Samuel Mišiak: "Myjava a kopanice mi prirástli k srdcu."

Evanjelický kňaz Samuel Mišiak síce nie je rodákom z Myjavy, no k danému regiónu má veľmi blízky vzťah. Dlhé roky tam pôsobí ako duchovný a zaujíma sa o históriu, religiozitu, významné osobnosti i tradície z tohto kraja.

Presne preto vám dokáže predstaviť kopanice a Myjavu osobitým spôsobom, vďaka ktorému si túto časť Slovenska zamilujete spolu s ním.

Myjava vám veľmi prirástla k srdcu. Čím si vás tento región získal?

Vyrastal som v regióne slovenské „dolniaky“ v bývalom Dolnom Petre pri Komárne, kde moji rodičia opustili prípadnú kariéru a prišli medzi presídlencov z Maďarska, Rumunska a bývalej Juhoslávie. Slúžili predovšetkým tamojším Slovákom, cirkevníkom, ale aj celej obci vyše 50 rokov a ja v prevažne maďarskej obci som bol vychovávaný síce národne, pretože mamička pracovala za slobodna v Matici slovenskej v Martine a otec pochádzajúci z roduverného slovenského Liptova, ale ku úcte a tolerancii so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Po štúdiách som nastúpil do služby evanjelického kňaza do kraja, dovtedy pre mňa známeho len z poviedok Zuzky Zgurišky. Prijal som to ako veľkú výzvu. Krása Krmanovho kopaničiarskeho kraja, folklór, podľa profesora K. L. Zachara najkrajšie slovenské kroje, tvrdá reč dialektu, ale pod škrupinou dobré srdcia, pohostinnosť, obetavosť pre vec národnú i cirkevno-náboženskú, nová myjavská dominanta, veža nášho kostola s naším pričinením a mnohé iné pozoruhodnosti z môjho vyše 45 ročného pôsobenia sú dôkazom, že si ma tento krásny región nielen získal, ale mi aj prirástol k srdcu.

Keby k vám prišiel niekto na návštevu, kde by ste ho zobrali a čo by ste mu ukázali?

Na našu faru v Myjave prichádzali mnohé návštevy, nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Napríklad z partnerských cirkví z Nemecka, Dánska, Poľska, Srbska aj z USA. Záznamy v našej rodinnej Knihe návštev sú svedectvom o nezabudnuteľných dojmoch, úžasných zážitkoch aj v niektorých, najmä kopaničiarskych domácnostiach. Z mnohých spomeniem skromnú, ale zachovanú a originálnu chalúpku babky Koníkovej z Guzíc, malej kopaničky patriacej do Starej Myjavy. Televízia tam pred rokmi natáčala jednu epizódu vtedy veľmi populárnej relácie Pionierska lastovička. Čaro starodávnej izby s rodinnými portrétmi na stenách s pôvodným nábytkom, biblickými citátmi, láskavou tvárou a pohostinnosťou babičky Koníkovej urobili nielen na malých divákov veľký dojem, o čom svedčili mnohé len pozitívne ohlasy divákov.

Kým babička žila, radi sme tam prichádzali, počúvali pútavé rozprávanie o jej neľahkom živote a vďake Pánu Bohu za všetko, čo mohla vo svojom dlhom živote zažiť. Navštevovali sme aj príbytok jedného pracovitého a široko-ďaleko známeho krajčíra, ktorý dokázal za noc ušiť sobášny oblek. Vždy sme boli ponúknutí špecialitami, najmä zo zabíjačky, ale okrem šoféra aj širokou ponukou na zapitie, aby nám to „vytrovilo“. Niektoré návštevy sme zaviedli aj do domácnosti obetavého presbytera v kopanici U Bucalov, kde najmä naši chlapci obdivovali ich hospodárstvo, v tom čase plnej maštali i vo dvore. Všade sme boli vrúcne prijatí, prinášali sme aj duchovné svedectvo a prijímali hojné pohostenie. Síce menovaní, na ktorých s úctou a vďakou spomíname už väčšinou spia svoj večný sen, ale aj dnes by som dokázal zaviesť návštevy na mnohé miesta, kde by nás istotne rovnako srdečne pohostili.

