Prezident Regionálnej komory sestier: Situácia v zdravotníctve v boji proti prebiehajúcej pandémii..

Najviac však vážiť si ich za ich vytrvalosť, odvahu, silu a cit.

Povolanie sestra patrí v súčasnosti k dôležitým profesiám, ktoré majú významné postavenie v starostlivosti o zdravie. O tom, aká je momentálna situácia v zdravotníctve v boji proti prebiehajúcej pandémii, sa s nami porozprával pán Mgr. Ivan Počatko. Prezident Regionálnej komory sestier a pôrodných asistentiek v Michalovciach.

Čo vás viedlo k výberu povolania sestra? Ako sa cítite v prevažne ženskom kolektíve?

Pre každého človeka je najlepšou motiváciu k rozhodnutiu pozitívny príklad. Ja som mal takýto príklad vo svojej mamke, ktorá pracovala ako detská sestra. Už na základnej škole som vedel, že chcem pracovať v zdravotníctve. Jediné, čo sa menilo, bolo konkrétne povolanie. Na strednej škole prišiel v úvode mierny šok, keď sme sa dozvedeli, že štúdium v odbore všeobecná sestra sa mení na študijný odbor zdravotnícky asistent, čo sme v prijímacom konaní nevedeli, ale čo už. A práve na SZŠ začalo moje pôsobenie v ženskom kolektíve. Práca so ženami ma naučila mnoho, najviac však vážiť si ich za ich vytrvalosť, odvahu, silu a cit. Musím povedať, že som bol v svojej kariére svedkom tých mýtmi opradených sporov v ženskom kolektíve, ale vždy som bol iba pozorovateľ, takže sa ma úskalia ženského kolektívu netýkali. K tejto tematike je nutné dodať, že povolanie sestra už dávno nie je iba ženskou záležitosťou a muži sú tu rovnako potrební. 

Na akých oddeleniach ste pôsobili, respektíve pôsobíte ako sestra? Na ktorom z nich bola najťažšia práca či už po fyzickej, alebo po psychickej stránke?

Po získaní kvalifikácie k výkonu povolania sestry som postupne pracoval na neurochirurgickej JIS, klinike plastickej, rekonštrukčnej a estetickej chirurgie, klinike detí a dorastu, urologickom oddelení, traumatologickom oddelení, pričom pôsobenie na neurochirurgickej JIS a klinike detí a dorastu bolo iba krátkodobé. Aktuálne pôsobím ako Prezident regionálnej komory SK SaPA, sestra na urgentnom príjme, mentor odbornej praxe na VŠ a odborný garant ošetrovateľskej starostlivosti v centre sociálnych služieb. Po psychickej stránke sú určite najťažšie pracoviská, kde nevidíte úspech svojej snahy a po fyzickej tie, kde je nedostatok personálu, najhoršia je samozrejme kombinácia týchto dvoch determinantov.

Práca sestry je veľmi náročná aj po psychickej stránke. Ako sa po náročnom dni odreagujú? Je ťažké zmieriť sa so smrťou pacienta, ako sa vysporiadajú s tým, aby ich to nepoložilo na kolená?

Každý sa so stresom vyrovnáva po svojom, má vlastné copingové stratégie. Niekto sa modlí, ide do prírody, vyrozpráva sa, či športuje. A niekedy je proste čas na pohár vína. Smrť pacienta vždy otrasie psychikou sestry. V škole síce dostanete základy tanatológie, paliatívy, urgentných stavoch a mnohí sa so smrťou pacienta stretnú aj počas praktickej výučby. Ale nič vás nepripraví na prvé úmrtie v zmene. Smrť je vždy najhoršia, keď príde náhle a na niektoré úmrtia ostane dlhodobá spomienka. Ale každá sestra a pôrodná asistentka je profesionál a vie, že pacient ju potrebuje mať k dispozícii v 100 % kondícii, psychickej i fyzickej a to ju zdvíha z tých kolien. Chorý nedovolí sestre padnúť na kolená.

Aká je aktuálna situácia v nemocniciach? Ako vnímate súčasné neľahké postavenie sestier v boji s pandémiou?

