ROZHOVOR: "Umeleckú agentúru som skombinovala s upratovacou firmou, aby som si zarobila na umenie."

Keďže súčasná situácia verejným, spoločenským akciám či návštevám kultúrnych stánkov príliš nepraje, rozhodli sme sa priniesť vám kúsok kultúry aspoň sprostredkovane. 

Práve hudba je totiž prostriedkom, ktorý často využívame na navodenie príjemnej atmosféry. Nielen na túto tému sme sa porozprávali s riaditeľkou Hudobného múzea Slovenského národného múzea, PhDr. Editou Bugalovou, PhD.

Máte zaujímavú prácu. Čo všetko má na starosti riaditeľka hudobného múzea? Skúste nám ju trošku priblížiť.

Moja práca je veľmi rôznorodá, niekedy snáď až príliš. Vychádzajúc zo základného poslania inštitúcie predpokladá predovšetkým odbornú, múzejnícku a zároveň muzikologickú činnosť. S funkciou riaditeľa sú však neodmysliteľne zviazané administratívne záležitosti. Musíte mať prehľad o ekonomike, hospodárení, o personálnych otázkach, verejnom obstarávaní, a to všetko samozrejme v rámci platnej legislatívy, ktorú treba sledovať. Nehovoriac o tom, že múzeá - ako správcovia nehnuteľných kultúrnych pamiatok, sa musia venovať aj problematike súvisiacej so stavebnou obnovou a rešpektovať požiadavky pamiatkárov.

Čo to presne v praxi znamená? Ako vyzerá váš pracovný deň?

Napríklad, ak spravujete historické parky, musíte mať na pamäti ochranu prírody, flóry i fauny. Ak je v parku vodný systém, vyskytne sa situácia, keď ste nútení študovať hoc aj zákon o rybárstve... :-) . Už som si zvykla, že program pracovného dňa nemožno ideálne naplánovať. Ak sa chcem venovať odbornej práci, zvyčajne to končí tak, že si ju beriem domov.

Čo všetko môžu návštevníci hudobného múzea u vás vidieť? Je niečo mimoriadne zaujímavé, môžno až kuriózne?

Naše múzeum je jedným z 18 špecializovaných múzeí Slovenského národného múzea. Sídlime v Bratislave a súčasťou Hudobného múzea je vysunuté pracovisko, Kaštieľ v Dolnej Krupej, známy beethovenovskou tradíciou. V Bratislave máme k dispozícii výstavný priestor na Žižkovej ulici, kde ponúkame dlhodobú výstavu „...a nazvali ju DOBRO“ venovanú tvorcom amerického národného hudobného nástroja – rezofonickej gitary, ktorými sú bratia Dopjerovci (DOpjera BROthers), pochádzajúci práve z Dolnej Krupej. V dolnokrupskom kaštieli máme v súčasnosti nainštalovanú pozoruhodnú putovnú výstavu „Pripraviť sa, poklad, štart! Putovanie za hodnotami“. Tá je výsledkom cezhraničnej spolupráce s Rakúskym národopisným múzeom z Viedne a obcou Marchegg v rámci spoločného projektu TREASURES v operačnom programe Interreg V A SK-AT. Veľmi nás mrzí, že kvôli pandémii výstavu dosiaľ videlo minimum návštevníkov, čiastočne majú možnosť sa s ňou oboznámiť aspoň prostredníctvom našej webstránky (https://www.snm.sk/?projekt-treasures). V areáli kaštieľa je v rokokovom pavilóniku umiestnený Pamätník Ludwiga van Beethovena. Túto expozíciu by sme radi zmodernizovali, najmä v tomto roku, keď si pripomenieme 220 rokov od skomponovania jeho najznámejšej Sonáty mesačného svitu, ktorej vznik súvisí s Dolnou Krupou. Súčasná situácia však nie je priaznivá. Finančné prostriedky sú veľmi obmedzené. Zrejme nebudeme môcť adekvátne osláviť 30. výročie osamostatnenia sa Hudobného múzea, ktoré bolo do roku 1991 oddelením Historického múzea. Škoda, že náš bohatý zbierkový fond nemôžeme prezentovať tak, ako by sme radi. Takúto možnosť sme mali v priebehu roka 2018 a počas dlhodobejšej výstavy „KleNOTY z múzea“ sme sa presvedčili, že hudobné pamiatky a najmä historické hudobné nástroje sú pre návštevníkov mimoriadne atraktívne.

Nie vždy ste však boli riaditeľkou hudobného múzea. Okrem toho sa venujete tiež odborom ako: muzikológia, hudobná história, publicistika, hudobná dramaturgia či hudobný manažment. Rovnako ste sa podieľali na množstve scenárov k desiatkam podujatí. V oblasti hudobno-múzejnej práce realizujete prezentačné projekty celoslovenského a medzinárodného charakteru. Čo všetko to obnáša?

