Rozhovor s pedagógom: "V školách učíme veľa zbytočných faktov."
07.07.2022 | Doc. RNDr. Peter Bero, PhD. | Nikoleta Laškotiová
Myslíte si, že v školách sa učíme mnoho zbytočných vecí, ktoré v reálnom živote nebudeme vôbec potrebovať? Hmm... Bohužiaľ, je to tak. Náš školský systém, ktorý je takpovediac staromódny, by si zaslúžil zmenu od jeho hlbokých koreňov. Tento systém mrzí nielen študentov a ich rodičov, ale taktiež učiteľov, ktorí mnohokrát nie sú motivovaní a schopní niečo zmeniť. Na zásadné zmeny v školskom systéme apeluje aj odborník na vzdelávanie – doc. RNDr. Peter Bero, PhD.
O tom, ako má učenie a učenie sa vyzerať a prečo naše školy vyučujú zbytočnosti, sa dočítate v rozhovore s pánom docentom Berom.
Počas svojho kariérneho života ste nadobudli skúsenosti na niekoľkých pracovných pozíciách. Začínali ste učením na strednej škole a neskôr na slovenských univerzitách, prednášali ste na rôznych univerzitách v Európe i v Kanade. Potom nasledovala séria pozícií v topmanažmente viacerých finančných inštitúcií. Teraz sa už viac ako 10 rokov venujete vlastnej spoločnosti LiberaTerra.
V skutočnosti ide o jeden veľký oblúk - začínal som vzdelávaním a LiberaTerra je spoločnosť, ktorá sa v prvom rade venuje vzdelávaniu. Vzdelávaniu detí, ale aj dospelých. Celý tento vývoj pokladám za úžasné šťastie. Ja som si každú zastávku na tejto dráhe vychutnával a som za ňu vďačný. Teda úprimne - niektoré z tých pozícií som si v tej dobe nevychutnával, ale spätne uznávam, že na každej som sa veľa naučil. Na jednej strane som sa veľa naučil z odbornej stránky a na druhej strane o našom školskom systéme a o vzdelávaní, ktoré poskytuje.
A aké boli tie poučenia?
Najskôr tie, o ktorých hovoríme a počúvame stále dookola. Že v školách učíme veľa zbytočných faktov a málo skutočne užitočných vecí. Je obdivuhodné, ako túto mantru používame už desaťročia. Možno práve preto stratila obsah. Objektívne však treba priznať, že sú predmety, kde sa situácia zlepšila. Na druhej strane sú predmety, kde sa však zhoršila. Mimochodom, už to naše tradičné členenie vzdelávania na predmety... V skutočnosti je v dnešnom svete ťažko obhájiteľné, ale my sme ešte ani nezačali hľadať cesty, ako ho zmeniť. Najdôležitejším faktom je, že deti v školách vôbec nepripravujeme na ich pracovný život. Pričom im v školách často opakujeme “nauč sa to, v živote to budeš potrebovať”. Žiaľ, väčšinou nebude. Pri prijímaní zamestnancov som im nikdy nedával kresliť rieky do slepej mapy, ani ich neskúšal, akých desať typov pôdy poznajú. Zjednodušene sa dá povedať, že vo firmách sa stretávame s tromi typmi zamestnancov: pre prvých sú typické výhovorky a nečinnosť, pre druhých nesamostatnosť a neschopnosť rozhodovať sa a tretiu skupinu tvoria samostatní a odvážni. A práve tretia skupina je na pracovnom trhu najžiadanejšia. Žiaľ, aj najzriedkavejšia. A to je to, o čo sa musí náš vzdelávací systém snažiť. Vychovávať čo najviac absolventov, ktorí budú patriť do tretej skupiny. Podobne by sme mohli hovoriť o osobnom živote. Nepoznám nikoho, kto v živote zlyhal, lebo nevedel Pytagorovu vetu. Ale 50 % z nás zlyhá, lebo nevie nič o partnerskom živote, o výchove detí… Napriek tomu, v škole kladieme dôraz na Pytagorovu vetu.
Vidíte spôsob, ako systém zmeniť?
