Zaberie u nadaných detí prísna výchova? Odpovedá psychologička Ľubica Vranková

Rodičia majú voči svojim deťom veľkú zodpovednosť. Musia sa postarať nielen o ich materiálne zabezpečenie a duševný rozvoj, ale nemali by podceniť alebo premrhať ani ich talent. Rozoznať nadpriemerný intelekt a nadanie nie je niekedy jednoduché.

Svoju ratolesť musíte dobre poznať, pozorovať ju a získané poznatky konzultovať s odborníkmi. Viac nám o prístupe k nadaným žiakom porozprávala psychologička Ľubica Vranková.

Na úvod možno pre niekoho jednoduchá, no v skutočnosti dosť zložitá otázka. Ako spoznáme, že máme doma talentované dieťa? Náznaky totiž nemusia byť také jednoznačné, ako by niektorí rodičia očakávali.

Áno, je to tak. Aj z mojej dlhoročnej praxe vyplýva, že identifikovať nadané dieťa rodičmi alebo neskôr učiteľmi nie je také jednoduché. Ak majú otec a mama porovnávaciu skúsenosť, že vychovávajú v rodine viac detí, tak zbadajú niektoré odlišnosti a charakteristické znaky vo vývoji. Keď takáto skúsenosť chýba, častokrát môžu jeho vývin preceniť. Stretla som sa s rodičmi, ktorí mi povedali, že aj oni boli takí, vedeli čítať pred nástupom do školy a neboli výnimoční. Takým základným znakom je akcelerovaný psychomotorický vývin, ale hlavne kognitívna oblasť. Dieťa začína skôr rozprávať, jeho verbálny prejav z hľadiska obsahu i formy je kvalitatívne na vyššej úrovni už v rannom veku. Nehovoriac o tom, že sa prejavuje väčšia vnímavosť a citlivosť k niektorým témam. Taktiež zvedavosť a hľadanie odpovedí často na neľahké otázky, vzhľadom k veku dieťaťa.

Niekedy môže nastať situácia, že kognitívny rozvoj napreduje míľovými krokmi, ale v oblasti sociálnej, motorickej alebo emocionálnej pozorujeme neprimerané prejavy správania, ťažšiu adaptáciu na nové prostredie a rovesníkov alebo deficity vo vývoji.

Môžu už aj deti podstúpiť IQ test? Kto rodičom oficiálne potvrdí, že majú doma nadpriemerne nadané dieťa?

V prípade nejasností alebo pochybností ohľadom vývinu svojho potomka je správnym riešením vyhľadať odbornú pomoc. Po celom Slovensku existuje sieť centier pedagogicko-psychologického poradenstva, ktoré prostredníctvom svojich odborných zamestnancov, hlavne psychológov a špeciálnych pedagógov, poskytujú poradenstvo od najútlejšieho veku dieťaťa. Aj u nich je možné zhodnotiť aktuálnu úroveň ich intelektových schopností rôznymi psychologickými nástrojmi, rozhovorom s rodičmi, vyhodnotením anamnestických údajov, pozorovaním dieťaťa a v predškolskom období, ideálne po piatom roku veku škôlkara, aj štandardnými testami na hodnotenie intelektovej úrovne.

Kedy najskôr môžu mať rodičia podozrenie, že ich ratolesť vyniká nad rovesníkmi, a že by mali pristupovať k jej vzdelávaniu iným spôsobom?

Rodičia trávia so svojím dieťaťom už od najútlejšieho veku veľa času. Keď si všimnú, že je veľmi vnímavé, že si pamätá veci, situácie a zážitky a vie ich reprodukovať, že zachádza vo svojich otázkach do detailov a očakáva fundované odpovede, že má rozmanité potreby, ktoré častokrát v plnom rozsahu nedokážu saturovať, mali by kontaktovať odborníkov.

S nástupom do kolektívneho zariadenia pozorujú, že dieťa vyhľadáva skôr spoločnosť pani učiteľky alebo uprednostňuje prítomnosť a hru s dospelými osobami. V kolektíve nemusí nájsť svojho mentálneho partnera, preferuje hru osamote a nerešpektuje autority. Častokrát odmieta popoludňajší spánok. Čiže už v tomto predškolskom období treba aj v domácom prostredí pristupovať k dieťaťu s ohľadom na jeho potreby, požiadavky a preferenciu záujmov. Pri hľadaní predškolského zariadenia sa zamerať na škôlky s menším počtom žiakov v triede, s možnosťou intenzívnejšieho vzdelávania a akceptovania odlišností v osobnostnom vývine dieťaťa.

