Rozhovor: "Chcem odovzdávať pozitívnu energiu. ...a to nielen svojím „nadosmrťovým“ povolaním."

Obrovský talent, nesmierna zodpovednosť a láska k umeleckej práci. Mohla by som toho písať mnoho, avšak hlavne tieto vlastnosti najviac vystihujú umelca Tomáša Berku. Človeka, ktorý – ako sám hovorí – študoval a pracoval na viacerých frontoch súčasne. Strávil nespočetné množstvo hodín pri tvorbe plagátov, pri komponovaní hudby, nahrávaní albumov a koncertovaní, vytváraní scénografie i filmových dekorácií či písaní kníh.

Ak sa vám zdá, že je nereálne mať na to všetko dostatok času, nieto ešte, aby to mal zvládnuť jeden človek, tak sa poďte bližšie zoznámiť s jedným neobyčajným umelcom, Mgr. art. Tomášom Berkom.

Čo Vám dáva chuť žiť? Je to pocit, že tu po Vás navždy zostanú výnimočné filmové dekorácie, ktoré dotvárajú celkový dojem vyše 35 celovečerných filmov? Je to hudba, ktorej ste venovali nespočetné množstvo času, či najnovšie Vaše knižné publikácie?
Čo Vás poháňa vpred v umeleckom živote?

Myslím, že umelecká alebo tvorivá práca vás ako tvorcu musí napĺňať presvedčením, že vytvárate niečo, čo ostatným prinesie radosť a nezameniteľnú emóciu. Ľuďom, ktorí sú schopní vnímať umelecké podnety, chcem ponúkať niečo, čo im obohatí každodenný život a dokážu sa naladiť na podobnú pocitovú frekvenciu s mojou. Nie vždy to vyjde a nie všetci sme rovnako emočne nastavení. Ale ak mi niekto, hoci aj jeden človek po koncerte príde na pódium alebo do šatne poďakovať za príjemný večer, alebo mi donesie na podpis knižku či platňu, viem, že som to nerobil zbytočne. Zjednodušene by som to asi definoval tak, že chcem, aby po mne niečo zmysluplné zostalo. Myslím pozitívne emočné posolstvo. Lebo zostať po vás môžu aj dlhy...

Dodnes mám v knižnici knižky a platne, bez ktorých by som zrejme nedokázal žiť. Po každom rozvode som odchádzal iba s knižkami a s gramoplatňami a nejakými rodinnými fotografiami. Nič iné z materiálnej oblasti – snáď okrem klavírov a syntetizátorov - pre mňa v mladosti nemalo hodnotu.

Vpred ma celý život poháňala zvedavosť. S každým novým scenárom alebo hudobným nápadom prichádzala v úvode neistota a zvedavosť, ako si s danou výzvou poradím. Niekedy vás múza nekopne ani po kýbli vína a niekedy to máte takmer okamžite – hoci aj v kúpeľni alebo vo foteli po zobudení. A touto radosťou z tvorby by som do cudzích životov a pocitov chcel prispieť aj ja. Odovzdať ľuďom pozitívnu energiu, ktorej som mal celý život na rozdávanie.

Čo Vás v živote motivovalo práve k prepojeniu všetkých Vašich povolaní? Pre iných ľudí to môže byť nepredstaviteľné, koľko svojho času ste venovali umeleckému životu/povolaniu. Ako ste to všetko zvládli?

Už krátko po maturite mi začal mozog odumierať. Čiastočne kvôli množstvu vypitého vína a tiež nezáživným zamestnaním technického zamerania. Roky klavíra a kreslenia v detstve som považoval za nenávratnú minulosť, a to, čo ma čakalo, bolo príliš neveselé. Takýto život nemal pre mňa zmysel a snažil som sa nájsť z tejto neradosti východisko. Jedného dňa som sa neplánovane ocitol na niekoľko týždňov v Paríži. V tomto úžasnom kozmopolitnom meste plnom umenia som objavil slobodu - slobodu prejavu, tvorby, vzťahov aj rozhodovania. Pochopil som, že to, čo mi dali rodičia do génov – lásku k hudbe, k výtvarnému umeniu a slobodné zmýšľanie – by som mohol a mal v sebe ďalej rozvíjať. Začal som teda študovať na umeleckých školách. Pre istotu na viacerých frontoch súčasne – divadlo, muzika, plagáty, spoločenský život – všetko súbežne a na úkor zdravia. Ale inak to nefungovalo. Triezvy a doružova vyspatý umelec bol v časoch mojej mladosti niečo ako tichý blázon.

