondrej Trnovský a Tibor Turan. Jedna z týchto zmenšenín zdobí aj schodište našej chalupy v obci Reca pri Senci a ja som na tento historicko-kultúrny artefakt patrične hrdý. Vonia totiž historickosťou, kultúrnosťou a najmä - slovenskosťou! Vysvetlím: Mapa má latinský názov Topographica Terreni Possessio nis Liszkova Inclito Comitatui Lyptoviensi ingremiali... a bola vytvorená „Anno 1792“. A sú na nej takéto chotárne názvy: Kozi hrb, Lucžki, Mezi Hradky, Ondrejkov, Smrekov, Mons Chocs, Kopa, Zliebky, Czerencze, Bukovina. V. Zabrež a ďalšie. Hoci sú písané maďarským pravopisom, potvrdzujú rýdzosť slovenskosti môjho rodného kraja. Veď akože preložíš do maďarčiny a hoci aj do latinčiny také starobylé slová, celkom určite ešte z čias pohanských, ako sú Čerence, Lúčky, Choč, Žliebky, Zábrežie, Cmíňová a mnohé iné, ktoré zanovito pretrvali až do mojich detských čias a pretrvávajú dodnes? Len ten Kozí hrb sme si my, deti, premenovali na Papaťvŕštek. Pásavali sa tam, niekedy aj za našej asistencie, mladé kozliatka, a tie predsa nežerú, ale papajú. A ešte niečo. Keby ste ma náhodou navštívili a zastali pred mapou, vedzte, že vzhľadom na svetové strany je nakreslená takto: hore je východ, dolu západ, vpravo sever a vľavo juh. Prečo to v 18. storočí kreslili takto, to sa mi zistiť nepodarilo.
Nie som si celkom istý
No a keďže som sa vyššie práve potkol bosou nohou o kamienky môjho detstva, musím dodať, že obraz mapy má pre mňa aj citový rozmer. Podľa potoka, čiže jarku, ako sme volali tento nevyspytateľný potok s malými rybkami - lejdami, čo potvrdzovali čistotu jeho vody, dokážem presne nájsť miesto, kde stála starorodičovská chalupa s predzáhradkou, pamätajúca si ešte poddanské časy a ktorú v štyridsiatych rokoch minulého storočia vystriedal dom mojich rodičov. Na tejto mape dokážem nájsť lúky a pastviny, i slepé ramená a brehy v Liskovej ešte čistého Váhu, ktorý je tu vyznačený ako Vagus. Tu som pätami rátal tŕne plazivého bodľačia, tu som sa neutopil, hoci ma sotili do trojmetrovej vody pri Zrúcanom, tu som chytil pod jedným brehom jasu, čiže slepého ramena Váhu, obrovskú ropuchu, ktorá mi však nestihla spočítať zuby, teda roky prisúdeného života, lebo pri tomto zážitku som sa ani nepousmial. Na tejto mape to dokážem nájsť, no v skutočnosti už celé roky nie. Všetko sa totiž zmenilo. Všetko je inak aj ináč. Zmizol aj ten nevyspytateľný potok, čo tiekol popred náš dom. Odrazili ho popod zem najkratšou cestou do Váhu, čo som mojim rodákom nedokázal odpustiť dodnes.
Napriek tomu odrazenému a iste aj urazenému potoku Lisková pre mňa zostala najideálnejšou dedinou na svete. Veď posúďte: z jednej strany čistý a rúči Váh, na náprotivnej strane Chočské pohorie s filozofujúcim Veľkým Chočom a básniacim Malým Chočom a s ich poddanými Chočariskami, Cmíňovou, Zábrežím, Jamníkom i s nevýslovne vytrvalou studničkou Márna, ktorú privatizéri zatiaľ neobjavili. A pritom vám tie kopce nepadajú priamo do okien, ale v úctivej vzdialenosti čakajú na váš príchod a pripravujú sa naň. Cez Liskovú si naťahuje údy hlavná železničná trať Bratislava - Košice a okolo športového a celé roky obdivuhodne dynamického letiska sa už viac ako polstoročie tiahne hlavná cesta medzi Ružomberkom a Liptovským Mikulášom.
