Vladimír Seman: „Ceny za svoju prácu netreba počítať, stačí nebáť sa ísť za svojím snom."

Vladimír Seman vyštudoval odbor technická kybernetika, napriek tomu sa uchytil v televízii, kde pôsobí už vyše 30 rokov. Za toto obdobie vystriedal takmer všetky televízne profesie a jeho meno sa v brandži stalo zárukou kvality.

Živí sa ako producent, moderátor, režisér a publicista. Staršie ročníky si ho môžu pamätať ako hlavného moderátora Novín STV. V rozhovore nám porozprával nielen o svojich zaujímavých skúsenostiach vo svete televízie, ale tiež o profesijných zážitkoch, na ktoré rád spomína.

Vyštudovali ste odbor technická kybernetika, napriek tomu ste sa presadili v mediálnej sfére. Ako sa vám podarilo dostať do televízie?

Do televízora som sa pokúšal dostať už od detstva, ale zle ma informovali. Tvrdili, že to súvisí s nejakými elektrónkami. Už v prvom ročníku na elektrotechnickej fakulte som zistil, že to bol omyl. Ten som napravil tým, že som sa prihlásil na konkurz pre  televíznych hlásateľov do košického televízneho štúdia. Uspel som, zrejme zavážilo to, že som od detstva hrával ochotnícke divadlo a mal som aj prax z internátneho rozhlasového štúdia. Spolužiaci sa totiž starali o tie elektrónky a mne sa ušiel iba mikrofón. Moja prvá hlásateľská služba bola uvedenie rozprávky „O zlatom vajíčku.“ Mal som veľkú trému, ale nepomýlil som sa, čo dodnes považujem za veľký úspech. Pocit zodpovednosti však spôsobil, že som vyzeral, ako keby som uvádzal pohreb.

Uvažovali ste niekedy o návrate k technickej kybernetike?

Áno, najmä v počiatkoch mojej televíznej práce. V tom čase však na Slovensku boli iba dosť nevypočítateľné počítače sovietsko-bulharskej výroby. Keď zafúkal vietor od uhoľných skladov, na výplatných páskach, za správnosť ktorých som zodpovedal, začali záhadne pribúdať nuly. Moja reputácia kybernetika tým významne utrpela.

V televízii pôsobíte vyše 30 rokov. Ktorý projekt bol pre vás, s odstupom času, doposiaľ najzaujímavejší? 

Vždy je to ten posledný. Práve som dokončil sériu krátkych dokumentov o zaujímavostiach Košického kraja. Je to veľký medzinárodný projekt, známy ako „GO 52 - víkendy plné tradícií.” Môj podiel bol vyrobiť 5 desať minútových filmov, z ktorých každý má tri diely, zväčša o turisticky zaujímavých remeselníckych aktivitách. Vďaka tomu som stretol veľa skvelých, tvorivých ľudí, ktorí si zaslúžia, aby sa o nich vedelo. Za všetkých spomeniem zvonolejára Róberta Slíža z Krásnohorskej Dlhej Lúky, ktorý už od svojich dvanástich rokov vedel, že práve toto je jeho poslanie. Dnes je to tridsiatnik, ktorý zhotovil vyše 85 krásnych zvonov.

Rád spomínam aj na nakrúcanie v Ghane, tesne po páde železnej opony. Miestni černoškovia vo vnútrozemí mali z nás veľkú atrakciu, stretli sme sa aj s ozajstným šamanom. Neuvážene sme súhlasili, aby nám veštil budúcnosť. Bol to pragmatik, náš šťastný návrat domov podmienil  fľašou whisky. Našťastie, mali sme pri sebe domácu slivovicu, takže to dobre dopadlo.

Kedysi ste hrávali aj ochotnícke divadlo, netúžili ste po hereckej kariére?

