Umelkyňa Ľuba Suchalová Harichová: Na workshope sme mali 2-ročné dieťa. Ich svet je čistý a úprimný

Krása umenia spočíva v tom, že nám neustále odhaľuje svoje doposiaľ skryté možnosti. Ľuba Suchalová Harichová sa prioritne venovala ilustráciám do kníh. No potom jej učaroval svet textilného výtvarníctva.

Tam tvorí pomocou techniky arttex, ktorá bola patentovaná. V našom rozhovore nám prezradila ako sa dostala k tejto zaujímavej práci a ako vytvára tieto unikátne diela.

Vo svojej tvorbe sa venujete najmä textilnému výtvarníctvu. Skúste nám priblížiť, ako vznikajú vaše obrazy pomocou techniky maľby vlnou.

Je to veľké dobrodružstvo. Musíte ovládať techniku ukladania vlny na podkladovú látku. Predpokladať „správanie“ spodných a vrchných vrstiev. V neposlednom rade mať šťastie pri finálnej úprave strojom v textilnej továrni. Techniku sme pomenovali arttex, čo je aj názov nášho umeleckého občianskeho združenia. Samozrejme, že práca v ateliéri je nádherná, plná prekvapení, ale i pochybností. Môže prísť ktokoľvek. Pravidelne máme workshopy a sympóziá. Najmladšie dieťa malo 2 roky. Svet malých detí je čistý a úprimný. Ich dielka sú preto krásne a pravdivé. Kiežby sme takí boli všetci.

Ako ste sa dostali k tejto zaujímavej technike?

Dvere do čarovného sveta vlny a textilu mi otvoril kamarát výtvarník. Dovtedy som tvorila predovšetkým detské ilustrácie, voľnú tvorbu rôznymi výtvarnými technikami. Drobné ilustrácie maľované tenučkými štetcami som striedala s veľkoformátovými obrazmi. Priznávam, mala som veľký rešpekt pred stohmi vĺn, kotúčmi podkladovej látky, veľkými stolmi a skvelými umelcami. Chytilo ma to však hneď. Metrové formáty sa stali malými. Pracovala som pravou i ľavou rukou súčasne. Chumáče farebnej vlny sa kĺzali po látke ľahkosťou pierka. Prestala som vnímať okolitý svet, nepočula som, takmer nedýchala. Tvorila som v tranze, s vášňou, ktorá ma ani po 12-tich rokoch neopustila.

Čo najradšej zobrazujte vo svojich dielach? Pracujete na objednávku alebo máte úplnú voľnosť?

Je ťažké odpovedať jednoznačne. Záleží na tom, aké práve prežívam obdobie. Veľmi dlho som mala červeno-čierne abstraktné obdobie, čas čiernobielych čiar, liniek. Nasledovalo figurálne, čo sa mimochodom tvorí veľmi obtiažne technikou arttex. Nedávno som bola očarená ušľachtilými koňmi a minimalistické obrazy s farebnými nitkami ma držia celý čas. Opäť ma láka abstrakcia s veľkými formátmi. Moja najväčšia tapiséria je dlhá 6 a pol metra. Znázorňuje neogotické okno kaštieľa.

Pracovať na objednávku je obtiažne. Nechcem nikoho uraziť, ale zväčša objednávateľ nevie čo chce. Buď sa trafíte do jeho vkusu, alebo nie. Medzitým strávite hodiny, dni nad objednávkou s malou, ale podstatnou brzdou v hlave. Tá vám zväzuje ruky. Je oveľa lepšie pre obidve strany, keď si klient vyberie s množstva mojich „voľných“ obrazov. Kolekcie sú vytvorené bez nátlaku, s čistou radosťou a vášňou. Sú pravdivé, tajomné, snivé i provokujúce. Mať úplnú voľnosť v tvorbe je luxus. Zväčša sa mi to už darí. Som za to nesmierne vďačná.

Venujete sa aj klasickej maľbe alebo pracujete iba s textíliami?