Prečo je pre mňa tou NAJ?
Bývalá hlavná cesta cez Liskovú je dnes iba príručnou cestou pre miestnych, ale žije presne v tej polohe, ako je zobrazená na našej najstaršej mape. A iste tam zostane aj v budúcich rokoch a desaťročiach, hoci... - hoci už teraz začína byť všetko ináč. Ponad Liskovú povedie zo severnej strany diaľnica. Už teraz je vidieť, že ako široký jánošíkovský opasok povedie presne okolo drieku Chočského pohoria. A na svetlo božie sa vyleje rovno z tunela popod špicatý Čebrať nad Ružomberkom. Potom si ustelie pod hradom Likava a pri pôvabnej dedinke Martinček na hrebeni Mnícha, aby odtiaľ zamierila do liskovského chotára, rovno na prvý bucľatý kopec môjho detstva, ktorý sme volali Čelo a na ktorom bola najlepšia sánkovačka na svete. Nie som si celkom istý, či je to najsprávnejšie riešenie. V útrobách Mnícha, čo má tvar mačacieho chrbta pred skokom za myšou, je totiž siahodlhá Liskovská jaskyňa. Z liskovskej strany vedie vraj až pod Likavský hrad. Nie som si celkom istý, či tie stĺpy pod telesom diaľnice a tonami tisícok kamiónov sa v tomto podozrivom teréne neprepadnú do podzemných dutín tohto ešte stále nie celkom preskúmaného prírodného javu. Lenže - inžinieri sú inžinieri, a tí ma majú na tanieri, a statici sú statici, a tí ma majú u rici. Robia si po svojom. Nakoniec, ak by sa tak aj stalo, prídu si na svoje. Pod zemou budú môcť objavovať čudá a divy i krásy a zázraky Liskovskej jaskyne. Pravdaže, len vtedy, keď si nebudú myslieť, že sa ocitli v podzemnej garáži. No a v tom prípade zistia, že sa ako nepozvaní hostia ocitli v dávnom čase našich prapredkov, v staršej dobe kamennej, uprostred lovcov mamutov, ktorí tu mávali aj bydlisko a sedačky si robili z mamutích stoličiek. Jedna z nich je v expozícii Liptovského múzea v Ružomberku. V lepšom prípade sa môžu ocitnúť v spoločnosti pravekej krásavice z konca 4. tisícročia, ktorá sa už zdobila medeným šperkom, konkrétne veľkou špirálovitou ihlicou vo vlasoch. Bolo to v dobe, keď žil aj svetoznámy alpský muž Őtzi z dnešného Rakúska. Jaskynný praveký bulvár z toho dedukoval, že Őtzi pri svojich cestách medzi Alpami a Vysokými Tatrami neraz prespal aj v Liskovskej jaskyni, kde sa stretol pri baranej pečienke s našou liskovskou krásavicou, no a pri tej príležitosti..., však vieme.
Tvar päste vždy dráždi
Ale vážne. Ani ja som so svojimi chlapčenskými priateľmi neodolal tajomstvám a lákadlám Liskovskej jaskyne a neraz sme ňou prešli od vstupného otvoru až po Brušnú. Brušná - to bola diera na východnej strane jaskyne, cez ktorú sme sa mohli prepchať len my, deti, aj to len celkom po bruchu. No a tiež sme našli všeličo. Aj niekoľko kariet mariášok, aj slovenskú prilbu, aj zopár nábojníc, dokonca aj zvyšok krvavej onuce. Z toho sme usúdili, že tu sa skrývali slovenskí vojaci alebo partizáni. Nemci v žiadnom prípade nie, o čom svedčila slovenská prilba s čitateľným slovenským znakom, to nám bolo jasné. Nakoniec, v mojich detských rokoch to ani nebolo tak dávno, a nie je to tak dávno ani teraz, hoci podaktorí veční prevracači kabátov a viest, notorickí kolaboranti a svojrázni vykladači histórie by tú dobu najradšej vyhlásili za staršiu dobu kamennú.