Počas pracovného života som vyskúšala niekoľko profesií, ale najdlhší čas som strávila v múzeu. Hneď po absolutóriu som nastúpila do Západoslovenského múzea v Trnave na novovytvorené miesto odborného pracovníka pre dejiny hudby so zámerom spravovať pozostalosť Mikuláša Schneidra-Trnavského. Priebežne som nový fond Musicalia dopĺňala akvizíciami. Získavali sme viacero hudobných pamiatok z Trnavy i širšieho regiónu, v rámci prezentačnej práce som pripravila viacero výstav, začala som s usporadúvaním Hudobných večerov. Hosťami boli obvykle skladateľské osobnosti, trnavskí rodáci (napr. Ladislav Burlas, Karol Elbert), moderovala som rozhovor, dramaturgicky pripravila živú hudobnú produkciu z ich komornej tvorby. Organizačné schopnosti som si overila na celoštátnych podujatiach spojených s výstavnými a koncertnými prezentáciami (Franz Schubert, 1978; storočnica M. Schneidra-Trnavského, 1981). V závere 80. rokov som sa pustila do usporadúvania muzikologických konferencií. Nežná revolúcia ma posunula do komunálnej politiky, konkrétne na trnavskú radnicu. Bola to nová výzva, naučila som sa veľa administratívnych zručností, ktoré sú pre riadiacu funkciu nevyhnutné. Exekutívu som zamenila za prácu nezávislého poslanca, popritom som vyskúšala prácu pedagóga (ZŠ, ZUŠ) a zároveň skúsila podnikanie. Umeleckú agentúru som skombinovala s čistiacou a upratovacou firmou, aby som si tak zarobila na umenie... Avšak, ak raz vyskúšate pracovať v múzeu, dostane sa vám pod kožu do takej miery, že už vás viac nepustí. Využila som teda možnosť prihlásiť sa do konkurzu na miesto riaditeľky Hudobného múzea a v decembri 2002 som nastúpila. Hudobné múzeum mi bolo vždy obzvlášť blízke. Už od mojich múzejných začiatkov som neustále komunikovala so staršími kolegami z Bratislavského hradu, kde vtedajšie hudobné oddelenie sídlilo. Boli pre mňa metodikmi, poradcami, priateľmi. V našej súčasnej práci sme ich pokračovateľmi, dopĺňame zbierkový fond, ktorý sa rozrastá (viac než 136 tis. signatúr), prezentujeme sa výstavnými projektami doma i v zahraničí, usporadúvame koncerty, pravidelné muzikologické konferencie, participujeme na vedeckých projektoch. Naše múzeum je ako národná centrála zapojené do celosvetovej databázy hudobných prameňov (RISM), pracovníci prezentujú výsledky svojej vedecko-výskumnej práce na medzinárodnom poli.

O vašej práci hovoríte veľmi zanietene, je vidieť, že ju naozaj beriete ako poslanie. Aké ale boli vaše začiatky a ako ste sa dostali k hudbe?

K hudbe ma to ťahalo od detstva, rodičia aj staršie sestry hrali na hudobné nástroje, tešilo ma, keď sme občas spoločne muzicírovali. Snáď najviac ma k hudbe pripútali skúsenosti z chrámového zboru, kam nás mamička vodievala hneď ako sme zvládli „výstup“ po strmých schodoch na chór mikulášskeho kostola v Trnave. Som už veru „pamätník“, no ešte stále mám v spomienkach, keď som ako dievčatko vnímala prísne dirigentské gestá Mikuláša Schneidra-Trnavského, ktorý svoje vokálno-inštrumentálne teleso viedol. Potom ma zlákala pop-music. Popri klavíri (na ktorý sa mi veru nechcelo veľmi cvičiť 😊) som zvládla hru na gitare a neskôr na bicie. Účinkovala som v dievčenskej bítovej, ba aj v tanečnej kapele, neskôr ako speváčka v skupine TAZ kvintet. Interpretácia hudby je však veľmi náročná na čas a disciplínu, preto sa mi zdalo schodnejšie študovať hudbu teoreticky. Po maturite som si vybrala kombináciu hudobná a divadelná veda na brnianskej univerzite. Po čase som zistila, že hudba (aj z aspektu teórie a vedy) je disciplína náročná...

Počas kariéry ste sa podieľali na mnohých projektoch a získali zaujímavé ocenenia. Máte ešte nesplnené ciele? Ste na niečo obzvlášť hrdá?

