Slovenka patrí medi 2% najinteligentnejších ľudí na svete. Ako to vplýva na jej bežný život?

Hana Dojčanová tvrdí, že nič nerobí pasívne, preto aj v Mense začala ihneď aktívne pracovať.

Patrí medzi Slovenky, ktoré sa môžu pochváliť nadpriemerným IQ. V minulosti pracovala ako novinárka, venovala sa reklame a marketingu. Dnes, popri svojej práci, zastáva funkciu 1. podpredsedníčky Rady Mensy Slovensko. Okrem týchto aktivít sa venuje dobrovoľníctvu a angažuje sa tiež v regionálnej politike. Naším rozhovorom štartujeme zaujímavú sériu, v ktorej vám postupne predstavíme viacero úspešných žien - členiek Mensy.

Vyštudovali ste žurnalistiku a marketingovú komunikáciu v Bratislave, následne i vo Washingtone, D.C. Čo vás najviac lákalo na tejto kariére?

Keď som mala 4 - 5 rokov, privlastnila som si taký malý, otvárací štokrlík a spravila si z neho pracovný stôl. Nechýbali na ňom ceruzky, papiere, detský telefón, sedávala som na malej stoličke, kreslila si a učila sa písať. Moja mama alebo stará mama mi často čítali, spolu sme počúvali rozhlasové hry a rozprávky. V tomto útlom veku som sa rozhodla, že budem spisovateľkou. Neskôr, keď som na prvom stupni základnej školy začala recitovať a zúčastňovať sa Hviezdoslavovho Kubína, chcela som byť herečkou. Lákala ma pestrosť životov, ktoré človek môže stvárniť a aspoň na krátku chvíľu prežiť. Po skončení gymnázia som sa hlásila na Vysokú školu múzických umení, no neprijali ma. Keď nás na konci základnej školy testovali, na čo sa hodíme, pani psychologička mi povedala, že ja môžem ísť na „všetko“. Mala pravdu, doteraz ma zaujímajú rôzne oblasti života a rada sa dozvedám niečo nové o „všetkom“. Zdalo sa mi, že toto mi umožní žurnalistika. Aj na žurnalistiku na Univerzite Komenského bolo ťažké dostať sa, no z množstva uchádzačov sa mi podarilo urobiť tretie najlepšie prijímacie skúšky. Takže som bola nakoniec rada, že ma na VŠMU nezobrali, pretože žurnalistika mi vyhovovala viac. Počas 25-tich rokov v žurnalistike som sa venovala rôznym témam - od kultúry až po zahraničnú politiku, dostala sa na miesta, kde by som inak nemala šancu ísť, a stretnúť množstvo zaujímavých i významných osobností z celého sveta.

Z novinárčiny ste neskôr prešli do sveta reklamy. Čo vás primälo k tejto zmene?

Na konci štúdia som už pracovala v rozhlase a postupne prechádzala rôznymi redakciami. Jednou z nich bola redakcia, kde sa pripravovali reklamy. Môj ročníkový vedúci na vysokej škole sa taktiež venoval tejto oblasti. Vtedy sa to nevolalo reklama, ale propagácia (bolo to na konci éry socializmu). Začali sme robiť (na tú dobu) „inovatívne“ reklamy a snažili sa, aby sa čo najviac podobali tým rakúskym, ktoré sme počúvali. Aj téma mojej diplomovej práce bola „Psychologické aspekty rozhlasovej reklamy“. V tom čase k tomu nebola žiadna literatúra, o to viac som musela spolupracovať so svojím ročníkovým vedúcim, dnes už profesorom Pavlom Horňákom a s psychologičkou Elenou Hradiskou. Robila som si vlastný výskum, pretože neboli ani počítače či internet. Chodili sme po sídliskách, klopali na dvere a rozdávali dotazníky na vyplnenie. Po Nežnej revolúcii, keďže k tomuto smeru neboli učebnice, sa chvíľu z mojej diplomovky aj učilo. 😊

V druhej polovici 90-tych rokov sa o podnikanie na Slovensku začali zaujímať veľké zahraničné firmy, ktoré potrebovali reklamu. Z rozhlasu som prešla pracovať do reklamnej agentúry a neskôr si založila vlastnú. Snažila som sa byť tvorivá a organizovala, alebo sa zúčastňovala, rôznych eventov po celej Európe. Bola to krásna práca, keď sa reklama a PR dali robiť inak a čiastočne som pri tom zostala dodnes. V súčasnosti ešte stále pretrváva éra veľkých reklamných agentúr, väčšinou medzinárodných. Veľké medzinárodné firmy majú v každej krajine v podstate tú istú reklamnú agentúru.

Vďaka svojej práci ste si k reklame istotne vytvorili špecifický vzťah. Aký typ reklamy máte najradšej? Prekáža vám nejaký konkrétny štýl propagácie produktov?

