Školská psychologička Kristína Vincúrová: Negatívne emócie sú stále tabu

Kristína Vincúrová je školská psychologička a vo svojej praxi sa venuje aj detskej hypnoterapii. Rozprávali sme sa o emočnej inteligencii, svete detských pocitov aj o tom, ako riešiť hnev, vzdor či strach, ktoré deti nedokážu zvládnuť bez pomoci.

Ako dlho sa venujete práci s deťmi?

Vysokú školu som ukončila v roku 2017. Počas školy som vypomála pánovi profesorovi Damiánovi Kováčovi. Prax som absolvovala na viacerých školách v Bratislave, v Topoľčanoch ako asistentka psychológov a v Nitre v psychiatrickej liečebni. 

Najviac som v rámci školskej psychológie robila práve v Bratislave, kde som s kolegami viedla preventívne programy. Vytvárali sme prednášky zamerané na tému šikana, multikulturalizmus, zvládanie emócii. Testovali sme deti, robili im psychodiagnostiku, vyhodnocovali testy pre rodičov. Pracovali sme aj so žiakmi, ktorí odchádzali na stredné školy - testovali sme, na akú školu by mali ísť z hľadiska ich vlastností a zručností.

Akí sú slovenskí žiaci? Čo je pre nich charakteristické?

Oproti minulosti chýba dnešným deťom určitá miera empatie a rešpektu voči autoritám. Je to dôsledok strachu učiteľov, ktorí sa boja dôraznejších prejavov smerom k dieťaťu, aby sa žiak nesťažoval doma a učiteľ tak nemal problémy.

Každá doba má svoje pozitíva a negatíva. Dnešné rodiny sa snažia deťom plnohodnotne venovať. Nie sú takí prísni, výchova je benevolentnejšia. Dieťa už nie je v rodine utláčané, nebojí sa povedať svoj názor, prejaviť sa. To je veľké plus. Zároveň však nemá vybudovaný rešpekt voči ostatným. Kedysi sa apelovalo na prísnu výchovu spätú s pravidlami. Pokiaľ sa nedodržiavali, dieťa bolo, často aj fyzicky, potrestané. Dnešné deti už vedia, že dôsledky ich zlého správania nebudú závažné, a že sa im vlastne nič nestane.

Aký má benevolentná výchova vplyv na emocionálne prežívanie?

Pozitívom je, že dieťa má väčší priestor na vyjadrenie svojich emócií. Nedochádza k popieraniu či tlmeniu pocitov. Tam to však končí. Rodičia nemajú čas naučiť deti, ako danú emóciu zvládať. Očakávajú, že sa to naučia samé, prípadne v škole. Takáto zručnosť sa však v škole neučí. Schopnosť zvládať emócie je pritom v dnešnom svete neskutočne dôležitá.

Ako súčasná atmosféra v spoločnosti ovplyvňuje detské emócie?

Sme pohltení informáciami, ľudia sa aj prostredníctvom médií neboja povedať či napísať, čo si myslia. Keď sú deti vystavené protichodným informáciám, vyostreným emóciám, nevedia ako s nimi naložiť, čomu veriť. Sú zmätené, utiekajú sa k nezdravým formám prejavu emócií. Preto vždy apelujem na rodičov, aby deti učili, ako svoje pocity správne zvládať.

Kde majú rodičia začať, ak dieťa nezvláda hnev, prehru, smútok?

Ak sa dieťa nachádza v silnej emócii, nie je možné nahradiť ju nejakou inou. Vtedy nedokáže vnímať, čo mu hovoríme, radíme. Dieťa musí dať emóciu zo seba von. Rodič by sa mal snažiť byť mu nápomocný, aby pocity dostatočne vyjadrilo. Niektorým pomáha objatie alebo pohladenie, iné chcú byť samé.

Keď sa dieťa upokojí a emócia odoznie, na rad prichádza otvorená komunikácia. Ak je dieťa malé, rodič by ho mal učiť emóciu správne pomenovať: “Mám pocit, že si smutný, že si sa hneval. Vieš, prečo si sa hneval?”

Napríklad: Nekúpili sme dieťaťu novú hračku. Vtedy vymyslíme spôsob, ako sa negatívnej emócie zbaviť. Keď hnev pominie, môžme dieťaťu ukázať, aby ho zo seba fyzicky striaslo. Pomôže, ak ukončíme situáciu pozitívne. Napríklad navrhneme, že aj keď sme hračku nekúpili, pozrieme si staré hračky, s ktorými sa dieťa dlho nehralo.

Čomu sa v takej situácii vyhnúť?

Určite dieťa nekritizovať, lebo aj ono má právo hnevať sa. Rodiča si majú stáť za svojím názorom a zároveň rešpektovať emóciu dieťaťa. Takto sa dieťa učí rešpektovať hranice rodičov.

