Pohľad do histórie: BRATISLAVA ako mesto výbušnín? Spoznajte jej neprebádanú tvár

Bratislavu počas jej existencie nazývali rôzne. Asi najznámejším pomenovaním je „Krásavica na Dunaji“, no vyslúžila si i množstvo nelichotivých prídavných mien. Tieto názvy a pomenovania vznikali na základe pocitov či historických faktov o našom hlavnom meste.

Súdiac podľa dostupných historických faktov by sme Bratislavu mohli pokojne označiť aj za mesto výbušnín. Asi málokto si dnes uvedomuje, že práve hlavnému mestu Slovenska – Bratislave, patrí v súvislosti s výrobou výbušnín v dejinách Európy mimoriadne postavenie.

Začiatky výroby

V rokoch 1873 až 1875 bola na močariskách severovýchodne od okraja vtedajšieho Pressburgu postavená jedna z tovární spoločnosti Alfreda Nobela. V tom čase niesla názov Dynamit Nobel a ľudovo sa jej hovorilo Dynamitka. Bola prvou veľkou chemickou fabrikou na území dnešného Slovenska a vo vtedajšej monarchii v poradí druhou patriacou spoločnosti Švéda A. Nobela. Dynamitka bola jedným z mnohých podnikov vo svete, ktoré využívali patenty A. Nobela, z čoho možno vyvodiť záver, že aj prosperita tejto fabriky mala zásluhu na udeľovaní Nobelových cien vrátane finančnej odmeny za ne. 

„Kapitál vložený vykonávateľom môjho závetu do bezpečných cenných papierov dá základ fondu, z ktorého úrokov budú každoročne odmeňovaní tí, ktorí v uplynulom roku preukázali ľudstvu najväčší úžitok“, píše sa v testamente švédskeho chemického inžiniera a vynálezcu dynamitu Alfreda Nobela. K realizácii jeho poslednej vôle došlo prvý raz v roku 1901 a odvtedy sa Nobelova cena považuje za najhodnotnejšie, udeľované ocenenie. Finančný fond, z ktorého sa vyplácajú odmeny laureátom ceny, má svoj základ v Nobelovom podnikateľskom úsilí.

Obrázok ukazuje podnik Dynamit Nobel na konci 19. storočia. 

Primárny zdroj nie je známy. Uverejnené na stránke: https://www.biosynth.com/sk/company/tau-chem/tau-chem.html

Dynamit...skrotenie nitroglycerínu

Spočiatku sa výroba orientovala na stavebné trhaviny na báze nitroglycerínu. Jedným z jeho obchodných tovarov bol DYNAMIT. Išlo o trhavinu, v ktorej sa prvýkrát podarilo stabilizovať vysoko výbušný kvapalný nitroglycerín do formy prakticky využiteľnej tuhej látky. Dynamitka nepredstavovala iba výrobný závod. Vďaka svojim špecialistom a projektantom sa často podieľala aj na budovaní závodov v iných miestach sveta. Najväčším z nich bol veľký závod na výrobu dynamitu a kyanidu sodného v južnej Afrike. Avšak, jeho činnosť nemala dlhé trvanie. Ukončil ju začiatok II. Búrskej vojny v roku 1899.

Pekne zreštaurovaná budova zámožného úradníka Dynamitky s iniciálkami oficiálneho názvu podniku na jeho fasáde. Autor: K. Jesenák

Výroba počas I. svetovej vojny

Na konci 19. storočia Dynamitka zamestnávala približne 600 ľudí. Počas vojny sa ale tento počet zvýšil na približne 3000. V tom čase sa už výroba prednostne orientovala na výbušniny do zbraní. Žiaľ, táto prosperita podniku bola vykúpená miliónmi vyhasnutých ľudských životov v celej Európe. Podobnú zásluhu na tom mal aj bratislavský zbrojársky veľkopodnik Patrónka, ktorý už vtedy vyrábal takmer výlučne delostreleckú a inú vojenskú muníciu. Žiadne iné priemyselné podniky na Slovensku nemôžu poslúžiť ako lepší príklad závratného technologického rozvoja, ktorý bol výsledkom vojnového konfliktu.

Medzivojnové obdobie a II. svetová vojna

Vznik prvej Československej republiky znamenal krátkodobé prerušenie výroby výbušnín. V roku 1923 boli technologické zariadenia Dynamitky presťahované do obce Semtín neďaleko vonkajšej hranice vtedajších Pardubíc. Práve na tomto mieste bola v roku 1920 založená Československá akciová továrna na látky výbušné, ktorá sa v roku 1934 premenovala na akciovú spoločnosť Explosia. A to bol začiatok dobre prosperujúceho podniku vyrábajúceho plastické trhaviny Semtex.

Následkom zastavenia výroby výbušnín sa Dynamitka dostala do veľkých ekonomických problémov. Zlepšenie nastalo začiatkom 30. rokov 20. storočia, keď sa vo fabrike začalo s produkciou rôznych chemikálií. Pred II. svetovou vojnou Dynamitku ovládol nemecký koncern I. G. Farbenindustrie a pod ich taktovkou sa v roku 1940  s novou technológiou opätovne obnovila aj výroba výbušnín.