Situácia v nemocniciach je stabilná, zvykli sme si na extrém. Sestra vždy hrala nezastupiteľnú rolu pri poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Trávi s pacientom najviac času. Pandémia sa stala novou, životnou situáciou pre takmer celú spoločnosť, pre nás i novou profesijnou situáciou. Učili sme sa zo dňa na deň, od pacienta k pacientovi. Najťažšie obdobie bolo, keď sme ešte nemali nastavené pandemické plány, reprofilizované lôžka, možnosť pretestovať pacienta rýchlotestom a ani tých vedomostí o ochorení nebolo veľa. Tým nechcem povedať, že teraz je to menej náročné, iba to, že sme lepšie pripravení.

Odvšadiaľ počúvame správy o tom, ako sú sestry na pokraji síl, no napriek tomu musia bojovať ďalej. Kde v týchto neľahkých časoch hľadajú motiváciu a energiu?

Sestry sú hnané k limitom svojich možností dlhodobo, pandémia to iba demaskovala. Aktívne u nás podľa údajov SK SaPA vykonáva povolanie necelých 32 000 sestier, no ak by sme chceli dosiahnuť priemer Európskej únie, čo je 8,4 sestry na 1 000 obyvateľov, mali by sme mať v praxi aspoň 46 000 sestier. Vidím, ako sestry a pôrodné asistentky, vrátane mňa, opúšťajú nemocnicu po skončení zmeny. Sú vyčerpané mentálne i fyzicky. Mnohé čaká doma ešte úloha manželky, matky, pedagóga a mnohé ďalšie. Je ťažké pomenovať odkiaľ kto berie motiváciu a energiu, je to výsostne individuálne. No hlavné je, že pri preberaní služby sme pripravení poskytnúť pacientovi plnohodnotnú ošetrovateľskú starostlivosť.

Ako im teraz môže pomôcť štát a akým spôsobom pacienti?

V prvom rade by nás štát mal vypočuť a prestať vynechávať sestry v zastúpení SK SaPA z rokovaní o nových legislatívnych nariadení týkajúcich sa poskytovania zdravotnej starostlivosti, výchovy a výučby zdravotníckych pracovníkov, ako i výchovy k zdraviu. Štát musí zabezpečiť, aby o sestrách nerozhodoval nezdravotník, prípadne lekár, ale aby o sestrách rozhodovali sestry. A pacienti by nás mali menej posudzovať podľa medializovaných individuálnych zlyhaní zdravotníckeho personálu a podľa vysielaných seriálov zo zdravotníckeho prostredia, ktoré majú so zdravotníctvom spoločnú iba uniformu. A aby namiesto: „ja chcem“, „ja mám nárok“, „ja sa budem sťažovať“ začali používať: „dôverujem Vám“, „nechám si poradiť“, „ďakujem Vám“.

Zaznamenali ste v niektorej z nemocníc vášho kraja výpadok pracovnej sily v dôsledku karantény alebo kvôli zvýšenému počtu pacientov? Boli niekde nútení povolávať personál z ambulancií?

Zvyšujúci sa počet nakazených spôsobil, že sa ochorenie vo väčšom množstve rozšírilo aj medzi zdravotníckymi pracovníkmi a to spôsobuje nemalé problémy so zabezpečením zmien. Navýšil sa počet odpracovaných zmien a tým aj nadčasov. Sestry manažérky sa zapotili pri tvorbe „Covid tímov“, pri neustálych zmenách súvisiacich s výpadkom personálu a to neraz aj počas služby. Našťastie som sa nestretol osobne s tým, aby bolo nutné povolať sestru z ambulancie a tieto informácie som zachytil iba z médií a z komunikácie v rámci SK SaPA. 

Aký máte názor na povolávanie lekárov a sestier do služby v dôsledku vypadávania zdravotného personálu kvôli ochoreniu COVID-19?

Nemám problém s myšlienkou povolávať sestry, ak to ponímame v rovine zabránenia fatálnemu zlyhaniu systému. Ale problémy sú inde. V minulosti nikto nepočúval sestry a pôrodné asistentky, že sme demotivované, že viac sestier zo systému odchádza, ako prichádza, že mnoho sestier odchádza do zahraničia a mnoho iných, známych problémov, o ktorých sa už toho veľa rozprávalo. V prítomnosti vidím problém v spôsobe povolávania sestry. Je nemysliteľné, aby si pre sestru prišli príslušníci PZ SR, ako pre kriminálnika a nariadili jej prácu v prospech štátu, ako keby bola protištátny živel. A do budúcnosti sa obávam, že po pandémii sa na to všetko zabudne a marazmus bude pokračovať.

