Trefná úvaha nášho úspešného hádzanárskeho trénera: "Koľko váži fortieľ?"

Keď som ešte pôsobil v Nemecku, na jednom trénerskom seminári nás vtedajší kouč nemeckej mužskej reprezentácie, Rumun Petre Ivanescu, prekvapil pamätnou vetou: „Tréner, ktorý nemá aspoň sto kíl, to nie je tréner!“

V popredí nás „metrákových“ sedelo viac a s pobavením sme Rumunovi vďačne pritakávali. Na jeho slovách sa ale zasmiali aj kolegovia, ktorým do stovky viac alebo menej kíl chýbalo. Mával som tieto semináre veľmi rád. Na dvoch z nich som mal tú česť aj prednášať. Človek sa často dozvedel veľa zaujímavého, nielen „oficiálne“ vyhlásenia. Keď k témam, akoby mimochodom, utrúsili niečo ľudia ako Heiner Brand, Noka Serdarušič či Alfred Gislasson, bol to pre poslucháča, vnímajúceho súvislosti, bonus navyše. Ale späť k Ivanescovi.

Skreslené vnímanie trénerov

Vtipne chcel zdôrazniť význam autority trénerov v časoch exhibícií svojráznych rebelov typu Stefana Kretzschmara i v kontexte nastupujúcich mladých a dravých trénerov, ktorým do metráka chýbalo niekedy veľa. No hádzanárskeho fortieľu pobrali požehnane a začali sa presadzovať aj medzi tými najlepšími. Koľko vlastne váži taký fortieľ? Kto to objektívne zváži, keď nejde o ovládanie sústruhu, kelne, prípadne pluhu? V našej branži prax nezriedka osciluje až do metafyzických sfér a tí, ktorí o tréneroch rozhodujú, si to zjednodušujú pohľadom na koučov len cez prizmu výsledkov. Tréner – podobne ako lekár – musí držať citlivo ruku na pulze doby, aby mu v prívale nových a progresívnych poznatkov neušiel vlak. Dnes to majú kouči počas pandémie ešte ťažšie a zložitejšie. Pri zdolávaní súčasných nástrah v tréningovom procese sa čoraz viac stotožňujú s úlohou krízových manažérov a pri výplate majú pocit, že sú niečo ako sponzori. Samozrejme nie všetci, nie všade…

Na fotografii úspešný hádzanársky tréner Tomáš Kuťka

Filozofovanie o váhe fortieľa evokuje tému, ako si fortieľnych odborníkov vážime. Svojho času mnohí vtipkovali na adresu viedeňského Hypa, kde Gunnar Prokop, šéf tohto slávneho klubu, často zasahoval do práce svojho trénera. Spočiatku sporadické „skoky do deja zápasu“ sa časom premenili na obsedantnú potrebu mať neustálu kontrolu nad všetkým a zodpovedný tréner nechtiac metamorfoval do pozície diváka. Každý expert sa s tým musel vyrovnať po svojom. Podaktorí si za každých okolností zachovali svoju úroveň a dôstojnosť, iní sa pokúšali (mimo ihriska) Gunnara v tomto trochu ovplyvniť, ďalší zas končili svoje zmluvy predčasne. Asi najlepšie sa s touto situáciou vedel vysporiadať v Rakúsku dlhé roky žijúci poľský kouč Andrzej Lech. Raz mi na túto tému povedal: “Čo sa budem prsačiť. Kto Gunnara pozná, vie, že v tej chvíli ho nezastaví nič a načo tak robiť zbytočné divadlo? Ja mu poviem, rob si čo chceš a kľudne sa posadím na lavičku. Keď sa ozve adrenalín, uvedomím si, že som pedagóg a niekto z mojich študentov môže byť v hľadisku. Keď je to najhoršie, spomeniem si na moju staručkú matku. Tiež na to, že v Poľsku opäť zdraželi vajíčka a problémy z nejakého zápasu mi môžu byť ukradnuté.“

Tomáš Kuťka spolu s obľúbenou herečkou Kristínou Turjanovou

Aby mladé talenty neodchádzali

Aj na Slovensku sme zažili medzi majiteľmi klubov rôznych exotov a im vlastné spôsoby. Na jednej strane sme týmto ľuďom boli vďační, že v „prelomových“ rokoch držali hádzanú nad vodou, na druhej strane sme ich maniermi trpeli a často sa za nich hanbili. To už patrí minulosti a dnes máme iné starosti. Verme, že keď sa skončí pandémia a dostaneme sa k realizácii zväzovej ambície zlepšiť podmienky, aby sa 19-roční hráči nemuseli sťahovať do zahraničia a mohli dozrievať v našej lige, azda sa aj váha trénerského fortieľa pomaly navráti k optimálnej „hmotnosti.“ Pretože na rozdiel od nejakého ministra, trénerom sa nemôže stať hocikto...