Do vzdelávania potrebujeme priniesť úplne inú paradigmu. Všimnite si, že kedykoľvek hovoríme o zmenách vo vzdelávaní, tak hovoríme o obsahu. Či učiť tieto fakty, alebo tamtie fakty. Pritom to nie je podstatné. Siedma zásada R•A•U (riadeného aktívneho učenia) hovorí, že obsah je iba prostriedkom, nie cieľom. A to je veľmi dôležité. Musíme v školách učiť soft skills a musíme deti v prvom rade vychovávať. K sebavedomiu, k tvorivosti, samostatnosti, pružnosti, otvorenosti. K vlastnostiam nevyhnutným pre súčasný svet. Mne je najbližšia matematika, pretože píšem učebnice matematiky a sledujem ich tvorbu aj v zahraničí. Tam došlo k výraznej zmene. Od množstva vzorcov, teórií či poučiek, ktoré sa učili kedysi, celý svet prešiel k učebniciam, v ktorých je dôraz kladený na tvorivosť, skúmanie, riešenie problémov, objavovanie a samostatnú prácu detí. Keď známy časopis Fortune v roku 1970 zverejnil najoceňovanejšie kvality zamestnancov, tak na prvých troch miestach boli písanie, výpočtové schopnosti a čítanie. O 30 rokov neskôr boli na prvých troch miestach tímová práca, schopnosť riešiť problémy a medziľudské vzťahy. To je obrovský posun. Napríklad výpočtové schopnosti sa dostali až na dvanáste miesto. A odvtedy uplynuli ďalšie roky...
Ste odborníkom na vzdelávanie a spoluautorom filozofie R•A•U, ktorú ste už spomenuli. Čo je teda jeho podstatou?
Riadené aktívne učenie - R•A•U - je filozofia učenia, ktorú sme sformulovali spolu s manželkou.
Riadené znamená, že aj keď sa to občas nezdá, predsa len všetko, čo sa deje na hodinách v duchu filozofie R⋅A⋅U, je riadené učiteľom.
Aktívne znamená, že všetci účastníci, t. j. žiaci aj učiteľ (učitelia) sú do procesu aktívne zapojení. Práve aktivita je kľúčová. Skutočné, efektívne učenie je možné iba pri aktívnom zapojení sa.
Učenie znamená v skutočnosti učenie sa. Bez toho “sa” je získavanie poznatkov prakticky nemožné. Jedno z kľúčových pravidiel R⋅A⋅U hovorí, že nikoho nemôžeme nič naučiť. Každý sa môže naučiť iba sám.
V R⋅A⋅U sme sa snažili charakterizovať učenie, resp. učenie sa, ktoré zodpovedá súčasnosti. Ktoré akceptuje zmeny, ktorými spoločnosť prešla, resp. prechádza. Teoreticky je to rozsiahla koncepcia, ale jej základné rysy sú obsiahnuté v siedmich zásadách.
Oboznámte nás teda s nimi.
Prvé tri zásady hovoria o žiakovi. Sú nesmierne dôležité, pretože zdôrazňujeme, že učiteľ nemôže niečo žiaka naučiť, žiak sa môže naučiť iba sám. Žiak je ten, ktorý svojou vlastnou činnosťou odhaľuje nové veci, zoznamuje sa so svetom a jeho pravidlami. Báda, číta, skúma, hľadá, pýta sa, triedi, zhromažďuje... je aktívny. Na hodine, v škole aj mimo nej. Pozná a číta knihy, učí sa orientovať na internete. Žiak je ten, ktorý aktívne komunikuje a diskutuje so svojimi spolužiakmi, s deťmi staršími aj mladšími, s vyučujúcimi, s vedením školy, s rodičmi, s dospelými, ktorí sú súčasťou komunity, v ktorej žije. Hovorí, pýta sa, počúva, argumentuje, prezentuje... spolupracuje. Učí sa rešpektovať odlišnosť ako prirodzenú súčasť nášho bytia. Spoznáva, že iný názor je niečo, o čom treba diskutovať, nie proti tomu bojovať. V komunikácii so svetom spoznáva sám seba, svoje silné i slabé stránky a nachádza svoje životné poslanie. Žiak je ten, ktorý koná samostatne. Dostáva od nás dospelých dôveru a možnosť robiť svoje vlastné rozhodnutia. Učí sa, že robiť chyby je prirodzené a zisťuje, ako sa z každej chyby poučiť. To, že za svoje chyby nie je trestaný, ale hľadá v nich poučenie, ho učí rozhodovať sa a preberať za svoje rozhodnutia zodpovednosť.
Zdroj: www.skolarau.sk
A aká je pri takomto prístupe úloha učiteľa?