Medzi miesta, ktoré by sme istotne neobišli, patrí Múzeum Slovenských národných rád v centre mesta Myjava v bývalom príbytku vdovy po myjavskom evanjelickom farárovi Kolénym, kde zasadala prvá Slovenská národná rada v meruôsmych rokoch s predsedom Jozefom Miloslavom Hurbanom a jeho vernými spolubojovníkmi za vec národnú Ľudevítom Velislavom Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom. Navštívili by sme pamätník bojov U Klasovitých, tunel Milana Rastislava Štefánika, jeho prvý pomník pred naším kostolom z roku 1921 v kubistickom slohu. Tiež okrem nášho chrámu s dominantou 60 metrov vysokou myjavskom vežou, o ktorej Myjavčania spievajú vo svojej hymne aj jej ochoz vo výške 30 metrov s výhľadom na všetky strany na 112 myjavských kopaníc. Neobišli by sme ani horný Krmanov kostol, terajší rímsko-katolícky s pamätnou tabuľou nad bočným vstupom o histórii Myjavy a 30-ročnom budovaní chrámu za účinkovania Daniela Krmana. V neposlednom rade by sme si pozreli pamätnú sieň superintendenta Daniela Krmana ml. za oltárom v evanjelickom kostole s jeho bustou a závetom. Je toho ešte veľa, čo by si zaslúžilo pozornosť návštevníkov, preto radi každého uvítame a nebude banovať.

A čo dobré z typických jedál z okolia Myjavy by ste im navarili?

Boli by to najmä špeciality kraja, ako slivkové gule, bielosobotná baba, božej milosti - fánky, myjavské klobásky a kapustnica, makovníky, orechovníky a iné koláče z kysnutého cesta. No neodmysliteľne by sme k tomu podali štamperlík chýrnej slivovice.

Život na kopaniciach nebol nikdy ľahký, no predsa sa tam pred mnohými rokmi usadili prví obyvatelia. Kedy začalo osídľovanie tejto oblasti? Žili tam v minulosti napríklad aj Rimania či Kelti?

Týmto nehostinným územím medzi dvomi hradmi Čachtice a Branč pretekala riečka, ktorá myla, podmývala brehy, z čoho pochádza jej názov i mesta a celého regiónu Myjava. Podľa poznámky v análoch od Daniela Krmana ml. „kde Miawa s kopanicemi leží byli pred léta Páne 1586 samé hory“. Pôvodné osídlenie bolo v miestach terajšej kopanice Stará Myjava, z čoho pochádza jej názov. Bolo to nehostinné územie, zarastená džungľa, preto stalo sa útočiskom najmä prenasledovaných protestantov, čo dalo charakter religiozity jediného slovenského, prevažne luteránskeho regiónu. V rámci vykopávok nášho archeologického krúžku Cirkevného centra voľného času sme pred časom v lokalite Kostolište odkryli v hĺbke asi 3 metre väčšie kamene, ktoré boli zrejme pozostatok základov prvého evanjelického dreveného chrámu, vypáleného kozákmi.  Zásluhou vynikajúceho vzdelanca a najvýznamnejšej postavy myjavských dejín kňaza, superintendenta Daniela Krmana ml., trikrát s prestávkami pôsobiaceho na Myjave, sa postupne presunulo centrum mesta po toku rieky od Starej Myjavy, cez horný koniec mesta do jeho dnešnej polohy, o čom svedčí aj s prestávkami 30 rokov budovania horného chrámu. Krman je aj autorom prvej slovenskej gramatiky, ktorej autorstvo je pripisované jeho zaťovi Pavlovi Doležalovi, no pre pohnuté časy vtedajšej protireformácie nemohla byť za Krmanovho života publikovaná. Zaslúžil sa aj o rozmach viacerých remeselníckych cechov, medzi inými i pytlikárskeho, ktorý vyrábal látku na výrobu mechov na preosievanie múky z početných myjavských mlynov, podľa čoho Myjavčanov prezývali aj pytlikári. Z hore uvedeného vyplýva, že tento región je z neskorších dôb, ako okolité mestá a obce, preto niet záznamov o Rimanoch či Keltoch.

Ako to v tomto regióne vyzerá v súčasnosti? Trpia kopanice rovnakým problémom ako iné obľúbené regióny ako Banská Bystrica či Tatry, že tam prevažujú skôr víkendoví obyvatelia pred tými stálymi?