Na otázku ako som to všetko zvládol môžem pokojne odpovedať – nezvládol. Je predsa jasné, že taký pracovný blázinec prináša so sebou aj obete v súkromnom živote. Nie každá manželka sa teší na to, že vás vidí raz za mesiac. To je daň za nestriedme pracovné nasadenie. Keby som zotrval v mojom pôvodnom povolaní konštruktéra, bol by som každý deň o pol štvrtej doma a možno aj obľúbený. Alebo naopak - neznesiteľný a možno i znesený zo sveta. V každom prípade by ma však na konci takejto cesty čakala psychiatrická liečebňa.

Čo vo Vás zanechalo najľúbeznejší pocit vo Vašej kariére?
Kedy ste si povedali, že Vaša práca stojí za to?

V tvorivých kruhoch sa používa skôr niečo ako zadosťučinenie, pocit naplnenia – radosť z výsledku. Najviac uspokojenia mi v minulosti prinášala tvorba plagátov a hudba, ktorej sa s menšími prestávkami venujem dodnes. Napriek tomu, že obidve tieto tvorivé disciplíny ma kedysi slušne živili – vždy som ich chápal a vnímal výlučne ako dobrovoľné a mimoriadne príjemné záľuby, až takmer koníčky. Mohol som ich pokojne aj nerobiť a určite by som sa nenudil. Ale keď mi ešte v mladom veku usporiadali prvú výstavu plagátov a prišlo si ju pozrieť množstvo ľudí, došlo mi, že tie prebdené noci v ateliéri asi neboli márne. A keď sme s kapelou Fermata začali vydávať jednu platňu za druhou a mali sme doslova nabité štadióny, tak som tie odtrpené roky chodenia na klavír pochopil ako dar zhora. Pochopil som, že najprv treba riadne zamakať a že to vynaložené úsilie by sa vám malo v nejakej podobe vrátiť.

Scénografia, či už divadelná alebo posledných 30 rokov filmová, je profesia, ktorú som vyštudoval, a preto ju vnímam ako prácu a poslanie. Síce celkom radostné, ale v podstate osudové a celoživotné, čiže „nadosmrťové“. No a písanie knižiek chápem výlučne ako príjemné rozptýlenie a relax po práci. Tým, že píšem prevažne veselším slovníkom, pomáha mi to predýchať aj napätia, ktoré hlavná profesia a podnikanie nevyhnutne prináša. Písanie je pre mňa niečo ako sex – prináša mi zakaždým radosť a uvoľnenie - ale určite by som sa ani jedným z nich nechcel živiť. Z každej novej knižky sa teším ako deti na darčeky pod stromčekom. A verím, že nimi spravím ľuďom radosť. :) 

Aký je Váš recept na dosiahnutie svojich cieľov?
Ako by ste motivovali mladých ľudí, ktorí sa chcú venovať napr. filmovej architektúre?

Neflákať robotu, nepodceňovať tému, klásť si vždy vyššiu latku, než na akú ste boli doteraz zvyknutí – to je základ osobnostného aj umeleckého rastu. A nevzdávať sa. Aj keď vás zmáha pocit, že všetko je stratené a zostáva len vyskočiť z okna. Ráno je predsa všetko inak a možno zistíte, že dokážete lietať. A v neposlednom rade - neľutovať sa a nevidieť za všetkým peniaze. Polovicu umeleckých činností sme v mladosti robili bez nároku na honorár. Proste sme to robili, lebo to bola vnútorná potreba a cesta k vymaneniu sa zo všednosti a socialistickej mizérie.