Ale áno. Dodnes považujem herecké povolanie za najkrajšie. Umožňuje prežiť viacero životov a ak máte šťastie, ešte vám pritom zatlieskajú. Vzťah k herectvu máme v rodine. Už môj dedko si získal priazeň babky práve cez ochotnícke divadlo. Ani dobrý herec však nemusí dostať príležitosť, a to sa mi nepáčilo. Nevylučujem však, že v nejakej podobe sa k tomu ešte vrátim. Najstarší syn Vladko pracuje ako audio producent a hlasový herec a tvrdí, že by som mal skúsiť čítať audio knihy. To by sa mi páčilo. Vraj sa pri počúvaní môjho hlasu dobre drieme. Už len nájsť knihu, ktorej autor by práve toto ocenil. 

Na ktoré životné obdobie z profesijnej oblasti spomínate najradšej?

Na každé. Som samouk a s veľkou vervou som sa pustil do všetkých televíznych profesií - od kamery, cez redakčnú a režisérsku prácu, strih, zvukárinu, postprodukciu. Sám som prekvapený, že mi to dovolili. Vďaka tomu som sa dostal k množstvu zaujímavých projektov. Keď som sa zunoval ako moderátor, presedlal som za kameru. Keď zistili, že to až tak neviem, vrátil som sa k moderovaniu a tak dookola. Ostáva len dúfať, že napokon neostanem sám, ako divák.

Ktorá pracovná skúsenosť vám dala najviac poznatkov a skúseností do praxe?

Rád spomínam na vyše dvadsať rokov, ktoré som strávil ako zakladajúci redaktor náboženských programov pre STV. Počas mečiarovskej éry som musel z STV odísť a biskupi mi dokonca ponúkli prácu v mediálnej oblasti cirkvi. Bolo to milé a bol som im za to veľmi vďačný. Tam sa však ukázalo, že mi viac sedí práca v médiách. Keď som napríklad pochválil nejakú rehoľnú sestru, že dobre vyzerá, biskup ma priateľsky upozornil, že by som nemal v duchovných osobách vzbudzovať „márnivé túžby.” 

Teraz vlastníte súkromnú produkčnú spoločnosť. Čím sa zaoberá?

Najviac sú to dokumenty a aktuálna publicistika, dabingy. Zhruba tretina produkcie sa deje v koprodukcii so zahraničím. Som ťažiskový dodávateľ obsahu pre viaceré regionálne televízie. Spomeniem napríklad TV Východ, ale i ďalšie, ich zoznam nájdete na www.lotos.sk. Je to pestré a stále ma to baví. Už sa toľko nepretŕčam

„v obraze”, sú mladší, pôvabnejší, krajší a krajšie. Od odvysielania mojej prvej reportáže v televízii uplynulo už 35 rokov a na celú túto televíznu brandžu sa pozerám s láskou a nadhľadom.

Aký typ programov spoločnosť vyrába?

Je to naozaj rôznorodé. Okrem toho, čo som spomenul, si rád odbehnem aj do sveta reklamy, či spravodajstva. Kým budem vládať, chcem robiť túto prácu. Alebo aspoň niekde v domove dôchodcov spolubývajúcim čítať z nejakej knihy, aby sa im lepšie zaspávalo. 

Ktorú časť výrobného procesu televíznych programov máte najradšej - kameru, scenár, réžiu či samotné moderovanie?

Záleží od sumy, všetko má svoje čaro. Moderovaniu sa skôr vyhýbam, prináša publicitu, ktorá nie je vždy na osoh. Stále má mnoho ľudí pocit, že som im povedomý a riešia, kde sme sa spoznali, prípadne, či nie sme príbuzní. Je to však pokrok v porovnaní s rokmi, keď som moderoval Noviny STV. Vtedy to boli dennodenné dialógy s náhodnými ľuďmi na témy, ako „včerajšia viazanka” a tak podobne. Je to rehoľa a obdivujem ľudí, ktorí v takomto niečom našli záľubu.

Ako sa zmenilo fungovanie v televízii za posledné roky? V čom je príprava televíznych programov iná alebo jednoduchšia v porovnaní s minulosťou?