Súčasnosť, ako na celom Slovensku, poznačuje pandémia, ktorá je skúška, nikdy doteraz nepoznaná. Lockdown, zavreté chrámy, existenčné problémy najmä staršej generácie. V meste v súčasnosti žije vyše 4000 ľudí v dôchodkovom veku, lebo po rozpade Slovenskej armatúrky, ktorá pred zmenou režimu mala vyše 4500 zamestnancov, preto mnohí mladí odišli za prácou najmä do hlavného mesta, ale i do Čiech, či do západných krajín, ba i do Ameriky. Práve do USA, na prelome predchádzajúcich storočí sa vysťahovalo za chlebom, podľa niektorých údajov okolo 7000 Myjavčanov, skoro toľko, koľko ostalo doma. V súčasnosti sa, najmä pred pandémiou, situácia zlepšila, Myjava už nie je hladovou dolinou, ako v 90-tych rokoch. Problémom je aj migrácia z kopaníc predovšetkým do mesta, kedysi chudobného, no malebného. Odtiaľ pochádza aj Zuzka Zguriška, myjavská rodáčka vlastným menom Ľudmila Dvořáková, rodená Šimonovičová. Bola dcérou tunajšieho kantora a učiteľa Michala Šimonoviča. Na lepšie poznanie tunajšieho kraja a ľudu hodno si prečítať jej dielo. Najznámejšie je Bičianka z doliny, podobne ako aj jej poviedky, podľa skutočných životných príbehov. Na rozdiel od iných regiónov tu vládne dominantný lokálpatriotizmus, preto zo spomenutých 112 kopaníc majú niektoré vo vlastníctve cudzí chalupári. Viacerí zrekonštruovali domy vhodne esteticky, aj do pôvodného stavu, čo je chvályhodné. V súčasnosti však čakajú na koniec tejto slabo zvládnutej epidémie.

Majú na Myjave nejaké špeciálne zvyky počas hlavých sviatkov ako Vianoce a Veľká noc?

Čaro bývalých dominantných kresťanských sviatkov viac menej uchovávajú predovšetkým folklórne súbory Kopaničiar, Kopaničiarik, Kopa i súbor Kýčer zo susednej Turej Lúky, predmestia Myjavy. Po revolúcii je snaha uchovať dedičstvo predkov aj v kresťanskom duchu, najmä počas Vianoc, ktoré zaplnia oba myjavské chrámy do posledného miesta. Osobitne treba spomenúť 20 ročnú tradíciu adventných koncertov v evanjelickom kostole, ktoré v spolupráci s Centrom tradičnej kultúry organizuje domáci cirkevný zbor. Vysoká úroveň, kvalitné obsadenie umelcami s oslovujúcim duchovným slovom boli nezabudnuteľnými duchovnými zážitkami počas štyroch adventných nedieľ. Veľkonočné tradície sú spojené najmä so šibačkou a čo teší, darí sa aj obmedziť konzumáciu i Božích darov, najmä chýrnej, široko ďaleko známej myjavskej slivovice. K miernemu požívaniu napomáha aj osveta Cechu koštérov destilátov.

Aké typické tradície sa odtiaľ preniesli aj do zvyšku Slovenska?

Treba spomenúť známu postavu myjavského husľového primáša Samka Dudíka, ktorý v minulom storočí spropagoval myjavské piesne a tance nielen v mnohých krajov Slovenska, ale i Moravy, ba i v mnohých krajinách Európy i Ameriky. Na jeho dielo úspešne nadviazal jeho vnuk Mirko Dudík, predník Orchestra ľudových nástrojov v Bratislave. Typické myjavské piesne a zvyky pozná celé Slovensko, zásluhou najmä folklórneho súboru Kopaničiar, ktorý úspešne účinkoval na všetkých kontinentoch, napríklad víťazstvom na celosvetovom festivale v Brazílii a propaguje tradície myjavského kraja. Do povedomia nielen Slovenska, ale aj európskych, ba aj krajín z celého sveta sa  zapisuje Medzinárodný folklórny festival, každoročne usporiadaný v Parku kultúra a oddychu Trnovce, ktorého vyše 60 ročníkov je propagáciou nielen myjavských, ale aj celoslovenských, ba i svetových folklórnych tradícií.

Keď porovnáte Myjavu kedysi a dnes, aké problémy tam najviac trápili ľudí v minulosti a čím je to iné v súčasnosti – v akých ohľadoch to majú jednoduchšie a v čom zložitejšie?