Liskovská jaskyňa je chránený prírodný výtvor. Okrem nej chránenými prírodnými výtvormi v liskovskom chotári je ešte Skalná päsť. To je jej oficiálny názov. Ľudovo sa mu hovorí aj Čertova kiahnica, spisovne kyjak a od čias nášho ľudového hrdinu aj Jánošíkova päsť. Vďaka tomu mohlo vzniknúť niekoľko povestí, jednu z nich som si kedysi zapísal a literárne dotvoril i ja. V skutočnosti je to vápencová, šesť metrov vysoká a štyri metre široká skala, vymodelovaná do tvaru päste. Tvar zaťatej päste, pochopiteľne, vždy dráždi. Aj fantáziu. A tak okrem povestí vznikol celý rad teórií a domnienok, ako takýto zvláštny útvar vznikol. Ich uvádzanie by stačilo na celú monografiu a to by som nemusel vysloviť ani svoj názor. A ten je, že liskovská Skalná päsť je vlastne skamenený hríb dubák.
Chráneným prírodným útvarom v liskovskom chotári sú aj hradisko Konislav a tzv. Mohylky. Názov Konislav je odvodený od uctievania slncového koňa v svätyni tohto hradiska a má čo do činenia aj s prítomnosťou Keltov na našom území. Tí však, keď sme ich naučili kuť železné nástroje a potom hlavne meče, odtiahli až kdesi k Rýnu a v histórii zľahla po nich zem. Mohylky - to je zasa vyvýšenina na severovýchode obce a jej štatút ochranného pásma bol zriadený na ochranu zvyškov živočíchov z obdobia eocénu, čo je približne obdobie spred 50 miliónov rokov. Ako vidieť, aj Lisková a jej obyvatelia mali kedysi more. Ale vôbec sa im za ním necnie. Keď počúvajú o všelijakých hurikánoch, tajfúnoch, tornádach, orkánoch a iných vekslákoch, sú radi, že sú od mora ďaleko.
Asi ani studnička Márna nebude márna
O zaujímavostiach a zvláštnostiach Liskovej, o histórii jej rímsko-katolíckeho kostola, o skvelých liskovských pltníkoch, o jej poľovníkoch, o už tradičnom Memoriáli JUDr. Vladimíra Slimáka, čo znamená každoročný augustový výstup na Choč, o Ostrej skale a kameňolome pod ňou a jeho zániku a o všeličom inom, by som mohol písať podstatne viac. Ale netreba. Súčasný starosta Liskovej, Ing. Jozef Murina mal vo svojom programe okrem iného aj turistické zviditeľnenie obce, veď obec sa nachádza na križovatke liptovských prameňov, od Korytnice na juhu, Ľubochne na západe, Bešeňovej na východe a Lúčok na severe a tak sa zdá, že v budúcnosti ani studnička Márna nebude márna, a tá je už celkom v liskovskom chotári. A tak okrem vynovenia webovej stránky na internete dal postaviť vkusné informačné tabule na prístupových cestách do Liskovej i výstupových cestách z nej, vrátane poľných a lesných. Sú na nich všetky informácie, od prírodného prostredia, cez históriu územia i jeho zvláštnosti. Zlatým klincom tohto programu je celkom nová cesta popod Liskovskú jaskyňu, od Ostrej skaly až po východný výbežok Mnícha, teda až po výstupovú dieru z jaskyne pre deti do sedem rokov, čiže už spomínanú Brušnú. A po tej ceste sa dá pohodlne prejsť aj autom a zastať rovno pod vchodom do jaskyne. Ale pozor! - jaskyňa zatiaľ nie je oficiálne sprístupnená, ale dá sa do nej nahliadnuť, no ešte viac rozhliadnuť z jej Balkóna.