Dá sa vysoký intelekt ovplyvniť prácou s deťmi od narodenia, či ide skôr o vrodenú, genetickú záležitosť?

Ak má dieťa dobrý genetický základ, tak rodičia majú na čom stavať. Je ich povinnosťou ovplyvňovať ho svojimi metódami, schopnosťou byť všímavý k jeho potrebám a zároveň tieto potreby napĺňať, vytvárať stimulujúce prostredie. Samozrejme, citlivo a primerane veku. Mali by mu dávať iba také úlohy, ktoré sú mierne nad jeho aktuálne schopnosti. Nemali by preťažovať jeho nervový systém prílišnou stimuláciou. Vhodné je striedanie činností.

Ako by sme mali pristupovať k nadaným deťom? Pochodia u nich rodičia s prísnym správaním?

Prísnosť vo výchove či už v domácom, alebo v školskom prostredí a nadané dieťa nie sú kompatibilné. Takéto deti totiž nemajú radi ani veľkú štruktúrovanosť procesov prostredia, v ktorom žijú a vyrastajú. Preferujú skôr možnosť prejaviť svoj vlastný názor, možnosť voľby, výberu či kreatívnych riešení. Čiže prísnosť, direktívnosť a dominantnosť nemajú radi nielen nadaní jedinci, ale ani deti všeobecne.

Ako by mali tráviť voľný čas? Aké hry ich dokážu upútať?

Toto je veľmi individuálna záležitosť. Myslím si, že deti by mali tráviť voľný čas zmysluplne a zároveň radostne. Mali by sme sa sústrediť hlavne na to, aby boli spokojné a zároveň aby sa v určitej rovnováhe rozvíjali po telesnej i duševnej stránke. Medzi nadanými deťmi sú veľmi obľúbené logické úlohy, hlavolamy, konštrukčné úlohy, ale aj kreatívne zadania. Nezriedka milujú šport a tanec.

Je potrebné takéto deti čo najviac zamestnávať? Mali by im rodičia vybrať viac krúžkov, alebo je lepšie dopriať im voľnosť?

Vo svojej praxi som sa stretla s mnohými rodičmi, ktorí vychovávali viac nadaných detí. Pre nich to je ťažké zadanie, pretože takýto potomok má veľa potrieb, oveľa dlhšie vydrží pri činnosti, ktorou je motivované, kladie množstvo otázok, pri riešení úloh alebo hier je rýchlejší, ide mu to, takže toho zvládne oveľa viac. Preto často vyčerpajú svoje možnosti a stávajú sa z nich kreatívni rodičia a učitelia zároveň.

Mnohé nadpriemerne nadané deti začnú čítať už v predškolskom období a vtedy sa niektoré z nich stávajú sebestačnými pri získavaní nových informácií alebo odpovedí na svoje otázky. Deti chcú vyskúšať mnoho aktivít. Častokrát prejdú viacerými záujmovými krúžkami, kým sa rozhodnú pre ten správny. Aj počet krúžkov, ktorými rodičia vyplňujú voľný čas dieťaťa, by mal byť primeraný. Hlavne by mali navštevovať také, ktoré si vyberú sami a ktoré ich aj napĺňajú radosťou. Nezabúdajme, že voľný čas a najmä jeho dostatok, dáva deťom priestor pre slobodné rozhodovanie sa, na hru, oddych a na regeneráciu.

Ako by mali k nadaným žiakom pristupovať učitelia? Veď niekedy je ťažké, pri takom počte detí v triede, venovať tým nadanejším viac pozornosti... 

Náš školský zákon umožňuje vzdelávanie nadaných detí formou integrácie alebo v špeciálnych triedach pre ne. Psychológovia v centrách pedagogicko-psychologického poradenstva po ukončení diagnostiky dávajú odporúčanie študentom, ktorí splnili kritériá a boli označení za žiakov so všeobecným intelektovým nadaním na vzdelávanie, a to formou integrácie v bežných školách.

Na základe tohto odporúčania by škola mala vypracovať program pre vzdelávanie nadaného dieťaťa a vytvoriť podmienky pre jeho realizáciu. Častokrát je to, pri danom počte žiakov v triedach, ťažšie realizovateľné. Učitelia s takýmto žiakom nedokážu pracovať systematicky. Jeden pedagóg sa totiž musí venovať celej skupine, aj tým s hendikepom, aj študentom, ktorí nestíhajú plniť požiadavky a tak nevzniká dostatočný časový priestor na individuálnu prácu. Zodpovednosť na seba preberajú aj rodičia, ktorí častokrát musia svoje deti nadštandardne zamestnávať a rozvíjať aj v domácom prostredí.

