Profesor Svetozár Dluholucký voľbu pediatrie neoľutoval. "Prevencia robí u detí zázraky," tvrdí.

Práca s deťmi patrí medzi najkrajšie, no zároveň i tie najťažšie. O to viac to platí v oblasti medicíny. Profesor MUDr. Svetozár Dluholucký CSc. sa jej venuje viac ako päťdesiat rokov. Bol hlavným pediatrom Slovenska a za svoje pracovné úspechy a prínos do detského lekárstva ho uviedli do Dvorany slávy slovenskej medicíny.

V našom rozhovore nám prezradil vlastný pohľad na pediatriu, zaspomínal si na najväčšie úspechy a povie nám svoj názor, čo je dôležité pri starostlivosti o zdravie dieťaťa.

Počas štúdia medicíny sa študenti rozhodujú, akému odboru sa budú napokon venovať. Vás oslovila pediatria. Bol to pragmatický výber alebo ste volili srdcom?

Rozhodnutie, či skôr prianie študovať medicínu, bolo u mojich rodičov, ale voľba pediatrie bola moja. A nikdy som o tom nezapochyboval. Až po rokoch štúdia a praxe som si túto podvedomú voľbu dokázal zdôvodniť a potvrdiť, že bola správna. Som vrodene „ochranár“, už ako dieťa ma doviedla do zúrivosti surovosť páchaná na bezbrannom tvorovi - zvierati, aj dieťati. Až ako pediater som ocenil fakt, že deti neklamú, nesimulujú. Dokážete, alebo nedokážete si získať ich dôveru. To isté aj ich matky. Deti vedia byť veľmi ťažko choré a hrozí im to najhoršie. Na druhej strane, ak dokážete zvoliť správny postup, zázračne sa uzdravia. Prevencia u nich robí zázraky a dá sa realizovať s dôverujúcimi rodičmi podstatne ľahšie ako u prešpekulovaných dospelých. „Všetko sa stalo v detstve“ napísal Rúfus a je to fakt. Som rád, že som bol pol storočia pri tom.

Počas svojej kariéry ste zastávali post hlavného pediatra v stredoslovenskom kraji. Čo ste mali na starosti z hľadiska tejto funkcie? Rozhodovali ste aj o liečbe náročnejších problémov malých pacientov?

Pätnásť rokov som bol krajský pediater Stredoslovenského kraja (1975-1990) a 10 rokov hlavný pediater Slovenskej republiky (1991-2000). Vtedy som už bol primár, neskôr prednosta detského oddelenia KÚNZ, potom Detskej kliniky Rooseveltovej nemocnice, až Detskej fakultnej nemocnice v Banskej Bystrici (1974- 2010). Mal som obrovské šťastie v priazni, podpore a spolupráci s „mojimi“ okresnými pediatrami - špičkovými odborníkmi, s ktorými sme analyzovali stav starostlivosti o deti a realizovali všetky nové preventívne, diagnostické a liečebné programy. Pracovalo sa spôsobom: A./ Analýza a slabiny daného stavu. B./ Čo sa o tom vie vo svete?  C./ Kroky k realizácii u nás D./ Vyhodnotenie. Na úrovni kraja, ale aj celej Československej republiky. Šesť rokov som bol členom poradného pediatrického zboru českého ministerstva zdravotníctva, s profesormi Švejcarom, Houštekom, Dunovským, Kouteckým. Tá skúsenosť sa nedá ani popísať, ani zaplatiť. Nazval by som to „moje zlaté roky v československej pediatrii“.      

Venovali ste sa aj neonatológii, starostlivosti o kriticky chorých novorodencov. Robili ste v tejto oblasti nejaké výskumy? Podarilo sa vám zistiť dôležité informácie, ktoré pomohli pri ďalšej liečbe?

Po atestácii druhého stupňa z pediatrie (1970) ma môj primár P. Fabián menoval svojím zástupcom a poveril zriadením a vedením samostatného úseku pre nezrelé deti. Intenzívna starostlivosť o túto najzraniteľnejšiu skupinu ľudského života ešte len blikala na obzore sveta. A stala sa doslova mojím hobby. Bolo to obdobie zavádzania umelej pľúcnej ventilácie kriticky chorých novorodencov – adaptáciou amerického ventilátora pre dospelých. Nasledovala „pretlaková“ liečba dychovej nedostatočnosti. Vtedy celá Európa – pod vplyvom výrobcu používala podtlakovú liečbu (CNP), u nás sme jediní používali pretlakový systém (CPAP), zhotovený podľa jej amerického objaviteľa Gregoryho. Kópiu mi vyrobil doma môj svokor, raketový modelár. Bola to téma mojej vedeckej kandidatúry - a dnes už po CNP nikde ani pes neštekne.