Z prvých troch zásad vidieť, že od žiaka očakávame veľmi veľkú aktivitu. Učiteľ musí pomôcť túto aktivitu orientovať, prípadne korigovať. Ako, o tom hovoria ďalšie tri zásady. V prvom rade dáva dobré otázky, ktorými povzbudzuje a usmerňuje aktivity žiakov. Otázky a nie odpovede. Musia to byť otázky, ktoré ich motivujú k hľadaniu odpovedí, a to hľadanie by malo byť pre žiakov zaujímavé. Od učiteľa očakávame aktivitu pri príprave vyučovania. V triede by už mal väčšinou iba moderovať aktivity, ktoré pre deti pripravil. A samozrejme, jeho kľúčovou úlohou je byť pre deti inšpirujúcou osobnosťou, ktorú si deti vážia a ktorej veria.
Okrem kníh pre učiteľov a učebníc pre základné, stredné aj vysoké školy v oblasti matematiky ste aj autorom rozprávok pre deti a dokonca autorom rozhlasových hier. Súvisí to spolu? Čo vás inšpiruje?
Matematika, písanie učebníc, aj písanie rozprávok majú spoločné hľadanie riešení. V matematike je to jasné, máte problém a chcete nájsť jeho riešenie. Pri písaní učebnice hľadáte neustále odpovede na otázku, ako text sformulovať tak, aby deťom čo najlepšie umožnil objaviť, pochopiť, použiť myšlienku, ktorú im chcete odovzdať. A aby ich to zaujalo. Nuž a v rozprávke sa hrdinovia vyberú do sveta a hľadajú riešenia situácií, v ktorých sa ocitnú. A ako autor musíte vyriešiť, ako ich šťastne dostať domov. V učebniciach som ako autor predsa len slobodnejší, no a v rozprávkach si môžem užiť ďaleko najväčšiu slobodu. Čitateľ, alebo poslucháč si to asi neuvedomí, ale mnohé moje rozprávky sú inšpirované matematikou. Naopak, spolu s manželkou sme napísali učebnice matematiky, ktoré sú celé jednou veľkou rozprávkou.
Zdroj: Rozprávkové knihy, učebnice a motivačné publikácie možno nájsť na www.liberaterra.sk
Čím Vás napĺňa práca, ktorej sa venujete? Aké máte ďalšie pracovné plány a čo chystáte v blízkej dobe?
Vlastne ani neviem. Písanie učebníc je nesmierne vzrušujúce, a preto mi každý deň prináša radosť. Akákoľvek pozitívna reakcia od učiteľov, rodičov a najmä od detí mi vždy dodá energiu a chuť do vylepšovania. To sú vlastne moje pracovné plány. Stále prichádzať s niečím novým a lepším. A najnovšie - nachádzať nových autorov a pomáhať im.
Kto je doc. RNDr. Peter Bero, PhD.?
Sám si prešiel mnohými zmenami v pracovnom živote, z ktorých ako sám hovorí, sa stále niečo nové naučil. Vyštudoval matematiku a fyziku a na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave habilitoval na docenta. Okrem toho, že vyučoval študentov, prešiel si tiež riadiacimi činnosťami v topmanažmente finančných inštitúcií. V roku 2010 však založil vydavateľskú a vzdelávaciu spoločnosť LiberaTerra.
Tá sa zameriava na vzdelávanie učiteľov, pre ktorých tvoria aj knižné publikácie. Cieľom vydavateľstva je ponúkať slovenským učiteľom, žiakom a rodičom kvalitné učebnice a pracovné zošity, ktoré vychádzajú zo základných školských dokumentov, vyhovujú mentalite slovenskej školy a reflektujú najmodernejšie prístupy k vyučovaniu matematiky.
Docent Bero je spolutvorcom filozofie riadeného aktívneho učenia (R·A·U).
Spolu s manželkou (Zuzana Berová - pozn. red.) sa zameriavajú na písanie učebníc matematiky, ktoré majú byť pre žiakov a študentov pokrokové, motivačné, a to dosahujú formou nevšedných príbehov a rozprávok.
Nadšený lektor, ktorého práca nesmierne baví, získal aj niekoľko ocenení za pedagogickú a autorskú činnosť.
Web: www.liberaterra.sk www.skolarau.sk
Hlavná fotografia a obrázky v článku: s povolením P. Bera