Priadky a páračky boli v minulosti ako naše dámske jazdy

Ženám vždy dobre padne, ak sa môžu stretnúť s kamarátkami, trošku sa porozprávať a zasmiať. Preto tak milujeme dámske jazdy, počas ktorých si oddýchneme a užijeme veľa zábavy.

V minulosti mali presne túto istú funkciu aj priadky či páračky, pri ktorých ženy skĺbili príjemné s užitočným.

Stretávali sa na jeseň a počas fašiangov

V zime gazdiné a gazdovia nemali toľko práce okolo svojho domu. Polia pokryl sneh a časť dobytka už obetovali na zabíjačku, počas ktorej si pripravili mäso na sviatky i studené mesiace. Muži preto opravovali všetko, čo sa pokazilo okolo gazdovstva. Pripravovali si debničky aj nástroje, ktoré používali pri starostlivosti o úrodu. Časom si svoj zvyk našli i ženy. Susedy alebo členky širšej rodiny sa schádzali v dome jednej z nich a tam priadli alebo párali perie. Pripravovali si tak materiál na periny a tkanie, prípadne na predaj. Hlavná časť priadok a páračiek začínala vždy od novembra a končila pred adventným obdobím. Opätovne sa potom stretávali počas fašiangov, keď dorobili posledné práce.

Krátili si dlhé ponuré večery

Od novembra sa začali dni skracovať a skoršie sa stmievalo. Kvôli tomu už gazdinky nemali čo doma robiť, takže sa snažili skrášliť si toto ponuré obdobie. Ženy sa totiž nestretávali iba kvôli práci. Priadky a páračky boli vždy spoločenskou udalosťou. Nechýbalo počas nich klebetenie, spomínanie, rozprávanie príbehov či vymieňanie receptov. Popri práci si rady spievali, tie šikovnejšie hrali na hudobných nástrojoch. Milou tradíciou bývalo, že každá z nich priniesla malé pohostenie i polienka do pece, aby mohli pracovať čo najdlhšie. Bola to jednoducho skvelá dámska jazda, na ktorú sa všetky ženy počas celej jesene tešili. :-)

Spájalo sa s nimi veľa povier

• Žena, ktorej zostalo na úplnom konci všetkých páračiek posledné pierko, dostala prezývku pápernica. Takto ju volali do ďalšej sezóny, keď sa našla nová gazdinka s takýmto pomenovaním.
• Každý večer mohli zobrať do nádoby len toľko peria, koľko dokázali v daný deň spracovať. Inak by im to prinieslo smolu a na jar by mali málo húsatiek.
• Pred pradením dievčatá chodievali ukradnúť pár polienok z dvora toho mládenca, ktorý sa im veľmi páčil. Týmto spôsobom mali počas nasledujúcich mesiacov pritiahnuť jeho pozornosť.
• Keď sa na podlahe objavilo nejaké páperie, nesmeli ho prekročiť. V opačnom prípade by totiž mali počas nasledujúceho roka problémy s bolesťami zubov či hlavy.
• Zvyšné perie museli vždy vyhodiť do kompostu. Nemohli ho spáliť, aby budúcu sezónu nechovali chabé húsky.

V súčasnosti už nie je tradícia priadok a páračiek taká silná. Pokiaľ sa tieto stretnutia organizujú, častokrát mávajú skôr folklórny charakter. Väčšinou sa stretávajú členovia súborov, ktorí sa snažia udržiavať naše pôvodné zvyky. Občas ich organizujú v dedinách, kde sa zídu hlavne staršie generácie a takto spomínajú na mladosť. Možno by sme si túto milú tradíciu mohli osviežiť aj častejšie. Hoci by sme sa nezhromaždili pri páraní peria a pradení, mohli by sme vymyslieť podobné viacgeneračné aktivity, pri ktorých sa budeme pravidelne stretávať a zabávať.