Druhý náš, možno povedať svetový prínos, bola stimulácia zrenia pľúc nezrelých pomocou hydrocortizonu podanému matkám pred predčasným pôrodom. Práca vyšla v britskom odbornom časopise a má svetové prvenstvo – po práci s betametazonom. Celý komplex intenzívnej starostlivosti o nedonosených stál a padal na vtedy nedostupných pomôckach a prístrojoch, ktoré si bolo potrebné vyrobiť.

V tomto smere mám desať zlepšovacích návrhov a dva priemyslové vzory – Inkubátor intenzívnej starostlivosti so servokontrolou teploty a osobné vozidlo pre prevoz nezrelých detí s transportným inkubátorom. No bola tu prvá banka materského mlieka, Laktačný program podpory dojčenia s prof. J. Švejcarom – roky pred svetovým Baby Friendly Hospital Iniciative (BFHI) UNICEFu. A celá plejáda súvisiacich diagnostických a liečebných postupov. V tejto odpovedi sa to vypočítať nedá. Za tieto aktivity, spolu s výsledkami očkovania v Stredoslovenskom kraji, som obdržal štátnu cenu predsedu federálnej propopulačnej komisie ČSSR. Samostatnou kapitolou bol výskum a zavedenie pravidelného novorodeneckého skríningu vrodenej poruchy štítnej žľazy a dodnes 23 ďalších, dedičných porúch.

V sedemdesiatych rokoch ste vytvorili protokol, ako je potrebné postupovať v prípade otravy muchotrávkou zelenou. Zámena tejto prudko jedovatej huby býva počas hlavnej hubárskej sezóny pomerne častým problémom. Aké sú prvé príznaky otravy po jej konzumácii? Mal by človek niečo urobiť aj sám prv, než si privolá záchranku?

Pohronie, tak ako celé Slovensko, sa masovo venuje hubárčeniu a otravy hubami boli a sú každoročným sezónnym problémom. Najzávažnejšie muchotrávkou zelenou. V lete 1977 sme na oddelenie prijali dve mladé dievčatá z Horehronia s touto otravou. Pred našimi očami umierali 4 dni a my sme boli bezmocní. Pod týmto dojmom som začal zúrivo zbierať všetky dostupné svetové poznatky okolo tejto otravy – správy, experimenty u zvierat, pokusy liečby. Kľúčové boli práce švajčiarskeho autora s pokusnými zvieratami, nemecké štúdie o pohybe týchto jedov v tele a francúzske pokusy liečby. Výsledkom našej „skladačky“ poznatkov a fyziológie otráv bol protokol liečby, ktorým sa nám podarilo hneď prvé dva roky zachrániť 8 otrávených detí z desiatich. Protokol je dodnes úspešný, od roku 2004 aj pre dospelých s viac ako 98% úspešnosťou. Bol publikovaný aj v zahraničí. Zachraňuje nielen život, ale taktiež predchádza transplantácii pečene.

Keď porovnáte detské lekárstvo v začiatkoch svojej kariéry a teraz, v čom vidíte najväčšie rozdiely? Čo sa zlepšilo a existujú i veci, ktoré sú horšie než v minulosti?

Vývoj detského lekárstva – pediatrie prekonal od polovice 20.storočia na celom svete obrovský skok. Ovplyvnil teoretické aj praktické poznatky celej medicíny. Len tak námatkovo to boli základy poznatkov o vnútornom prostredí organizmu, základy genetiky, stavby a funkcie imunitného systému a jeho poruchy, vrodené metabolické choroby a iné.

Pediatria položila základy medicínskeho skríningu, preventívnej starostlivosti a sociálnej pediatrie, aj modernej onkológie. Prispela k rozvoju v každom medicínskom odbore. Dnes už hovoríme o medicíne detského veku ktorej výsledky a rozdiely od doby mojich začiatkov sú neuveriteľné. Dojčenecká úmrtnosť u nás klesla z takmer 30 promile na 5 promile, novorodenecká úmrtnosť zo 17 promile na 2,1 promile. Na onkologické ochorenia ešte v 80-tych rokoch zomieralo viac ako 70 percent postihnutých detí, dnes sa vylieči viac ako 85 percent.