Čo sa deje v prípade, že dieťa kritizujeme alebo zľahčujeme situáciu?

Najhoršie je, keď rodičia začnú emóciu popierať, zakazovať alebo tlmiť: “Prestaň sa hnevať, nič sa nestalo!” Niekedy sa rodičia snažia nahradiť prežitú emóciu inou, pozitívnejšou: “Upokoj sa, poď sa hrať s niečím iným.”

Zlé je aj popieranie emócií: “Nemá ťa čo bolieť. Nemáš prečo plakať.” Dieťa cíti, že zlyhalo a nevie prečo. Začne sa strániť negatívnych emócií, bude mať strach z reakcie rodiča. Potlačené emócie sa začnú hromadiť a vtedy dochádza k emocionálnym záchvatom.

Dá sa povedať, že z dieťaťa, ktoré potláča svoje emócie, vyrastie dospelý, ktorý sám sebe nerozumie?

Z vlastnej praxe môžem povedať, že 80% klientov, ktorých som mala, trpelo potlačenými emóciami z detstva, slovami, ktoré sa bálo povedať.

Znamená to, že za frustráciou dospelých nemusia stáť len traumy, ale práve malé problémy, ktoré sa nabaľujú?

Áno. Dospelý by mal učiť deti, že emócie sú pozitívne a negatívne, že ich prežíva každý človek. Každý sa občas cíti smutný či nahnevaný, je to prirodzené. Dieťa treba učiť, že každá emócia má zmysel. Napríklad, že prostredníctvom hnevu dokážeme presadiť svoje potreby a túžby, teda samého seba. Strach zas chráni dieťa pred nebezpečenstvom, úrazmi. Platí, že vďaka negatívnym emóciám si uvedomujeme tie pozitívne. Dlhodobo sa nikto nedokáže cítiť len šťastný.

Vo výchove platí, že treba stáť pri dieťati v ťažkých chvíľach. Dieťa potrebuje rodičovskú lásku viac vtedy, ako vo chvíľach, keď je šťastné. Musí cítiť, že je milované, aj keď sa hnevá.

Máme ako rodičia zakorenený obraz, že dieťa má byť šťasné a spokojné, inak nie je v poriadku?

Áno. Negatívne emócie sú stále tabu. Vždy sa treba zamyslieť, či ako rodičia sami dokážeme zvládať negatívne emócie. Nenaučíme dieťa, aby emocionálne nevybuchovalo, ak po sebe rodičia kričia a nezvládajú hnev. Musíme si tiež položiť otázku, ako ja sám reagujem na emócie svojho dieťaťa.

Čo sa deje s emóciami dieťaťa po nástupe do školského kolektívu?

Rodičia by mali viesť dieťa už v prvých rokoch k tomu, aby zvládalo svoje emócie. To sa v škole nenaučí. Na zvládanie emócii všetkých detí v triede nemá učiteľ dostatočný priestor. Ak si s prípadnými problémami nevie rady, nastupuje práve psychológ.

Aké úlohy zastrešuje školský psychológ?

Všetky úlohy, ktoré sa týkajú psychického zdravia a emocionálneho vývinu detí. Šikana je na prvom mieste. Veľa sa pracuje s empatiou, podporou dobrých vzťahov, vyjadrením emócií.

Vedia slovenskí školáci vyjadriť svoje emócie?

Ale áno. S emóciami sme, myslím, dosť postúpili. Deti vedia emóciu pomenovať, ale nevedia, čo s ňou robiť. Psychológ vyzýva deti, aby sa nehanbili. Jeho úlohou je počas aktivít hravou formou vzbudiť záujem a zachovať detské ja - potom deti nemajú problém rozprávať, ako sa cítia, prejaviť empatiu k ostatným.

Ako psychologička pracujete s deťmi individuálne aj skupinovo. Aký je medzi týmito dvoma formami rozdiel?

Individuálne sa rieši žiak vtedy, ak potrebuje osobitný prístup. Tu sa, žiaľ, často stáva, že rodičia si nepriznajú, že ich dieťa má problém, dokonca aj keď si to uvedomujú. A to je problém. Pokiaľ je dieťa psychicky a fyzicky zdravé, má uspokojené všetky základné potreby, nie je možné, aby si napríklad na hodine začalo len tak trhať vlasy.

Ak to robí, musí to niekde prameniť. A najčastejšie je to v rodinnom prostredí. Na príčine môže byť aj školské prostredie, ale pokiaľ má dieťa zdravé zázemie, je odolnejšie, vie zvládnuť aj agresora. Ak dieťa dostane dobrý vzor, zvyšuje sa jeho frustračná tolerancia.

Ako prebieha skupinová práca s deťmi?