Mám rada vtipné a nenásilné reklamy, také nájdeme aj vo veľkých kampaniach, ale často sa pracuje, ja to volám „hurá štýl“, keď je niečo najlepšie, najnovšie, niečo čo musíte mať alebo urobiť. Na tento typ reklamy a PR som alergická a myslím, že aj veľa ďalších ľudí. Zdá sa mi,  že tento spôsob reklamy je už prekonaný a zastaraný. Áno reklama stále funguje podprahovo, ale keď je niečo za jeden večer desaťkrát na obrazovke, aké je to naj, tak to možno na niektorých ľudí zapôsobí, ale na mňa skôr opačne. Tovar a produkty si vyberám podľa potreby a dostupnosti, nie na základe reklamy. Dnes sa veľká časť reklamy a PR presúva na internet, takže sa začínajú používať iné marketingové nástroje.

Veľa sa hovorí o smart marketingu, ale to je v podstate zbieranie dát o potenciálnom zákazníkovi, aby agentúry vedeli, čo mu majú ponúknuť. Mňa zaujíma skôr etický marketing, ktorému sa teraz venuje viac marketérov. Vieme, že slovo morálka sa v dnešnej dobe stalo dosť ohybným a mnohí si ho vysvetľujú po svojom. Ale pre mňa je to návrat k slušnosti, pravdivým informáciám a autenticite. Príkladom „hurá PR“ sú, žiaľ, sociálne siete. Selektovať príval informácií je skutočne ťažké a dokážu to iba vnímavejší ľudia. Nevzťahuje sa to len pre politiku, ako si niektorí myslia, ale na všetky oblasti života. Niekedy sa ťažko rozoznáva autenticita od naučených komunikačných techník, no práve tam je podstata problému. Rovnako je rozdiel robiť PR komerčnej firme alebo nejakej dobrej myšlienke. Ľudia netúžia po ďalších korporáciách, ale túžia po ľudskosti. Tá sa však nedá naučiť. Už teraz žijeme v matrixe uzavretých skupín, človek žije vo vlastnom svete, hoci fyzicky vedľa niekoho.

Kedy ste sa dozvedeli, že patríte do dvojpercentnej skupiny ľudí s vyšším IQ? Čo vás primälo k tomu, aby ste šli na testy?

Keď som chodila na základnú školu a potom na gymnázium, ešte za totality, existovali takzvané výberové školy s rozšíreným vyučovaním jazykov alebo matematiky. Ja som navštevovala základnú školu na Nedbalovej ulici a neskôr Gymnázium na Metodovej v Bratislave, ktoré boli prírodovedné so zameraním na cudzie jazyky. Tam nás testovali stále, ale výsledky IQ testov sa nezverejňovali. Boli to v podstate experimenty, lebo IQ sa za socializmu pokladalo za „kapitalistický výmysel“. Na gymnáziu s nami chodil 4 roky na vyučovanie jeden psychológ. Naschvál sa s nami nerozprával, aby sme si na neho zvykli, prestali si ho všímať a správali sa prirodzene. Bol to pravdepodobne nejaký výskum, jeho prácu som však dodnes nevidela. Už vtedy sme vedeli, že existuje niečo ako Mensa, ale bolo to pre nás niečo ako cesta na Mars, práve zo spomínaných dôvodov rozdeleného sveta. Niekedy okolo roku 2000 som stretla kamaráta Vlada Háka, ktorý vtedy pracoval pre Mensu a ten ma pozval na testy. V tom čase som sa nemohla testovania zúčastniť, pretože som prijala ponuku na prácu v zahraničí. Absolvovala so ho až neskôr. Žiaľ, môj kamarát sa toho už nedožil.

Keď ste dostali ponuku stať sa predsedníčkou slovenskej Mensy váhali ste, či máte prijať túto pozíciu alebo ste to brali ako ďalšiu zaujímavú výzvu?

Niekoľko mesiacov po absolvovaní IQ testov som vstúpila do Mensy. Nechcela som byť len pasívnym členom, takže som začala pre Mensu aj aktívne pracovať. Nešlo mi o funkciu. Tešilo ma, že sa veľa vecí podarilo, a že som stretla nových priateľov. A aj to, že fungujeme medzinárodne. Mensa ponúka mnoho príležitostí, ako sa realizovať a urobiť niečo pre druhých. Počas našich vzdelávacích aktivít som sa i ja veľa naučila.

Pomohla vám táto pozícia prilákať do Mensy viac žien?

Vytrvale sa o to snažíme a najlepší je osobný príklad. Počet žien sa síce zvýšil, ale stále je čo zlepšovať. Všimla som si, že vo všeobecnosti, ak sa ženy do niečoho pustia, sú aktívnejšie a pracovitejšie. Muži radšej riadia a mnohé činnosti delegujú práve na ženy. Mensa nie je žiadna korporácia, pracujeme tu na báze dobrovoľnosti a nadšenia.