Očkovaním u nás sa podarilo eliminovať mnohé detské infekčné choroby. V pravidelnom očkovaní detí pribudlo očkovanie proti celému radu závažných ochorení vrátane ochrany proti sezónnej chrípke a dnes aj COVID 19. To je pokrok.

Za negatívny krok považujem zrušenie pregraduálneho štúdia v odbore detský lekár a detská sestra, ktoré profesie dnes významne chýbajú. Pritom WHO na konci 90-tych rokov skonštatovalo, že v druhej polovici 20. storočia znížili úmrtnosť detí na svete tri zásadné okolnosti: 1./ očkovanie 2./ antibiotiká, 3./ pediater v prvom kontakte.

Dnes nám chýbajú pediatri na obvodoch, ale aj v nemocniciach – to nie je dobré. Rovnako sa uvoľnili nadväznosti - „sieťovanie“ starostlivosti o choré dieťa. Na otázku „Čí je to pacient?“ bola odpoveď: „Pacient – Janko je mamin a my sme tu všetci na to, aby bol zdravý.“ Dnes sa posun na „vyššie pracovisko“ často považuje za „zlyhávanie“ odosielajúceho pracoviska. Chýba kategorizácia – nie nemocníc, ale stupňov zdravotnej starostlivosti – od nej sa druhotne odvinie sieť zariadení. Je potrebné, aby sa v diskusii ozývali viac odborníci, ako poisťovne a politici. 

Je pravdou, že sú súčasní rodičia na svoje deti citlivejší? Oproti predošlým generáciám sledujú prehnane ich zdravotný stav a riešia s lekármi aj nepodstatné problémy?

Rodičia boli na svoje deti citliví odjakživa. A je to prirodzené, ba žiadúce. Len citliví rodičia dokážu chápať svoje deti a robiť všetko pre ich zdravý vývoj. Častým problémom je dnes strata dôvery rodiča v autoritu – v tomto prípade v lekára. Pod vplyvom záplavy informácií z internetu rastie nedôvera v odporúčania lekára. Rodič si „overuje“ diagnózu dieťaťa alebo liečbu, konzultuje lekárov - susedov inej špecializácie a skrátka „vie o tom svoje“. Vrchol je, že aj jedna z komerčných poisťovní ponúka svojim klientom ako bonus „názor druhého lekára“. Neviem si vo svojej praxi predstaviť, že by mi rodič môjho pacienta neveril. A tých pár prípadov som po konzultácii pochopiteľne odporučil inému kolegovi. A dosť často sa ku mne vrátili s tou istou diagnózou a liečbou. Tak isto tvrdenie, že rodičia riešia „nepodstatné problémy“ považujem za nesprávne. Pre rodiča je každý problém dieťaťa podstatný a treba k nemu zaujať stanovisko. Ale to chce „nastavenie pediatra“, ktorý dokáže trpezlivo komunikovať s dnes náročnými rodičmi. A špecifikum pediatrie je dnes prítomnosť rodiča v nemocnici s dieťaťom, čo nebolo pravidlom a prináša so sebou novú, na oddeleniach pre dospelých neznámu dimenziu. Pre lekárov, no hlavne detské sestry, je to špecifická i náročná komunikačná požiadavka.

V čom robia rodičia v súvislosti so zdravím ich detí najväčšie chyby?

Nehľadal by som na prvom mieste chyby – pri ošetrovaní detí v chorobe ich nie je už tak veľa ako v minulosti - nízky príjem tekutín, predávkovanie liekmi proti horúčke, prehriatie za tepla, „babské“ postupy v liečbe. Robia sa skôr chyby v systéme starostlivosti o vývoj detí. Na jednej strane sú to ambiciózni rodičia, snažiaci sa „vyrobiť“ zo svojho potomka olympionika – aj keď na to nemá. Na druhej strane, rodičia nahrádzajúci rodičovský kontakt, rodinnú atmosféru cool darčekmi, mobilmi, tabletmi, ktoré suplujú toľko potrebný sociálny kontakt s rodinou, ale i rovesníkmi.

Výsledkom je trvalý „vzťah“ k mobilu, heslovitá komunikácia so spolužiakmi, trávenie času bez pohybu, telesná a aj duševná lenivosť a obezita. Život v ríši snívania o skutkoch ku ktorým sa nikdy nepriberú. Je šťastie, pokiaľ deti dokážu túto situáciu prekonať a neskĺznuť. Zdravie nie je neprítomnosť choroby – je to stav telesnej, duševnej a sociálnej pohody. Dobrý pediater musí takto komplexne hodnotiť dieťa, jeho rodinu, prostredie, vzťahy. Sociopat je chorý človek.