Zohľadňuje naše školstvo špeciálny prístup k nadaným deťom alebo je to všetko na rodičoch a neustálom vymýšľaní nových aktivít?

Výborná informácia je, že Slovensko, ako pomerne malá krajina, má podľa mňa vypracovaný perfektný vzdelávací program so špeciálnym prístupom k žiakom so všeobecným intelektovým nadaním. V Bratislave je niekoľko škôl, ktoré vzdelávajú deti s nadpriemernými intelektovými schopnosťami. S dlhoročnou tradíciou a komplexným vzdelávaním od 1. ročníka až po maturitu funguje škola na Teplickej. V Bratislave máme školu pre nadaných žiakov, ktorým bol zároveň diagnostikovaný Aspergerov syndróm. Môžeme sa pochváliť aj sieťou asi 25 základných škôl po celom Slovensku, na ktorých je zabezpečené vzdelávanie žiakov s intelektovým nadaním v špecializovaných triedach.

Rodičia by svoje nadané deti radi videli v zamestnaniach ako vedec, manažér, profesor, aby mohli využiť svoj talent. Čo ak oni túžia skôr po bežnom povolaní typu cukrárka či automechanik?

Rozhodovať sa pre určitý typ školy alebo povolanie je niekedy veľmi náročné a ťažké. V prípade nadaných detí hovoríme aj o takzvanom multipotencionalizme, kedy má dieťa rovnako dobré predpoklady, napríklad, pre štúdium na vysokej škole so zameraním na IT ako aj na medicínu. Častokrát sú študentami dvoch niekedy aj troch vysokých škôl. Na druhej strane, stretla som sa aj s prípadmi detí, ktoré mali namerané veľmi vysoké IQ, ale ich osobnostné a vôľové vlastnosti ich nepriviedli k najlepším študijným výsledkom. Niektoré ani nedokončili vysokú školu. Samozrejme, môže nastať aj situácia, kedy sa dieťa rozhodne pre profesiu, pre neho viac atraktívnu, napríklad automechanik a rodičia vidia jeho potenciál a možnosti štúdia na vysokej škole. Reálne som sa s takýmto prípadom veľmi nestretla, Ale myslím si, že ak je žiak veľmi vyhranený a osobnostne silne motivovaný, tak si pôjde za svojím cieľom.

Niekedy sa stáva, že deti začínajú rebelovať. Zdanlivo si nevedia poradiť s vyšším intelektom a prejavujú sa u nich negatívnejšie stránky osobnosti. Ako by sa rodičia mali zachovať?

Vývin každého jedinca prebieha v určitom prostredí a v určitých podmienkach. Niekedy samotní rodičia, ale aj učitelia neskoro odhalia, že vývoj ich dieťaťa je trošku iný, že má iné potreby, častokrát nenaplnené. Možno preto zažíva frustráciu, nedokáže alebo sa nechce podriaďovať požiadavkám zvonka, menej rešpektuje autority, chce presadzovať svoje vlastné zámery a plány. Môže cítiť silnejší tlak na svoju osobu, môže sa dostať do vnútorného konfliktu, môže byť neurotizované. Ak malo nadané dieťa z hľadiska potrieb neprimerané vzdelávanie, možno aj menej akceptované z jeho pohľadu, tak nakoniec sa stalo priemerné. Toto všetko mohlo poznačiť jeho prežívanie a formovanie jeho osobnosti.

Môže sa stať, že jedinci s vysokým intelektom sa dávajú na šikmú plochu, alebo sa dostávajú do opozície so svojimi názormi. Pokiaľ u dieťaťa dochádza k takýmto prejavom, promptne treba vyhľadať odbornú pomoc. Prvým inštitútom by mohol byť školský psychológ, ktorý ho posunie, podľa druhu problémov, k ďalším odborníkom.

Avšak, čo ak začne dieťa vysoký intelekt vo svojom okolí alebo aj voči vlastným rodičom zneužívať?

Niekedy sa môže stať, že situácia sa dostane do neúnosných rozmerov a osobnostný problém dieťaťa alebo adolescenta je poznačený disharmóniou v rodine alebo narušeným psychickým vývojom. Aj v takýchto prípadoch je vhodné vyhľadať pomoc, prípadne podstúpiť rodinnú terapiu.