Ak dostanete talent a nezničíte si ho nástrahami dekadentnej spoločnosti, láka vás množstvo umeleckých profesií. Zvyčajne neostane pri jednej. Klasickej maľbe, kresbe, grafike, pastelu, keramike sa venujem od útleho detstva na umeleckých školách a súkromným štúdiom. Tvorím takmer všetkými možnými prostriedkami, čím môžem zanechať stopu. Posledné roky som navýšila lásku k ilustrovaniu, textilu i láskou k „ohnivej“ kovovej láske - k smaltu. Popritom si od detstva píšem denníky, poéziu a rozprávky.

Vaše diela zdobia tiež niekoľko slovenských nemocníc. Ako k tomu prišlo? Aké motívy ste si zvolili do tohto prostredia?

Mám veľmi citlivú dušu a plačúce srdce nad krivdami nevinných. Moja rodina má veľmi silné charitatívne cítenie. Po otcovi mám výtvarné videnie, cit pre harmóniu, po mame charitu. Vždy som cítila, že darovať je krásny stav naplnenia radosti. Do nemocnice posielam diela, ktoré upokoja a azda na chvíľu chorí zabudnú na bolesť.

Pracujete tiež ako ilustrátorka kníh. Máte nejakú konkrétnu, ktorú by ste mohli nazvať svojou obľúbenkyňou, pretože vám istým spôsobom prirástla k srdcu?

Moja ilustrátorská tvorba oficiálne začala v 18-tich rokoch. Dnes je to už 63 vydaných detských kníh a učebníc. Sedemnásť rokov spolupracujem s Katolíckymi novinami, kde som dala podobu postavičkám Dobromilke a Svetlušikovi. Zvyčajne je posledná kniha tá najmilšia. Je to ako s láskou. Predsa len, niektoré mi obzvlášť prirástli k srdcu. Tie, kde som dostala absolútnu voľnosť v ilustráciách i celkovom vizuáli knihy. Pavúčikové dobrodružstvá, Jonáš a veľryba. Potvrdili sa aj moje predchádzajúce slová o dôležitosti voľnosti a slobody - knihy boli ocenené.

Robíte aj v súčasnosti na nejakých ilustráciách? Mohli by ste nám prezradiť nejaké detaily?

Áno, maľujem takmer každý deň. Detaily si nechám pre seba. Aj ja mám svoje tajné skrýše.

Máte v tomto smere aj doposiaľ nesplnený sen, akú knihu by ste chceli ilustrovať?

Mám niekoľko umeleckých snov. Jeden vám môžem prezradiť. Vlastnoručne ilustrovať vlastnoručne napísanú knihu pre deti, vlastnoručne graficky upraviť, vlastnoručne vymyslieť úžasnú obálku, vlastnoručne vytlačiť, najlepšie na vlastnoručne vyrobenom papieri... Nuž, niečo sa mi z toho azda podarí.

Tvorenie veľkých malieb a ilustrácií je nepochybne veľmi odlišné. Čím sú pre vás dané spôsoby výnimočné, a ktorý vám robí väčšiu radosť?

Máte pravdu. Maľovať filigránske ilustrácie a tvoriť veľkoformátové textilné obrazy je celkom odlišné. Prienik je rovnaký. Musíte vedieť kresliť a ovládať kompozíciu. Ilustrácie tvorím zvyčajne, pravou rukou. Narodila som sa ako obojručná. Obrázky si vyžadujú veľkú trpezlivosť, pevné sedacie svaly, lampu s lupou a zdravú chrbticu.

Textilné obrazy som vyhradila ľavej ruke. Pri arttexe je celkom iný, rozšafný pohyb, ľahký a vláčny, ale chrbtica si užije svoje. Každý musí zaplatiť svoju daň. Musím však podotknúť, že v stave ošiaľu tvorím 12 až 18 hodín vkuse. Napriek fyzickej bolesti je to neskutočný pocit radosti. Zopár hodín je to však mimoriadny relax a potešenie pre každého.

Majú Slováci záujem o tapisérie? Kupujú si vaše diela viac naši zákazníci alebo cudzinci?

