Videli ste ich? Dva dokumenty, ktoré ukazujú odvrátenú tvár slovenského pôrodníctva

V roku 2016 dokument Zuzany Límovej vyvolal diskusiu medzi matkami, zdravotníkmi aj ľudskoprávnymi organizáciami. Otázka, ako rodia ženy na Slovensku, rozdelila mnoho rodičiek i lekárov na dva tábory. 

Dokument Neviditeľná o popôrodnej depresii (tá sa objaví po negatívnom zážitku z pôrodnice), ktorý vyšiel minulý rok, bol už prijatý oveľa lepšie. O čom vlastne hovoria filmárky, zaujímace sa o sled udalostí na pôrodnej sále?

Bez komunikácie a podpory

Zuzana Límová spojila vlastnú skúsenosť s rozprávaním ďalších žien. Avšak, oslovila i desiatky zdravotníkov, medzi inými tiež lekárov, a mnohí z nich skúsenosti žien potvrdili. Na Slovensku podľa nich stále chýba priestor, aby sa mamička mohla na nastávajúci pôrod pripraviť v pokoji, zažívať rešpekt, úctu, a nestala sa len súčasťou systému.

Ako sa zhodli rodičky vo filme: “V pôrodnici treba poslúchať.” Lekári sa napriek modernizácii zdravotníctva nepýtajú na žiadne priania rodičov, robia sa zbytočné a rutinné zákroky, a nie je, žiaľ, ničím nezvyčajným, že mamička po pôrode nevie, čo je s jej dieťaťom. Mnohé ženy potvrdili, že lekári ich o ničom neinformovali, hoci sa takýchto správ dožadovali. Jeden z pôrodníkov v dokumente priznal, že pokiaľ bol na pôrodnej sále problém s matkou, prefackal ju, aby nezačala panikáriť.

Celkovej atmosfére dokumentu, ktorá sa natáčala v nemocniciach na Antolskej, Kramároch a v Ružinove, nepridali ani zničené priestory a smútok rozprávajúcich žien. Tie si z pôrodnice odniesli okrem bábätka aj strach a obavy, či by sa sem dokázali pri druhom tehotenstve vrátiť.

Popôrodná trauma nie je nezvyčajná

Na tému pôrodov na Slovensku naviazala aj filmárka Maya Martiniak. Rozhodla sa spojiť skúsenosti viacerých žien, ktoré prežili traumu, a museli sa s ňou po pôrode vyrovnávať. Nešlo len o slovenský pohľad, o svojom zážitku rozprávala aj mamička z Česka či Ameriky. Diváci mohli zároveň sledovať priebeh pôrodu z dánskej pôrodnice, kde sa mamičke snažili pôrodníci vyjsť vo všetkom v ústrety. Mamičky tentokrát nerozprávali vlastné zážitky spätne, no divák sledoval celú prípravu, priebeh i momenty tesne po pôrode.

Mayi Martiniak sa podarilo zachytiť rozdielne atmosféry, ale podobné skúsenosti, keď sa ženy stretávali len s malým pochopením. Tentokrát ale filmárka upozornila, že popôrodná trauma nezačína v nemocnici, no podieľa sa na nej celá spoločnosť. Zachytáva tiež moment, keď manžel na pôrodnej sále kritizuje manželku, ktorá podľa jeho názoru nedostatočne rešpektuje odporúčania pôrodníkov. Čím viac podobných momentov divák vníma, tým väčšmi rozumie tomu, v akých pomeroch sa dieťa rodí. Aj následkom toho prichádzajú popôrodné depresie, ktorým sa dokument primárne venuje.

Pandémia odhalila množstvo nedostatkov

O problémoch v slovenskom pôrodníctve sa naplno začalo diskutovať aj počas obdobia pandémie, keď ženy čoraz viac na sociálnych sieťach opakovane popisovali vlastné negatívne skúsenosti. Mnoho mamičiek s hnevom priznalo, že museli opakovane chodiť na ďalšie zbytočné testovanie, otec dieťaťa mal zákaz vstupu na pôrodnú sálu či to, ako im lekári z odnášali deti, a ony ich celé hodiny nevideli. Mnoho žien bolo od novorodenca izolovaných po celý čas pobytu v pôrodnici. Opakované sťažnosti na zbytočné stresovanie matiek i detí sa ale stretli iba s malým pochopením nemocníc.

V súčasnosti, keď sa vláda usiluje o zvýšenie pôrodnosti formou vyšších prídavkov, však mnohí pôrodníci aj mamičky apelujú na to, aby sa zlepšil práve systém v pôrodniciach. Pozitívne skúsenosti by mohli byť prvým stimulom, ako ženy inšpirovať a nebáť sa. Napríklad pôrodu...