Len staré fotografie a najstarší pamätníci sú svedkami niekdajšej metropoly pod slamou a jej kopaníc, čo sa rozvinuli do krásy, ktorú obdivujú všetci hostia a návštevníci. V minulosti, ako už bolo spomenuté bolo veľa biedy a málo chleba, preto vysťahovalectvo, nielen do Ameriky, ale aj Argentíny a iných krajín zdecimovalo počet obyvateľov, keď podľa záznamov v análoch bola Myjava v 18. storočí tretím najväčším mestom na Slovensku. Meruôsme roky zviditeľnili Myjavu a jej región, keď tu sa začali písať novodobé dejiny Slovenska. No malo to aj negatívny dopad. Maďarizácia, boje medzi patentálmi - prívrženci štúrovského hnutia a unionistami na čele s generálnym inšpektorom grófom Zayom z Uhrovca udreli pečať na dianie v Myjave. Po potlačení prvého slovenského povstania ostala okresnou dedinou, aby si Myjavčania nemohli voliť svojich predstaviteľov. Štatút mesta dostala až po 50 rokoch. Ako nežiaduci element bol tento prevažne luteránsky kraj v nemilosti aj v ďalších režimov, o čom sa možno dočítať v dobových dokumentoch a v monografiách Myjavy. Nová doba priniesla nové možnosti, no najmä zložité klimatické podmienky Myjavskej kotliny, málo úrodnej z hľadiska poľnohospodárstva, boli „kompenzované“ pestovaním ovocia, najmä sliviek, ktorých najmä tekutá podoba, podľa viacerých má svoje originálne chute, ktoré náš región preslávili. V porevolučnej dobe, najmä nová výstavba prilákala obyvateľstvo z okolitých regiónov, čo má iste svoje pozitíva, ale aj podľa domorodcov niektoré dopady, ako je centralizácia do mesta a s tým spojené zatváranie niektorých škôl na kopaniciach s malotriedkami a iné.

Aké historicky dôležité udalosti najviac ovplyvnili vývoj Myjavy a okolia?

Okrem udalostí v meruôsmych rokoch, bolo to masívne vysťahovalectvo, keď sa traduje, že z každého dvora mesta a kopaníc je niekto v Amerike. Vtipne sa spomína jeden kopaničiar, ktorý na jar zasadil zemiaky, odišiel do Ameriky a na jeseň ich prišiel vykopať. Vynaliezavosť tunajšieho ľudu sa prejavila aj pri nalepení fotografie na dobytčí pas ako vstupenka na „šíf“, čiže loď do Ameriky. Z môjho pohľadu na religióznosť tohto regiónu sa v negatívnom smere podpísala neraz agresívna ateizácia za bývalého režimu, čo udrelo pečať na rodiny, vzťahy i ochladnutie, najmä duchovného dedičstva predchádzajúcich generácií. Voľakedy v skromných chalúpkach sa pod jednu strechu zmestili aj štyri generácie, dnes majú problémy spolunažívať dve generácie. Za zmienku stojí aj vzájomné odcudzenie, keď ľudia, ktorí bývali na kopaniciach, často od seba vzdialení, no priateľsky nažívajúci a navštevujúci sa, po prisťahovaní do mesta, neraz nepoznajú suseda v bytovkách. Ako dôsledok staro rímskej metódy divide et impera - rozdeľuj a panuj, čo nie je vzdialené ani novodobej politike.

Aké historicky najvýznamnejšie osobnosti pochádzajú z tohto regiónu?

Bol to predovšetkým kňaz, vzdelanec a superintendent Daniel Krman ml., ktorého odkaz prináša aj občasník a zborový časopis Dedičstvo Krmanovo, venovaný nielen bohatej histórii kraja a regiónu, ale oslovujúci aktuálnymi článkami súčasné, veríme aj budúce generácie. Radí sa k nim aj Krmanov pravnuk Jur Jozeefy, za ktorého pôsobenia bol za 18 mesiacov vybudovaný terajší, už tretí myjavský evanjelický tolerančný kostol. Rovnako medzi osobnosti sa radí aj Pavel Hajnóczy, kňaz a staviteľ myjavskej veže, súčasník J. M. Hurbana s pohnutým nevďačným osudom. Medzi osobnosti regiónu sa radia národovec, brezovský kaplán a hlbocký farár Jozef Miloslav Hurban, ďalej jeho krstný syn Pavel Štefánik, košariský kňaz a otec vynikajúceho vzdelanca, astronóma, politika a diplomata Milana Rastislava Štefánika. Jeho matka Albertína Jurenková, myjavská rodáčka. Z Myjavy pochádzal jeden z najväčších a najuznávanejších historikov Slovenska, vynikajúci znalec myjavských, ale i slovenských dejín, univerzitný profesor Branislav Varsík. Prispel aj do monografií o Myjave. Taktiež myjavskí vzdelanci, učitelia a kňazi, medzi nimi Pavel Lacko a ThDr. Július Cibulka, ktorí sa starali v čase 2.svetovej vojny o evanjelický sirotinec Krmanov dom lásky, kde boli zachránené židovské siroty, medzi inými aj Katrin Winter, ešte žijúca v Kalifornii, ktorá to zvečnila v životopisnom románe Katarína. Spomenutí kňazi založili Evanjelické gymnázium, aktívne organizovali partizánsky odboj. Boli to ďalej Dr. Miloslav Smetana st., zberateľ a propagátor ľudových piesní regiónu, primáš Samko Dudík, po ktorom je pomenovaný myjavský Dom kultúry, jeho vnuk Mirko Dudík a huslista Samo Smetana, skladatelia bratia Siváčkovci, MUDr. Vladimír Dohnány, budovateľ a prvý riaditeľ myjavskej nemocnice, architekt staviteľ Martin Smetana, ktorý sa spolu s terajšou generáciou farárov a spolupracovníkov zaslúžili o jedinečné dielo výmeru a obnovu myjavskej dominanty, veže evanjelického kostola v roku 1983. Výpočet osobností by si zaslúžil aj ďalšie mená, zaznamenané v kronikách a dobových dokumentoch. O mnohých, na ktorých s úctou spomíname, sa spieva v hymnickej piesni Koho dar nezvedie, hrozba neskloní.