Slováci sú veľmi opatrní a konzervatívni v kupovaní umeleckých diel. Pribúda aj veľmi vzdelaných milovníkov umenia. To je potom slasť sa s nimi rozprávať. Vrátim sa k väčšine tápajúcich, čo celkom chápem. Tapiséria je pre nich veľká neznáma. Už to slovo je záhada. No, veď ani ja netuším nič napríklad o jadrovej fyzike. Ak už vojdú na výstavu, zvyčajne sú šokovaní. Páči sa im to, ale málokto si dielo kúpi.

Cudzinci, napríklad v Bratislave, len tak jeden deň blúdia po meste. Keď vstúpia do galérie, vyžadujú podrobný opis technológie, čo som s tým chcela povedať. Veľmi rada si vymýšľam názvy k svojim obrazom, ktoré tvoria príbehy. To ich priťahuje. Moje obrazy sa predávajú, ale nikdy neviem odhadnúť nevyspytateľný umelecký trh. Určite by ma to neuživilo. Zatiaľ!

O špeciálne umelecké techniky je veľký záujem. Dôležitá je osobná prítomnosť umelca, jeho charizma a čaro osobnosti.

Ako sa žije umelcom na Slovensku? Akú pomoc by ste uvítali zo strany štátu, čím môžu prípadne pomôcť bežní fanúšikovia umenia?

Umelci na Slovensku to majú veľmi ťažké. Vydať sa na cestu výtvarníka znamená, že niekto v rodine, alebo aj umelec osobne musí vykonávať ešte jedno „normálne“ zamestnanie. V tomto prípade sa musí pripraviť na všadeprítomnú závisť a podrazy. Alebo má to výnimočné šťastie, že je tak materiálne zabezpečený, že si môže robiť čo chce. Jasné, že to nie je len čierno-biele. Sú rôzne osudy.

Štát nástupom kapitalizmu v novembri 1989 „zabudol“ na umenie, kultúru. Dostali sme sa do kolonky podnikateľov, čo je celé zle! Nemáme žiadne výhody umelca, práve naopak. Platíme navyše 2 percentá do umeleckých fondov. Je to však nutné. Tie nám v núdzi pomáhajú. Teraz nám odporúčala vláda neplatiť do fondov. Je to dobrovoľné. Ak zaniknú, sme celkom na dne. Takáto je súčasná pomoc štátu. Dilitantizmus najhrubšieho zrna.

Pár rokov si môžete podať žiadosť o status UMELEC do Fondu na podporu umenia. Ak vás schvália dostanete peknú modrú kartičku s názvom Umelec a to je všetko. Uvidíme, čo bude ďalej. Slovenská výtvarná únia už desaťročia bojuje o dôstojné postavenie umelca s praktickými výhodami /akademický maliar Pavol Král, Doc. Mgr.art. Braňo Jelenčík a ďalší členovia SVU/ a je to boj s veternými mlynmi. Škoda.

Navrhla by som, ak by som mala takú moc: sprístupnenie výziev, grantov pre umelcov bez nezrozumiteľných požiadaviek a byrokracie, zmierniť výrazne dane pre umelcov a sociálne zabezpečiť mladých umelcov a seniorov.

Majú mladí slovenskí umelci záujem aj o tieto menej tradičné techniky, akou je nepochybne i práca s textíliami?

Stále je čo objavovať. Textil a všeobecne každý druh umenia, ponúka nesmierne množstvo variácií. Umenie súčasnosti, svet nových technológií je plný prekvapení a vskutku netušených možností. Osobne si myslím, nech vymyslíme čokoľvek, neprekročíme svoj tieň. Príroda nám dáva, ukazuje i hrozí úplne všetkým. Tam je všetko.

Pracujete aj vy s novými talentmi a snažíte sa im pomôcť pomocou vlastných skúseností?

Áno. Stále sa nám hlásia noví umelci. Tešíme sa z intenzívnej spolupráce s našimi českými umelcami, umelcami z Nemecka a prirodzene fantastickými slovenskými výtvarníkmi. Pomáhame si navzájom. Bez absolútneho nasadenia a takmer posadnutosťou umením, by sme neboli. Ak tvoríte niečo výnimočné, musíte mať výnimočnú odvahu. A my sa nedáme!