ROZHOVOR: "Pre tvorbu choreografie treba mať talent. Nemôžem niekoho naučiť, aby mal dobré nápady."

Folklór a ľudová hudba sú srdcovou záležitosťou mnohých Slovákov. Prostredníctvom nich naďalej prežívajú naše tradície a pôvodná kultúra. Blízko k nim má aj choreograf Vladimír Marušin.

Začiatky jeho činnosti v tejto oblasti sa viažu k folklórnemu súboru Gymnazista. Odvtedy pôsobil a spolupracoval s viacerými umeleckými telesami. Vo svojej kariére prijal i jednu, trochu kurióznu ponuku. Uhádnete, akú zaujímavú prácu robil počas troch rokov?

Ako ste sa dostali k ľudovému tancu? Bavil vás už od detstva alebo ste jeho čaro objavili až neskôr, počas štúdia?

Detstvo som prežil na dedine spolu so svojou rodinou. To, čo dnes definujeme ako autentický folklór, som ja ešte reálne zažil. Nebolo to ľahké, pretože deti museli svojim rodičom veľa pomáhať. Bol som veľmi zvedavý, všetko som chcel vedieť. Darmo mi môj dedo Fedor hovoril: „Ak sa to naučíš, budeš to musieť robiť celý život!“ Môj otec bol vynikajúci tanečník, on ma naučil tancovať, ale že sa dá tancovať v súbore, som vtedy netušil.

V ktorom folklórnom súbore ste s tancom začínali?

Moje súborové začiatky sa viažu na folklórny súbor Gymnazista, kde som spoznal aj moju manželku, a vďaka ktorej som objavil tanec. Za ňou som prišiel do Šarišanu a neskôr do PUĽS-u.

Pri voľbe vysokej školy ste sa rozhodli pre štúdium choreografie. Bol to váš nápad alebo vás niekto inšpiroval? Myslíte si, teraz s odstupom času, že to bolo dobré rozhodnutie?

K choreografii som sa dostal náhodou. Opäť za tým bola moja manželka. Dostala ponuku, aby vytvorila choreografiu, no ona mala vystúpenie, tak som šiel miesto nej. Bola to moja prvotina a na prehliadke získala prvé miesto. Nasledovali ďalšie. Keď som sa prihlásil na štúdium choreografie, mal som na konte už niekoľko úspešných choreografií, vytvorených pre folklórne súbory.

Počas kariéry ste pracovali vo viacerých súboroch. Čím boli pre vás výnimočné, a ktorý vám prirástol najviac k srdcu?

Keď vytváram choreografiu, pracujem s ľuďmi. Spoznávam ich a oni spoznávajú mňa. Je to dôležité, keďže každému tanečníkovi chcem „ušiť tanec na mieru“. Toto poznanie mi umožňuje vidieť a precítiť choreografiu skôr, než ju začnem reálne komponovať na tanečnej sále. Práca v rôznych súboroch, to sú vytvorené choreografie, celovečerné programy a predstavenia, v ktorých vidím konkrétnych tanečníkov i tanečnice.

Na akých projektoch aktuálne pracujete?

Momentálne tvorím pre Vysokoškolský folklórny súbor Torysa. Ten je umeleckým telesom Prešovskej univerzity, kde pôsobím ako vysokoškolský učiteľ. Pedagogickej práci a choreografickej tvorbe sa spolu s manželkou venujeme vo folklórnom súbore Chemlon v Humennom. V súčasnosti finišujeme na Výročnom koncerte k 50. výročiu vzniku súboru.

Čo je vášmu srdcu bližšie – ľudový tanec alebo vymýšľanie nových choreografií?

Choreografia je výsledný produkt. Tanec je materiál. Čo z toho mám radšej? Ak chcete, aby výsledok zaujal a následne potešil srdce i dušu diváka, aby ho prinútil k zamysleniu, vyčaroval úsmev aj spomienky, za tým všetkým sa skrýva nielen práca – remeslo, ale predovšetkým úcta i láska k hodnotám, ktoré sme dostali do vienka, a na základe ktorých máme možnosť vytvoriť nové hodnoty.

Robievate choreografiu iba na ľudové motívy alebo sa venujete aj inému umeleckému stvárneniu?

Choreografia je vyjadrením môjho názoru na rôzne skutočnosti, ktoré môžu mať veľa zdrojov inšpirácie. Dôležité je, aby divák porozumel mojim myšlienkam. Aby som to dosiahol, musím použiť taký tanečný jazyk, ktorý je, podľa môjho názoru, najvhodnejší. Často využívam rôzne tanečné techniky, nie všetko možno vyjadriť ľudovým tancom.

Keď pozeráte na vystúpenia iných súborov, zvyknete svojich kolegov občas napomenúť, prípadne ich inšpirovať, ako by mali postupovať pri zostavovaní choreografií?

To záleží hlavne od toho, kto je tvorcom choreografie. Samozrejme, ak je to môj študent, tak mu poviem vlastný názor. Pokiaľ som členom poroty a vyžaduje sa to odo mňa, tak to rád urobím. Pre tvorbu choreografie musí mať človek talent. Naučiť sa dá iba choreografické remeslo. Nemôžem niekoho naučiť, aby mal dobré nápady. Ak má niekto nápady, musí ich vedieť aj zrealizovať. Napriek tomu sú choreografovia, ktorí tvoria čisto intuitívne a pritom choreografiu neštudovali. Jednoducho majú tento dar.

Skúste poradiť najmä menším súborom, akým chybám by sa mali vyhnúť pri vymýšľaní choreografie a zostavovaní celého vystúpenia?

Je to ťažké takto teoreticky radiť. Jeden z osvedčených postupov znie: začínať od jednoduchých kompozícii. Ak choreograf zvládne jednoduché narábanie s tancom, môže prejsť k zložitejším choreografiám.

Čo pre vás znamená folklór? Ako by ste svet okolo neho popísali človeku, ktorému nie je príliš blízky a pokúsili sa ho získať na svoju stranu?

Jedna z definícií folklóru znie: Je to všetko, čo ľud vytvoril v duchovnej oblasti. Dovolím si to ešte zjednodušiť. Je to vlastne život. Tak povedzte, kto je vlastne folklorista?

V súbore ste spoznali aj vašu manželku. Viedli ste k ľudovej hudbe a tancu aj svoje deti?

Ako som povedal na začiatku, vďaka manželke som spoznal tanec, teda aj prácu v súbore. Máme spolu tri deti a všetky sa venujú umeniu. Nikdy sme im tanec nevnucovali, no zisťujeme, že si z nášho povolania, z našej práce, veľa prevzali. Hlavne profesionalitu.

Vo vašom životopise vyniká aj jedna kuriozita. Tri roky ste viedli pohybovú prípravu prešovských futbalistov. Ako ste sa k tomu dostali a čo všetko obnášali tieto tréningy?

Ono sa to môže javiť ako kuriozita, no skutočnosť bola iná. Náš najmladší syn Matej hral futbal. Keď sme s manželkou pozorovali pohyb mladých futbalistov na ihrisku, usúdili sme, že by pre nich bola vhodná pohybová príprava, strečing a ďalšie doplňujúce techniky. Navrhol som to trénerovi, a toho to zaujalo. Tak som sa stal trénerom športovej prípravy v FC Tatran Prešov, kde som pôsobil niekoľko rokov. Nakoniec syn Matej presedlal z futbalu na herectvo, čiže sme sa stali čisto umeleckou rodinou.

Foto: Ilustračné obrázky