Platí ešte stále, že ľudia v týchto vidieckych oblastiach sú silnejšie veriaci a náboženstvo je pre nich veľmi dôležitou súčasťou každého dňa?

Platí to čiastočne, najmä výchova v tomto smere zohrala dominantnú roľu. Moji predchodcovia tvrdili, že kopaničiari sa viac hlásia ku viere a k cirkvi, čo opisovala aj Zuzka Zguriška. Kritizovala malomeštiactvo, neraz plytké, prispôsobivé aktuálnej dobe, čo u kopaničiarov je skôr zriedkavý jav. Nebolo by však dobré zovšeobecňovať takéto tvrdenie, lebo za vyše 45 rokov pôsobenia sme mali možnosť poznať mnohých vzácnych ľudí, vďaka ktorým bol myjavský zbor dlhé roky považovaný za biblicky povedané „mesto, ležiace na vrchu“, za „vlajkovú loď“ evanjelickej cirkvi, čo konštatovali iní za čo sme vďační. Spoznali sme a poznáme i dnes domácnosti, v ktorých duchovno-náboženský život je neodmysliteľnou súčasťou ich každodenného života. O to sme sa snažili pri náboženskej výchove detí, mali sme ich vyše 300 na všetkých školách v meste i na kopaniciach, vo všetkých triedach, po minulé roky spravidla okolo sto konfirmandov, čo však už neplatí, jednak klesajúcou demografickou krivkou, ale aj ľahostajnosťou a neraz i benevolentnosťou pri výchove.

Ako je život kopaničiarov - Myjavčanov prepojený s vierou? Premieta sa to aj do nejakých špeciálnych tradícií alebo zvyklostí?

V predchádzajúcej odpovedi som načrtol príčiny poklesu záujmu o formy náboženského života.  Platilo, že čím bol život skromnejší, chudobnejší, tým bola väčšia ochota obetovať milodary, ale aj dobrovoľné brigády pre cirkev a hlásiť sa medzi veriacich členov. No krivdili by sme mnohým, ktorí chápu potrebu duchovno-náboženského života a jeho prejavov aj v tejto postmodernej dobe. Ako je to v skutočnosti ukáže blížiace sa sčítanie ľudu, lebo ochota prihlásiť sa medzi veriacich členov cirkvi bude tou lúčavkou kráľovskou viery v boha, skúšobným kameňom súčasných generácií. Ostáva len dúfať, že prichádzajúce generácie budú nielen „konzumentom“ dedičstva predkov, aby špecifiká tohto kraja aj v podobe duchovných hodnôt a tradícií boli spojené s tvorbou hodnôt ku požehnaniu tých, čo prídu raz po nás. V duchu aktuálneho odkazu Karola Kuzmányho:

Mládeži

Ak chcete ďalej prísť, ako my dôjdeme,
Treba vám viac vedieť, ako čo my vieme,
Treba vám vrúcnejšou vierou sa zapáliť,
Treba vám smelosťou väčšou sa presláviť,
Treba vám viac práce, viac trpezlivosti,
Viac čistoty srdca v svätej nevinnosti;
Lebo po čom túži človek, tomu slúži,
A ako mu slúži, tak sa v tom i stuží;
Beží potom človek — a lebo dobeží,
Lebo i upadne —  a — potom tak leží.