Pred niekoľkými rokmi prebehol v televízii projekt v podobe veľkého IQ testu národa. Bol úspešný, podarilo sa vám nájsť vtedy nejakých nových členov? Neplánujete niečo podobné zopakovať a pripomenúť sa tak verejnosti?

V čase, keď televízia tento program vysielala, nebola som na Slovensku a aj členkou Mensy som sa stala až neskôr. Môj kolega Miro Macko sa však podieľa na viacerých televíznych vedomostných projektoch. Ďalší, do ktorého sa zapojí aj Mensa, sa v súčasnosti pripravuje a na televízne obrazovky by sa mal dostať už na jeseň.

Angažujete sa aj v nejakých dobrovoľníckych či komunitných aktivitách? Snažíte sa odovzdávať svoje vedomosti a skúsenosti ďalej iným ľuďom?

Vek automaticky neznamená múdrosť a vedomosti. Ale múdrosť a nadhľad človek získava vekom a skúsenosťami. Naši predkovia boli múdri v tom, že nepodceňovali spoluprácu generácií. Kedysi to bola dokonca nevyhnutnosť a ja sa prikláňam k princípu z rozprávky „O troch grošoch“. Moderná doba priniesla väčšiu samostatnosť, ale aj oddelenie generácií. Ako sme hovorili o marketingu, prišla doba, keď musíme stále niečo inovovať, všetko musí byť mladé a dravé. Samozrejme, vždy je čo zlepšovať, ale nie vždy všetko nové je aj lepšie. Je to taký „korporátny“ prístup. Nie vždy sú všetky „nové“ myšlienky skutočne nové. Len mladí si ich nepamätajú, no a presne tu je dobrá spolupráca so skúsenosťou.

Keď som bola malá, chodila som na prázdniny k starej mame s spolu s ňou sme navštevovali jej súrodencov. Rada som sa s nimi rozprávala a spoznávala tak skutočnú históriu. Aj doma sme sa takto veľa zhovárali. Moja „získaná“ pamäť vďaka tomu obsahuje celé 20. storočie. Je mi ľúto, že mnoho mladých ľudí dnes minulosť nezaujíma, pretože hrozí, že to zlé z nej sa bude opakovať. Preto rada pracujem v komunitách, ktoré sú medzigeneračné. Zapájam sa do dobrovoľníckych aktivít, či už v Mense, charitatívnej organizácii Lions, v školách alebo ako presbyterka (volená funkcia) v zbore ECAV v bratislavskom Starom Meste. Ako mladá som komunikovala viac so staršími, teraz sa častejšie pohybujem medzi mladými ľuďmi, aj vďaka vlastným deťom.

Čomu sa venujete aktuálne v profesijnej oblasti? Pracujete popri pôsobení v Mense aj v iných sférach?

V živote som sa venovala rôznorodým, odlišným aktivitám a neskôr aj podnikaniu, ktoré robíme s manželom. V ňom musíme byť kreatívni a snažíme sa pracovať nenásilným, autentickým spôsobom. Dlhšie sme žili a pracovali v zahraničí, aj teraz sa snažíme pracovať medzinárodne. Žiaľ, na Slovensku má bežný podnikateľ oveľa ťažšie podmienky než v iných krajinách. Navyše, verejná mienka pokladá každého podnikateľa za špekulanta. Preto som rada, že práve v komunitných aktivitách je to naopak. Ľudia si navzájom nezištne pomáhajú. Aj preto som sa v nich našla.

Majú to podľa vás inteligentné ženy v živote jednoduchšie alebo zložitejšie? Nie je to niekedy nevýhodou najmä pri hľadaní životného partnera?

Pre každého inteligentného človeka je ťažšie nájsť si partnera, ale stretla som sa v živote s inteligentnými mužmi, ktorí nemajú túto vlastnosť u partnerky ako prioritu. Inteligentné ženy, naopak, hľadajú len inteligentných mužov. Ale tu sme zase pri kategorizácii. Inteligencia a IQ nie sú celkom totožné veličiny. IQ je pre mňa nejaký potenciál, inteligencia je už určitá nadstavba, ktorá zahŕňa napríklad nadhľad alebo vzdelanie.

Nastali vo vašom živote chvíle, keď ste mali pocit, že je pre Vás vyššie IQ skôr na obtiaž?

Občas sa to stane asi každému. Keď k niečomu dospejete skôr ako ostatní a cítite sa preto osamotení, pretože ostatní si myslia, že ste to práve vy, kto niečo nepochopil. Ale nie je to vždy iba o IQ. Niekedy to býva o nadhľade, o životných hodnotách. Stáva sa, že si porozumiete viac s niekým, kto nemá až také vysoké IQ, avšak má určitý vrodený cit pre správne zhodnotenie situácie či problému ako s tým, kto má geniálne IQ, ale využíva ho len na manipuláciu druhých. To je častá téma o inteligentných zloduchoch. 😊

Myslíte si, že náš školský systém dokáže zachytiť takto nadané deti a pomôcť im stále sa zlepšovať a pracovať so svojimi schopnosťami?