A tí, čo by chceli pracovať vo filmovej branži? Nuž, v prvom rade nepozerať blbé filmy a ešte blbšie televízne stanice so slaboduchými seriálmi. Padne ešte vhod neznášať reklamy a radostné večierky prehemžené celebritami. To je cesta do pekla. Existujú filmové kanály pre neretardovaných, treba si naštudovať dejiny filmu, dejiny myslenia aj výtvarného umenia, históriu architektúry a čítať kvalitných autorov. Takých, ktorí vás donútia rozmýšľať kriticky aj komparatívne. A chodiť po svete s otvorenými očami. No a potom sa pustiť do prvého filmu, hoci aj za nízky honorár a nenechať sa zlákať reklamami a eventami. Možno z vás jedného dňa vyrastie celkom užitočný a prínosný filmár. Aj životná úroveň sa vám v krátkom čase zlepší a celkom určite aj radosť zo života.

Kto je Mgr. art. Tomáš Berka?
Okrem toho, že je pán Berka uznávaným filmovým architektom, mnohí ho určite poznáte aj z hudobnej brandže.

Kresleniu sa vďaka otcovi venoval od troch rokov, čo zužitkoval pri štúdiu architektúry. Po prestupe na VŠMU sa popri scénografii začal venovať aj užitej grafike a vytvoril viac než 100 divadelných a kultúrnych plagátov. V oblasti divadla pôsobil dve desaťročia a v roku 1983 získal za scénografiu (inscenácia Candide v SND) Striebornú medailu na Pražskom Quadrienale. Svoju výtvarnú tvorbu vystavoval v Európe i v Japonsku.

Na prelome 90-tych rokov sa ako scénograf a architekt podieľal na televíznom seriáli Štúrovci. Táto profesia mu učarovala natoľko, že filmovej architektúre sa venuje dodnes. Ako filmový architekt sa podieľal na vytvorení filmových dekorácií pre viac ako 35 celovečerných filmov, väčšinou amerických a anglických, ale i viac ako desiatky slovenských. Za všetky možno spomenúť Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, Peacemaker, seriál Borgiovci, Uprising, Eragon, Hellboy II, či Hercules. Spolupracoval aj s fenomenálnymi režisérmi Stanley Kubrickom či Ridley Scottom.

Tomáš Berka je tiež spoluautorom slovenských pavilónov na svetových výstavách EXPO v Hannoveri v roku 2000 a v Miláne v roku 2015.

Od roku 1965 sa venoval aj rockovej hudbe. Ako hráč na klávesy spoluzakladal skupinu Modus, účinkoval v skupinách WeFive a Prúdy, založil koncertnú skupinu Ex WeFive a s gitaristom Ferom Griglákom aj jazzrockovú skupinu Fermata, s ktorou nahral 7 autorských albumov. Za klávesami odohral vyše 1000 koncertov v Československu, strednej Európe a v Rusku. V roku 2019 spolu s Griglákom skomponoval, nahral a vyprevadil do sveta najnovší album Fermaty - Blumental Blues.

Popri koncertovaní a nahrávaní platní sa venoval aj komponovaniu scénickej hudby pre divadlá, televíziu a film, ktoré sa dajú rátať na desiatky.

Zrelý vek priviedol Tomáša Berku aj k spisovateľskému remeslu. Po úspešnej prvotine Blumentálske blues z roku 2010 napísali spolu s Fedorom Frešom publikáciu Rocková Bratislava, za ktorú získal v roku 2013 Cenu Literárneho fondu. Nasledovala rozsiahla publikácia o vilovej architektúre Vily nad Bratislavou a následná trilógia bedekrov Vily nad hradom, Vily na Slavíne a Vily na Kalvárii a v Horskom parku, ktoré vznikli v spolupráci s prof. Jánom Bahnom a román René z roku 2018. Jeho najnovšími publikáciami z roku 2019 sú Veľká ilúzia alebo ako sa stavia filmový zázrak a Múzy na plote.

V roku 2018 získal Cenu Júliusa Satinského "Bratislavská čučoriedka" za umelecké pôsobenie v scénografii a plagátovej tvorbe, ako aj za autorstvo knižných publikácií o Bratislave.

Hlavná fotografia a fotografie v článku: s povolením T. Berku