Niekedy používa psychológ formu preventívnych programov, prednášky alebo dotazníky, na základe ktorých sa prechádza k individuálnej práci. Obľúbené sú skupinové cvičenia, keď s deťmi psychológ sedí v kruhu. Deti môžu rozprávať, ako sa cítia, čo majú rady samé na sebe. Veľmi obľúbenou hrou je, že deťom nalepíme na chrbát papiere a žiaci si navzájom píšu, čo majú na kamarátoch rady.

Prečo sa ako forma využíva práve sedenie v kruhu?

Uzavretý kruh symbolizuje myšlienku: “Čo si povieme v kruhu, v kruhu aj zostane.” Vytvoríme si tak s deťmi komunitu, ktorá je založená na intimite a dôvere. Dieťa tak podporíme, aby sa prejavilo také, aké naozaj je.

Aktuálne sa v rámci svojej praxe venujete hypnoterapii. Čo si pod tým môže rodič predstaviť?

Vyštudovala som akreditovaný kurz hypnoterapie, ktorý je jediný na Slovensku a som aj členka komory hypnoterapie. Podstatou detskej hypnoterapie je, že sa hľadá príčina problému dieťaťa. Neliečime symptómy, ale hľadáme príčíny. Je dôležité, aby bol človek psychicky a fyzicky uvoľnený. Pacient počas terapie väčšinou nachádza spomienky v detstve, keď nemohol prejaviť svoj názor. Akonáhle to urobil, rodičia ho potrestali. Opäť sa vraciame k tomu, akým problémom sú potláčané emócie.

Aké problémy možno riešiť touto metódou?

Všetky problémy psychického charakteru. Dôležité je, či s tým rodič aj dieťa súhlasia. Niekomu tento spôsob terapie nevyhovuje, iný vďaka tomu dokáže vyriešiť napríklad narušené sebavedomie. Mala som prípad, keď mladá žena trpela bulímiou a liečba nezaberala. Pomocou hypnoterapie sa dostala k spomienke, kedy jej mama povedala, aby toľko nejedla, lebo bude tučná. Pracovali sme s touto spomiekou, aby sa dokázala “priblížiť” k mladšiemu ja, odpustiť mame, spracovať túto spomienku. Až po terapii sa dokázala najesť bez výčitiek.

Ako sa na takejto terapii pracuje s dieťaťom?

Podobne, ale využívajú sa príbehy rozprávkového charakteru. Dieťa nemá mať pocit, že je na klasickej terapii, všetko je podané hravou formou. Využívajú sa prvky, ktoré má rado, napríklad prechádzky v lese, rozprávkové bytosti, ktoré do príbehu zakomponujem. Hlavnou postavou nebýva samo dieťa, ale rozprávková postava, ktorá má podobný problém ako dieťa. Tým, že mu terapeut číta príbeh, sa dieťa stotožní s hlavnou postavou.

Aký postup sa pri terapii dodržiava?

Prvé stretnutie je informačné, pracujem s rodičmi. Hlavný rozdiel medzi touto terapiou a inými formami je, že sem deti a rodičia neprídu z donútenia, lebo potrebujú papier od lekára, ale preto, lebo majú o terapiu záujem. Najprv sa rozprávam s matkou, na druhé stretnutie príde matka aj s dieťaťom. Zistím, s čím sa dieťa rado hráva a donesiem mu obľúbené hračky. Dieťa príde do miestnosti, uvidí hračky a ide rovno k nim. Vtedy sa môžem začať pýtať, aké má hračky doma, aké má záľuby. Potom mu navrhnem, aby sme šli niečo vyskúšať a ponúknem mu hru s príbehom, kde môže pracovať s predstavami.

Ako do samotnej spolupráce vstupujú deti?

Najprv sa ich pýtam, či chcú pri hre sedieť alebo ležať. Môžu alebo nemusia zavrieť oči, do ničoho nie sú tlačené. Deti sa do príbehu dostanú ihneď. Majú veľkú predstavivosť, preto sa s nimi dobre pracuje.

Príbehy, ktoré deťom čítate, si vymýšľate?

Áno. Niektoré sú inšpirované rozprávkovými príbehmi, ale podstata príbehu nemôže byť nikdy rovnaká, pretože každé dieťa má iný problém. Aj keď príde klient s rovnakým problémom, nemôžem použiť rovnaký príbeh, lebo človek má inú osobnosť. Rovnako sa nedá presne ohraničiť, koľko sedení bude klient potrebovať. Niekedy stačí terapia raz, inokedy aj päťkrát.

Ako dlho trvá jeden príbeh?

Zvyčajne 20 minút až polhodina. Keď je príbeh dlhší, bývajú deti unavené. Pri prvých sedeniach som čerpala príbehy z kníh, ale zistila som, že bude lepšie vytvoriť si vlastné, ktoré sú kratšie.