Ako sa snaží komora pomáhať sestrám a pôrodným asistentkám v zlepšení svojho postavenia a situácie na trhu práce? Spolupracuje komora so štátnymi orgánmi a teda príslušnými ministerstvam?

Výkonná rada Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) kalendárny rok 2020 za „Rok sestry a pôrodnej asistentky. Svetová zdravotnícka organizácia v spolupráci s Medzinárodnou radou sestier (ICN) pri tejto príležitosti spustili medzinárodnú kampaň „Nursing Now“ (Ošetrovateľstvo dneška), ktorej cieľom je zviditeľňovanie ošetrovateľstva a zvýraznenie nenahraditeľnosti sestier a pôrodných asistentiek v zdravotnej starostlivosti na celom svete. Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek (SK SaPA) sa zaradila medzi 100 krajín sveta, ktoré sa aktívne podieľajú na kampani „Nursing Now“ a ktorým záleží na budúcnosti sestier a pôrodných asistentiek. Čo sa týka medzinárodnej spolupráce, tak je spolupráca na veľmi vysokej úrovni a SK SaPA. Je etablovanou a váženou súčasťou medzinárodných organizácií. Doma sme často nevypočutí, ba až ignorovaní. O sestrách a pôrodných asistentkách často rozhodujú nezdravotníci alebo lekári. Posledný pol rok sa aj táto situácia zlepšuje a pri ministerstve vznikol „Odbor ošetrovateľstva a iných zdravotníckych profesií“, ktorého riaditeľom sa stal dlhoročný činovník SK SaPA Milan Laurinc.

V čom vidíte najväčšie spoločné problémy sestier a pôrodných asistentiek? 

O problémoch sestier sa rozpráva dlhodobo. A dlhodobo sa to nerieši. A ak aj, tak nekoncepčne, ba niekedy iba pseudoriešením, ktorého zámerom je zmiasť spoločnosť (nomenklatúrna zmena odboru „zdravotnícky asistent“ na „praktickú sestru“). Na Slovensku chýba 14 000 sestier, pričom priemerný vek sestry a pôrodnej asistentky je približne 47,5 roka. Povolanie sestry stratilo na svojej atraktivite, o čo sa určite postarali aj výroky vládnych predstaviteľov o „jedinom povolaní, ktoré sa sťažuje aj po tom, keď mu bola navýšená mzda“, či o tom, že „čierne ovce mu nepriniesli čajík“, ale aj celkové nastavenie spoločnosti, ktorá sa rada sťažuje. 

Ako hodnotíte kvalitu vzdelávania sestier a pôrodných asistentiek na Slovensku? Sú dostatočne profesionálne pripravené na výkon svojho povolania v praxi?

Sestry na Slovensku sú excelentne pripravené na výkon svojho povolania, i keď určité špecifiká a rozdiely medzi absolventmi jednotlivých fakúlt sú badateľné. Problém však nie je v kvalite vzdelávania, ale v spôsobe. Vzdelávanie na Slovensku je veľmi zmätočné pre nezainteresovaných a aj mnoho profesionálov sa nechalo ovplyvniť šírenými dezinformáciami o ňom. Moji rodičia tiež nemajú celkom jasno, prečo stále študujem, ale viac ma zarmucuje, keď sestry nechápu, prečo sestre nestačí absolvovať SZŠ, ale je potrebné absolvovať I. stupeň VŠ vzdelania.

Je známe, že veľa sestier odchádza za prácou a finančným ohodnotením do zahraničia. Zmenilo sa už niečo v tejto súvislosti za posledné roky? Ako by mal štát motivovať zdravotný personál, aby zostal pracovať na Slovensku?

Odliv zdravotníkov do zahraničia tu bude vždy, osobne poznám mnoho sestier pracujúcich v zahraničí. Neviem posúdiť dynamiku tejto fluktuácie. Ale viem, že výroky o „štekajúcich psoch na hraniciach“ a o tom, že niekto chodí „utierať zadky do Rakúska“, tých ľudí domov nepritiahne. A ignorovanie problémov, na ktoré sestry a pôrodné asistentky apelujú už roky, nezabráni odchodu ďalších zdravotníkov do zahraničia. Len ich urýchli.   

V akom stave je podľa Vás prístrojová technika a zariadenie našich slovenských nemocníc? Je tento stav postačujúci?

Väčšinou sa stretávam s tým, že medicínska technika je na špičkovej úrovni, no technika určená k administratívnym úkonom je skúškou zvládania stresu pre obsluhujúci personál.