Žijeme skvelú audio-video dobu, naozaj. Dnes stačí mobil, aby mohlo vzniknúť celosvetovo úspešné dielo. Ja som začínal v dobe, keď sa vyrábalo na film a ten bol veľmi drahý. V Košiciach sme mali o niečo prísnejšie normy, ako v Prahe či Bratislave a na reportážach z Košíc to bolo poznať. Respondenti mali väčšinou smrť v očiach, v takom boli strese. Ja som to skúšal preklenúť tým, že som rozhovory nacvičoval, presne ako v ochotníckom divadle. V nestráženom okamihu som dal signál kameramanovi, aby to natočil a vďaka tomu respondenti v mojich reportážach pôsobili o čosi suverénnejšie. Vtedy som získal svoju prvú novinársku cenu. Bolo to tretie miesto vo federálnej súťaži ekonomických redaktorov. Dostal som potom ponuku z Prahy, „nenápadne” propagovať trhovú ekonomiku. Bola to zvláštna, z dnešného pohľadu možno až smiešna doba. Vtedy sme to však všetko vnímali priveľmi vážne. V televízii bola cenzúra a ja som neraz sedel pred akýmsi „tribunálom” a vysvetľoval, čo som vlastne chcel svojou reportážou povedať. To všetko vyústilo do môjho rozhodnutia odísť z televízie po úvodnej trojročnej praxi. Bolo to v lete 1989 a ja som si hľadal inú prácu. O pár mesiacov, v novembri, sa však začal už iný príbeh.

Regionálne televízie trpia tým, že po čase moderátori a redaktori, ktorí v nich nadobudli prax, prechádzajú do celoštátnych televízií. Podarilo sa tento trend zastaviť?

Tento trend platí všade na svete a nie je to ani dobré ani zlé. Mladý človek potrebuje získať skúsenosť z väčšej organizácie, v ktorej má každý svoje presne vymedzené miesto. Často je však daňou strata nezávislosti a „zaškatuľkovanie”, obmedzenie tvorivej slobody, ktorá je v tejto profesii veľmi dôležitá. Niektorí ostanú vo väčších, celoplošných médiách, iní sa vrátia. Šikovní ľudia sa uplatnia tam i tam. Ja som napríklad po 20 rokoch prípravy náboženských programov pre STV privítal zmenu. Z hľadiska profesionálneho rastu bolo pre mňa najviac obmedzujúce obdobie, keď som bol na obrazovke každý deň niekoľkokrát, ako ťažiskový moderátor STV. Trvalo to tri roky. Spomínam na to s úctou, primeranou tejto príležitosti, ale vrátiť by som sa nechcel.

Motivácia pracovať v regionálnych médiách? Len nie nič umelé, neverím v rôzne, štátom podporované programy zvyšovania zamestnanosti. Môj najstarší syn sa po vyše desiatich rokoch moderovania v celoplošných médiách vrátil na východ. Doma si zariadil šikovné štúdio a je veľmi úspešný v práci audio producenta. Baví ho to oveľa viac ako to, čo zažíval, keď moderoval v Rádiu Slovensko. Takých príbehov je veľa a budú pribúdať, úmerne s narastajúcim vplyvom internetu.   

Minulý rok ste kandidovali do parlamentných volieb za stranu OĽANO, stále máte politické ambície?

Moje osobné politické ambície v podstate nikdy neexistovali. Netúžim po žiadnej funkcii, som spokojný so svojím životom, svojou prácou. Chcel som len prispieť k spoločenskej zmene, ktorú podporila väčšina voličov. Stále som presvedčený, že táto zmena je potrebná a že sa netreba dať odradiť tým, že to ide pomalšie, ako sme dúfali.

Na svojej kandidátke ste ako jeden z cieľov mali aj komplexnú zmenu zákona o RTVS, dôsledkom ktorej by sa mal rozpočet optimálne prerozdeliť a nespotrebúvať dostupné finančné prostriedky iba v Bratislave. Prečo je to tak?