Vždy sa dieťaťa pýtam, ako sa cíti, či sa chce o príbehu porozprávať. Deti sú veľmi úprimné. Ak im niečo prekážalo, povedia to hneď. Ak do príbehu vložím terapeutický prvok na zlepšenie sebavedomia alebo strachu zo školy, vždy sa pýtam, ako to prežívalo. Rovnako aj počas čítania príbehu dávam otázky, či niečo nepotrebuje, aby bolo spokojné.

Ako deti prežívajú terapiu?

Nedávno som mala desaťročnú pacientku, ktorá mala veľký strach zo školy, lebo mala sklony k perfekcionizmu. V terapii som ju vyzvala, aby dala svojmu strachu podobu. Pacientka si ho predstavila ako myšku, preto som jej poradila, aby myšku dala do klietky, aby ju mala pod kontrolou. Vysvetlila som jej, že aj strach je dobrý, pretože nás chráni, motivuje nás, aby sme sa do školy pripravili. Škodí nám, až keď ho je priveľa.

Poradila som jej, aby myške povedala všetko, čo sa bojí povedať niekomu inému. Priestor na vyjadrenie emócií je dôležitý. Na záver som jej poradila, aby si vždy, keď pocíti strach, predstavila túto myšku, ktorú zatvorí späť do klietky. Dôležité však je sa s myškou skamarátiť.

Ako môžu do terapie prispieť rodičia?

Samozrejme, terapiu treba ju posilňovať. Napríklad, aby si dieťa predstavilo myšku aj večer pred spaním, alebo skúsilo dychové cvičenia. Každé dieťa povie, čo mu vyhovuje a čo nie. Ide o aktívnu spoluprácu terapeuta a rodiča.

Majú deti pri terapii typické predstavy?

Predtým, ako ideme riešiť problém, spýtam sa detí, či ich bude v príbehu sprevádzať nejaká postava. Vždy si vyberú mamu alebo otca. Dospievajúci si zas zvolia najlepších kamarátov. Niekedy sa stane, že deti vidia tmu alebo machuľu, vtedy vždy do príbehu vkladáme lampáše. Hmla alebo tma je niečo, čo si dieťa vytesnilo, nespracovaná situácia.

Nedávno som počula príbeh od jedného kolegu, ktorý ma veľmi zasiahol. Prišla za ním pacientka, ktorá nenávidela svojho mladšieho brata. Terapia ukázala, že keď bola jej mama tehotná, mala komplikácie a hrozilo, že pri pôrode zomrie. Táto pacientka si ako štvorročná vypočula, čo sa deje a pochopila situáciu tak, že bábätko chce jej mamu zabiť. Neviem, ako sa po terapii zmenil jej vzťah k bratovi. Môžme však vidieť, čo možno cez podobné poznámky deťom spôsobiť.

Dieťa dokáže prežívať silné emócie aj cez rozprávku?

 Iste. Napríklad Ľadové kráľovstvo má peknú myšlienku. Na postave Elzy môžeme vidieť, že je citovo nedostupná. Nedokáže hovoriť o svojich pocitoch, na rozdiel od sestry Anny, ktorá vie hovoriť o všetkom. Problém Elzy pramení z toho, že sa ju rodičia snažili chrániť, no potlačovali jej osobnosť. Celý čas bola zavretá v jednej miestnosti, kde nemohla vyjadriť svoje pocity. Akonáhle to urobila, začala všetko meniť na ľad. Až keď sa stala sama sebou, prejavila sa, zistila, že dokáže ovládať svoje schopnosti. Táto rozprávka je vhodná, pretože deti učí, že láska prebije zlo.

Majú podobný odkaz aj klasické rozprávky?

Známe klasické rozprávky ako Popoluška či Červená čiapočka určite nie. Sú to pochmúrne príbehy bez pozitívnej pointy - na záver postavu vždy musí niekto zachrániť, nepríde k žiadnemu ponaučeniu hlavného hrdinu. To neznamená, že pred nimi musíme deti chrániť, ale je dobré si to uvedomiť.

Tieto rozprávky vznikli v dobe, keď bol život pochmúrnejší, smrť bola jeho súčasťou. Rodičia mali viac detí, no nie všetky prežili. Keď zomrie dieťa dnes, má to na rodinu silný emocionálny vplyv. Pre predchádzajúce generácie to bola realita.

Bola výchova jednoduchšia?

Rodičia sa toľko nevenovali deťom, vzťahy boli úplne iné. Kedysi sa deti vychovávali navzájom, emócie šli bokom. Dnešné deti, ale aj rodičia, sú oveľa citlivejší. My si deti viac rozmaznávame, prejavujeme lásku, máme emotívnejší prístup. Na druhej strane však boli deti samostatnejšie a psychicky odolnejšie, toto im dnes chýba.

 

Zdroj foto: www.pixabay.com