Hovorí sa o tom, že dnešné deti majú teraz podstatne menej pohybu ako ich rovesníci v minulosti. Odrazilo sa to už aj na ich zdraví? Stretávajú sa lekári v ordinácii častejšie s problémami, ktoré spôsobuje ich sedavý spôsob života?

Obezita detí bola a bude. Ide o to, že predpokladov k jej vzniku je dnes veľa. Skôr ako o percente jej výskytu by som sa rád dotkol iných súvisiacich problémov. Za prvý z nich a podstatný, považujem vzťah spoločnosti k obezite. Nielen u detí. Kedysi bolo obézne dieťa terčom posmechu a tlaku. Samo to spravidla bralo ako svoj handicap a pri ponúknutej spolupráci bolo ochotné na chudnutí spolupracovať. Dokonca veľa obéznych detí obezitu zvládlo v puberte. Dnes je obezita tolerovaná, nikomu neprekáža, dokonca je dosť kladných postáv, ktoré sú také „krásne guľaté“. Stačí si pustiť mnohé seriály a obzrieť sa okolo seba. Na ulici, aj na televíznej obrazovke, si poriadna moletka kyprých tvarov bez zábran oblečie tesné legínsy a sexi macaté tričko. K tomu biela koža a bosé nohy. Skúste s tým potom bojovať pomocou podobne vyzerajúcich rodičov. Áno, pediatri sa stretávajú častejšie s obezitou. Avšak, pri redukcii preventívnych činností je to pri ochorení vedľajšia téma s malou odozvou. Prelomiť tento trend nie je len na lekároch.

Na čo by mali dávať naopak väčší pozor? Ktoré príznaky či ťažkosti by nemali podceňovať?

Tých možností je toľko, že neviem na to odpovedať. Na jednej strane je dôležité nepodceniť ani zdanlivo bezvýznamný príznak – zmenu správania, výkonnosti, uzavretie sa do seba, ktoré môžu byť signálom šikany, ba aj sexuálneho zneužívania. Na strane druhej je príliš úzkostlivý prístup a „ochrana pred zlým svetom“ obmedzujúca. Je čas, keď si dieťa musí „siahnuť na život“. Je zrejmé, že najlepším vodítkom preň je otvorený a láskavý vzťah s rodičmi.

Popri vašej, na úspechy bohatej kariére, vám zrejme nezostávalo veľa času na záľuby. Predsa len, čomu sa venujete, keď si chcete od všetkého oddýchnuť?

Mám to šťastie, že celý život oddychujem so svojou prácou. Desiatky rokov bola mojou beletriou odborná literatúra, ktorú som si brával do postele. Dnes už čítam beletriu, ale stále ma viac poteší nový výskum, medicínske pokroky. Dlhé roky som aktívne cvičil a lyžoval, dnes už len to prvé. No a príroda, vychádzky s mojím - už druhým jazvečíkom, za každého počasia. 

Práca lekára býva často náročná na psychiku. Neraz je ťažké odosobniť sa od ťažkých prípadov, ktoré riešite v praxi. Čo vám najlepšie pomáhalo, aby ste sa dokázali s takýmito vecami vyrovnať?

Keď je ohrozené dieťa je to vždy mimoriadna situácia, ak zomrie dieťa, je to vždy tragédia. Sú to vždy osobné víťazstvá, ale aj ťažké prehry. A dobrý pediater sa jednoducho nesmie odosobniť do tej miery, že by sa ho riešený prípad ťažko chorého dieťa nedotýkal. Odosobnenie musí byť len do tej miery, že neblokuje chladné rozhodovanie o postupe liečby. Celý profesný život som venoval starostlivosti o kritické situácie v pediatrii - nezrelé deti, životohrozujúce otravy, úrazy, závažné kritické ochorenia, detská onkológia. S cieľom dosiahnuť takmer nemožné. Prehry – straty každého nesmierne bolia, no vybojované výhry stoja zato. Preto s prácou chodíte stále, zaspávate a vstávate. 

Čo by ste odkázali svojim mladším kolegom? Čo je pre prácu pediatra najdôležitejšie, na čo by nemali zabudnúť počas celej kariéry?

Som presvedčený, že dnešní mladí kolegovia vnímajú svoju prácu tak ako ja. Nepoznám pediatra – šlendriána. Taký by nikdy nedoštudoval a nešiel robiť túto prácu. Okrem pozdravu im nič neodkážem, pretože „to vedia sami“.