To je ťažká téma, ktorá veľmi dráždi tých, ktorí si zvykli na terajší model fungovania médií a naučili sa z neho ťažiť. Faktom je, že v žiadnej civilizovanej krajine nie je taký asymetrický model fungovania médií ako na Slovensku. Všetky celoplošné médiá, až na Rádio Lumen, sídlia v Bratislave. Tam sa tvorí obsah, ktorý, aj vzhľadom na asymetrickú polohu hlavného mesta, nezohľadňuje dostatočne potenciál a ani potreby regiónov. Kompenzovať by to mohla a mala RTVS, tá je však v tom najhoršia. Až 95% rozpočtu RTVS sa spotrebúva v bratislavskom štúdiu a ťažisko rozpočtu RTVS ide na programy, ktoré sú na nerozoznanie od komerčnej produkcie. 

Zmena je možná. Jedna z ciest je uplatnenie českého modelu, podľa ktorého minimálne 20% rozpočtu verejnoprávnych médií musí ísť do regiónov. V tomto duchu som v roku 2010 zorganizoval petíciu, ktorú podpísalo vyše 2000 ľudí, vrátane všetkých poslancov z východu. To je jeden z dôvodov, prečo na moje meno reagujú niektorí ľudia v mediálnych kruhoch v Bratislave ako býk na červené plátno.

Vývoj sa však nezastaví a nebude mi ľúto, keď zmena nastane, hoci aj po skončení mojej profesionálnej dráhy.

Pomôžem si príkladom zo sveta športu: Chceli by ste takú hokejovú ligu, v ktorej by súťažili iba mužstvá z Bratislavy? A ak by sa aj nejaké mužstvo z regiónov objavilo, malo by 20x nižší rozpočet a o jeho taktike a hráčoch by rozhodovali tréneri mužstiev, s ktorými by potom malo súťažiť? Bolo by len „do počtu” a tak trocha na smiech. Koho by bavila taká súťaž, aká by bola jej kvalita?

Nuž a niečo také sa deje v médiách na Slovensku a je to aj zrkadlo fungovania celej spoločnosti. Zmenu možno robiť postupne, ale bolo by to také „sekanie chvosta mačky po kúskoch”. Tou základnou zmenou by malo byť zrušenie jedného volebného obvodu, ktorý „dočasne” vymyslel Vladimír Mečiar a všetky nasledujúce politické garnitúry ho ponechali, lebo z centra sa im ľahšie vládne a sú aj menej pod kontrolou. Dôsledkom je neúmerná koncentrácia zdrojov v hlavnom meste, na úkor regiónov a média túto asymetriu len zvýrazňujú. 

Ani Bratislave to až tak neosoží. Viac peňazí v hlavnom meste vidia väčšinou len elity a bežní ľudia musia riešiť negatívne dôsledky tejto skutočnosti - drahé byty, problémy s dopravou a tak podobne.

Na konte máte viacero ocenení za svoju pracovnú činnosť. Čo pre vás znamenajú?

Najviac? Všetky si vážim. Naozaj dôležité však bolo to prvé. Už som spomenul, že som ako mladý redaktor, v podstate ešte viac technický kybernet, na základe hlasovania divákov získal tretie miesto vo federálnej súťaži ekonomických redaktorov. To ma presvedčilo, že túto prácu môžem robiť, že si môže nájsť svojich adresátov. Pár ocenení som dostal za investigatívu, od Slovenského syndikátu novinárov. Tie majú pre mňa osobitný význam, lebo sa týkajú ťažkej, veľmi potrebnej, ale primerane nezaplatenej a často veľmi nebezpečnej práce. Potešilo ma tiež, keď si moju prácu všimli v zahraničí. Tam som získal niekoľko ocenení, najmä za umelecky ladené dokumenty. Som však oboma nohami pevne na zemi. Ceny netreba počítať, stačí žiť obyčajný život a nebáť sa ísť za svojím snom. Tým mojím bola práca v oblasti audiovizuálnej tvorby a hádam to tak už aj ostane.