V osobnom živote som hrdá najviac na svojich troch synov, z ktorých dvaja sú profesionálni hudobníci, a dnes už aj na svojich päť vnúčat! V profesijnom živote sa usilujem k práci pristupovať vždy poctivo a zodpovedne. Z ocenení si veľmi vážim Cenu Jozefa Kresánka (2018), je to zaväzujúce, i keď už príliš veľa ambícií na vedeckom poli nemám. Do istej miery ma uspokojil fakt, že som vydala monografiu Hudobná Trnava a Mikuláš Schneider-Trnavský, ktorá je zúročením mojej 30-ročnej systematickej práce. V prostredí múzeí som autorsky i spoluautorsky pripravila viacero výstav. Ostatné desaťročie systematicky organizujeme muzikologické konferencie s medzinárodnou účasťou a som editorom radu zborníkov, ktoré svojím obsahom obohacujú informácie najmä v oblasti hudobnej regionalistiky. Veľmi mi záleží na tom, aby sme nezabúdali na osobnosti, deje i udalosti, ktoré spolutvoria našu kultúrnu históriu. Považujem za svoju povinnosť získané a overené informácie odovzdávať nasledujúcim generáciám. Mám však ešte jedno veľké pium desiderium: svojim nasledovníkom odovzdať nevyčísliteľné bohatstvo, ktoré tvorí zbierkový fond hudobného múzea tak, aby bolo uložené v tom najlepšom poriadku, zodpovedajúcich priestoroch so všetkými vymoženosťami súčasnej doby (klimatizácia, ochrana). To však závisí od toho, či sa podarí zabezpečiť výstavbu nového depozitára v areáli dolnokrupského kaštieľa. Považujem to za nevyhnutné a akútne. Všetko ale závisí od financií...a kultúra ich veru postráda!

Súčasná situácia nepraje ani umeleckej / kultúrnej oblasti. Ako to vnímate? Čo vám najviac chýba v pracovnom a v osobnom živote?

Je veľká škoda, že v tomto období nemôžeme privítať v múzeu návštevníkov. Najviac ma mrzí, že už spomínanú putovnú výstavu malo možnosť vidieť iba zopár návštevníkov. Pritom má veľký návštevnícky potenciál, ponúka viac než dve stovky exponátov z troch múzeí a inšpiruje k zamysleniu, čo sú pre nás skutočné hodnoty, čo všetko sa pre nás môže stať pokladom. Nadôvažok, v dolnokrupskom kaštieli v súčasnosti čakáme už veľmi netrpezlivo na jeho obnovu. Radi by sme zažili ešte trochu návštevníckeho ruchu, kým začne ten stavebný.

Pre múzeá je však prezentačná a výstavná aktivita len jednou z mnohých činností, teda nikto z nás nezaháľa. V tomto období sa vo zvýšenej miere venujeme elektronickej dokumentácii a evidencii zbierkového fondu, čo je možné aj online spôsobom v rámci homeoffice. Máme viac priestoru aj na spracovávanie vedecko-výskumných úloh. Počas uplynulého obdobia sme pripravili i niekoľko online podujatí, v rámci múzejnej pedagogiky. Orientujeme sa tiež na detského návštevníka a pripravujeme sa na rozširovanie online ponuky. Myslím, že aj napriek traumatickým dopadom, nám táto doba priniesla isté inšpirácie.

V osobnom živote nemám pocit, že by mi niečo chýbalo. Samozrejme okrem prežitku, že sa môžeme s celou rodinou stretnúť v osobnom kontakte; toto mi veľmi chýba. V pracovnom živote (a to bez ohľadu na pandémiu) mi chýba vedomie, že kultúra nezostane opäť ako popoluška. To, že nedostatok finančných prostriedkov nám nedovolí získať do zbierkového fondu napríklad unikátne husle z 18. storočia, že nemáme peniaze na to, aby sme mohli dať reštaurovať vzácne historické klavíry, že i keď si do plánu zaradíme výstavný projekt k 30. výročiu múzea, nemôžeme ho realizovať, pretože – ako aj české príslovie hovorí – bez peněz na muziku nelez! A to ani nehovorím o tom, že Hudobné múzeum doposiaľ nemá v Bratislave vlastnú expozíciu – a to je smutné!

Váš pracovný život je isto náročný. Ako zvyknete tráviť voľný čas?

Sú obdobia, keď ma práca pohltí úplne a o voľnom čase sa hovoriť nedá. Zároveň mi to nepadne ťažko, lebo práca, predovšetkým činnosti, ktoré sú kreatívne, sú pre mňa aj koníčkom. Ak začnem, neviem od toho odísť, niekedy vydržím aj 16 hodín pri počítači (čo teda nie je veľmi chvályhodné...). Najviac ma poháňa asi zvedavosť. Často sa stane, že pracujete na téme a až v priebehu písania odkryjete isté súvislosti, ktoré ste zatiaľ neodhalili. My múzejníci máme úžasnú výhodu, že môžeme bezprostredne pracovať s pramenným materiálom. Kolegom zvyknem vravieť, že sme ako také žaby na prameni. Je to krásna práca. Vo voľnom čase veľmi rada čítam, hoci sú chvíle, kedy písmenká nemôžem ani vidieť. Nastávajú obvykle potom, keď editujem (aj graficky zalamujem) 400-stranový zborník z konferencie. No i pri čítaní beletrie ma prenasleduje ten „chtíč“ vedieť , ako to dopadne – a knihu nepustím z ruky, kým nie som na poslednej strane...Často som aj televízny divák, no hlavne z dôvodu potreby vyprázdnenia hlavy – a na to sú takmer všetky televízne programy (s výnimkou prírodopisných a dokumentárnych filmov), ako stvorené... 😊