Dlhé roky bol náš školský systém skostnatený a založený na učení sa nejakých faktov, či memorovaní bez hľadania súvislostí. Situácia sa postupne zlepšuje, máme aj školy pre nadané deti, ale možno ani to nie je jednoznačná cesta. Je stále veľký rozdiel medzi jednotlivými školami a často záleží na konkrétnych učiteľoch. Dnešné deti robia samostatné projekty, učia sa kriticky myslieť, školy podporujú ich tvorivosť. Máme umelecké školy na veľmi vysokej úrovni, kam chodia deti po vyučovaní. Lenže nie všade. Túto oblasť nemáme systémovo podchytenú. A stále existuje veľa detí, ktorých nadanie si v škole nikto nevšimne. Mnohé učiteľky a učitelia nemajú ani čas, venovať sa nadanému dieťaťu individuálne.

Bolo už veľa nápadov, ako školský systém zlepšiť, ale nie je to také jednoduché, ako by si niekto myslel. Asi sa nedopracujeme k tomu, aby bolo každé dieťa testované na všetky druhy nadania a talentu, vrátane IQ. To posledné by bolo zrejme najjednoduchšie, ale samo o sebe nepostačujúce. Určite by sa mohlo na školách učiť deti samostatne myslieť a vedieť hľadať súvislosti. Pozerať sa na veci z rôznych pohľadov. Samozrejme aj memorovanie je dobré, napríklad pri učení básničiek. Dôležité je rozvíjať deti vo všetkých oblastiach a zachytiť ich výraznejší talent. Na to slúžia aj rôzne súťaže či olympiády, vrátane IQ olympiády, ktoré pre deti organizuje Mensa. Existuje veľa dobrých projektov pre deti. Ale ako hovorím, treba aspoň základ z toho zahrnúť systematicky do školských osnov, aby všetky deti dostali šancu.

Je IQ nemennou hodnotou alebo sa dá na ňom pracovať a cielene ho zlepšovať pomocou učenia a rozširovania obzorov?

Na to sú rôzne názory. Človek sa rodí s určitým potenciálom a svoj strop môže alebo nemusí dosiahnuť. Srbský Mensan, neurológ MUDr. Ranko Rajovič, vypracoval systém rozvíjania synapsií v mozgu (NTC systém) u detí prakticky už od narodenia. Pretože inteligencia je práve v synapsiách, teda počte spojení medzi nervovými bunkami. Systém je založený na rozvíjaní asociatívneho a abstraktného myslenia. U tých najmenších detí je to o neustálych podnetoch: farby, tvary, vône, zvuky, neskôr pohyb. V útlom detstve sa tieto synapsie vytvárajú na základe podnetov a neskôr učením rozmýšľania v zrýchlenom tempe. Asi v 12-tich rokoch sa tento proces stabilizuje. Keď sa v útlom veku rozvoj dieťaťa zanedbá, už sa to nikdy nedobehneme. Aby sme sa udržali v čo najlepšej mozgovej forme, mali by sme na sebe pracovať celý život. Žiaľ, degeneratívnymi zmenami, spôsobenými chorobou alebo užívaním návykových látok, sa IQ veľmi znižuje.

Pre bežný život nie je dôležité len vyššie IQ, ale aj EQ. Meriate v Mense aj jeho hodnotu? Čo ak má človek nízky emocionálny kvocient, môže to negatívne ovplyvniť spôsob, akým využíva svoju vysokú inteligenciu?

V Mense sme sa tejto téme dosť venovali. Mnohí so mnou nesúhlasia, keď poviem, že považujem EQ za dôležitejšie ako IQ. IQ je naozaj "len" dobrý základ, na ktorom sa dá stavať. Prvá predsedníčka Mensy a doživotná čestná predsedníčka pani Anna Sýkorová uskutočnila niekoľko prednášok na túto tému. EQ označila za mostík, po ktorom IQ môže prejsť. IQ samo o sebe ostáva v izolácii a nevyužité. Emocionálny kvocient predstavuje predovšetkým empatia a skutočné vcítenie sa do kože druhého. Hoci manipulátori používajú rôzne techniky, keď empatiu predstierajú a hovoria iným, čo si myslia, že chcú počuť, empatickí nikdy nebudú. Empatia znamená ľudskosť.

prečítajte si tiež: https://instacks.sk/hana-dojcanova-z-mensy-nasim-poslanim-je-vyuzit-inteligenciu-v-prospech-ludstva