S čím sme nezameniteľne spätí
Lisková je zvláštna obec. No v dobrom slova zmysle. Raz som pozval do nej pri príležitosti výstupu na Choč môjho priateľa a suseda z podunajskej nížiny Víta Sedláka s argumentom, že najvyšší kopec v tomto kraji je jeho brucho, keď si ľahne horeznačky a mal by sa na chvíľu vybrať aj do hôr. Chvíľu porozmýšľal a potom súhlasil. Naša prvá zastávka bola úplne tradičná. Na cintoríne, či na cmiteri, ako hovoríme my Liptáci. Keď som pozdravil mojich mŕtvych príbuzných, spolužiakov a priateľov a chvíľu sa s nimi pozhováral, lebo tak sa mi to žiada, nečakane sa ma spýtal: „A evanjelický cintorín je kde?“ Sprvoti som nepochopil: „Aký evanjelický...? Tu sú predsa pochovávaní všetci! Aj katolíci, aj evanjelici a možno aj pravoslávni a židia...“ Priznám sa, s touto otázkou a s týmto problémom som sa ani za mladi, ani teraz nikdy nestretol. Nikdy mi ani na um nezišla. Liskovský cintorín bol odjakživa pre všetkých. A keďže v Liskovej je len katolícky kostol Premenenia Pána (evanjelici chodia na bohoslužby do Ružomberka), aj zomrelého evanjelika vyprevádzajú zvony z tohto kostola. A tak to má byť v celom kresťanskom svete a na Slovensku zvlášť. Možno hlavne preto, že ako národ sme nezameniteľne spätí s Krížovou cestou. Tá je zobrazená aj na stenách šesťuholníkovej kaplnky vo vstupnom priestore liskovského cmitera. Podľa návrhu akademického maliara Ladislava Záborského fresky namaľoval Jozef Roštek a už veční obyvatelia tohto miesta nám z nej odkazujú: „Neplačte, že sme odišli, pokoj nám prajte.“ Nuž tak. My im pokoj doprajeme, lebo nič iné nám ani nezostáva, len akosi nám, zatiaľ živým, mŕtvi nedávajú pokoj. Najmä tí násilne a predčasne mŕtvi na celom svete. Aj keď sa po celý život neúprosne posúvame do náručia smrti, narodili sme sa predsa pre život. A ten treba žiť. Pekne, dobre a čestne. Z takého života sa aj smrť poteší.
Potvrdzujú to aj starostovia
Ajhľa, čo urobí pietne miesto - rozmeditoval som sa. Ale na liskovskom cmiteri je to prirodzené. Ako keby bol už oddávna konkrétnou metaforou porozumenia a demokratickosti v spolunažívaní obyvateľov tejto obce. Nuž a v takejto obci aj starosta má menej nepríjemných starostí. Potvrdzujú to aj starostovia, čo boli zvolení na čelo obce po súkennej revolúcii v novembri 1989 - môj spolužiak Tibor Kubala, o čosi mladší, ale funkčne najstarší Ján Lauko i súčasný Ing. Jozef Murina. No nielen oni. Potvrdzujú to aj starostovia a iní občania moravskej obce Kravaře z opavského regiónu v Čechách i mestečka Woźniki v južnom Poľsku, s ktorými Liskovčania nadviazali partnerstvo. Do Liskovej chodia veľmi radi. Keď to už inak nevyjde, tak celkom určite prídu v termíne výstupu na Choč. Medzi nami - viete koho som naposledy pri tomto výstupe stretol? Malú delegáciu Národnej banky Slovenska na čele so samotným guvernérom. Priamo na Veľkom Choči sa radili s týmto naším horským velikánom ako ďalej v ekonomike Slovenska a kedy bude mať Slovensko dosť peňazí na všetko. A Veľký Choč, ktorému sa občas hovorí aj Dedo Vševed, im iste kadečo pošepol. Ale to je - bankové tajomstvo.
Bývalému starostovi Tiborovi Kubalovi som do básnickej zbierky Tajomstvo priamky napísal takéto venovanie: „Priateľovi a spolužiakovi Tiborovi Kubalovi s poďakovaním za to, že ma vrátil Liskovej a Liskovú vrátil mne.“ No a pre všetkých spolurodákov som napísal malú poému Lisková, ktorú už pozná naspamäť aj Veľký Choč, lebo sa tam tradične recituje a ktorej záverečné štvorveršie je iste platné pre všetkých milovníkov Slovenska a rodného kraja zvlášť: „Prorokom býva doma ťažko, / vyrývam pravdu hlboko, / no ťažké je to najmä preto, / že domov sám je prorokom.“