Jedna z technických pamiatok niekdajšieho podniku Dynamit Nobel je železobetónový vodojem  z roku 1907. Dnes v ňom sídli architektonický ateliér. Autor: K. Jesenák

Dynamitka a rozvoj Bratislavy

A tu sa dostávame aj k nespochybniteľnému spoločenskému prínosu výroby výbušnín, ktorým Dynamitka, ako významný podnik zamestnávajúci priamo alebo nepriamo veľkú časť obyvateľov Bratislavy, výrazne prispela k jej rozvoju. Obrovský benefit pre Bratislavu predstavovalo aj budovanie cestných komunikácií k podniku, železničných spojení, výstavba elektrárne či rôznych civilných stavieb, vrátane celej obytnej časti. Žiaľ, i v tomto prípade boli pozitíva vyvážené negatívami. Práve spomínaná obytná štvrť sa po II. druhej svetovej vojne stala z hľadiska kvality ovzdušia najhrôzostrašnejšou časťou Bratislavy. Únik pred zapáchajúcimi exhalátmi takmer neexistoval, pretože v prípade výnimočne priaznivých poveternostných podmienok úlohu producenta zapáchajúcich exhalátov prevzal neďaleký podnik na výrobu jedlých tukov a olejov, ktorý tu stál od roku 1920.

Z Dynamitky Dimitrovka

Ku koncu II. svetovej vojny bola Dynamitka terčom útokov spojeneckých vojsk, ktoré ju vážne poškodili. Avšak, hneď po vojne pokračovala výrobou výbušnín pre mierové účely. Jednalo sa o trhaviny označované súborným názvom Danubity. Nový štátny podnik zmenil názov. Ako to už v tých časoch bolo zvykom, meno dostal po najznámejšom bulharskom komunistovi Jurajovi (Georgiovi) Dimitrovovi. Z Dynamitky sa razom stala Dimitrovka a to je názov, ktorý si Bratislavčania pamätajú dodnes. Trvalo však pomerne dlho, kým jeho nový ľudový názov vytlačil ten pôvodný. Chemické závody Juraja Dimitrova sa postupom času stali najväčším chemickým podnikom na Slovensku. V čase najväčšej slávy zamestnával približne 7000 ľudí. Okrem výbušnín vyrábal aj agrochemikálie, viskózové vlákna, gumárenské aditíva a iné produkty. Práve tieto technológie sú zodpovedné za stále pretrvávajúci vysoký stupeň kontaminácie mnohých priestorov podniku a jeho blízkeho okolia. Po roku 1989 začal tento podnik (už pod novým názvom Istrochem) upadať. Posledná z dvoch - ešte výnosných prevádzok, vyrábala práve výbušniny. Koniec výroby nastal v roku 2009. Tým sa skončila takmer jeden a pol storočná história výroby výbušnín v Bratislave.

Filozofická fakulta Univerzity Komenského bola pred I. svetovou vojnou Veliteľstvom 5. cisárskeho armádneho zboru Rakúsko-uhorskej armády. Autor: K. Jesenák

Pressburg, militantné mesto aj bez výbušnín 

Hlavné mesto však nerobili militantným iba vyššie spomenuté podniky. Mohli za to taktiež početné sídla veliteľstiev armády, množstvo kasární, kadetská škola, ale aj  podniky, ktoré v tom čase slúžili vojsku. Je iróniou, že hlavný veliteľ všetkých rakúsko-uhorských vojsk arcivojvoda Fridrich Habsburgský, menovaný do tejto funkcie v čase všeobecnej mobilizácie 31. júla 1914, bol skôr typickým nevojakom, ktorého do danej funkcie vyniesla príslušnosť k panovníckemu rodu. Tento povahou mierny človek spadal vo svojej rodine skôr pod „priame velenie“ veľmi ambicióznej manželky Izabely a neskôr zrejme aj svojich ôsmych dcér (až jeho posledné dieťa bol syn). Práve s jeho rodinou, ktorá sa od roku 1885 do roku 1905 usadila v sídle dnešnej prezidentky (v Grassalkovičovom paláci), sa spájal významný mierový rozvoj mesta. Zároveň šlo o obdobie postupného zvyšovania zastúpenia maďarského obyvateľstva na úkor dominantného nemeckého. S tým súviselo i presadzovanie maďarského názvu mesta (Pozsony,  Pozoň).       

Sídlom veliteľstva boli aj tieto budovy na Štúrovej ulici v Bratislave. Autor: K. Jesenák

Takmer 150 rokov výroby výbušnín v Bratislave je niečo, čo nemožno ignorovať. Ide o kus našej histórie, ktorá nášmu hlavnému mestu priniesla mnoho dobrého, ale i zlého. K tomu pozitívnemu by sme mohli zaradiť výrazný rozvoj mesta a vytvorenie veľkého počtu pracovných príležitostí, takmer počas celej existencie týchto výrobných podnikov. Negatívom je určite bezprostredná súvislosť Dynamitky s I. svetovou vojnou. Už rozmiestnenie trinástich podnikov spoločnosti A. Nobela po celej Európe na konci 19. storočia dávalo tušiť, že v prípade akýchkoľvek vojenských konfliktov budú mať všetky znepriatelené strany k dispozícii výbušniny do vlastných zbraní. Vtedajší Pressburg resp. Pozsony patril v Rakúsko-uhorskej monarchii k hlavným výrobcom vojenských výbušnín a munície. Tá nielenže pripravila o život milióny ľudí v celej Európe, ale zároveň ožobráčila preživších bez ohľadu na ich predchádzajúce majetkové pomery. Tým vytvorila podmienky pre vznik polototalitných a totalitných režimov skoro v celej Európe so vzácnou výnimkou predmníchovského Československa. Logickým vyústením bola II. svetová vojna so všetkými jej následkami, pretrvávajúcimi takmer celé polstoročie. V nej tento bratislavský podnik znova predstavoval významnú vojenskú podporu nacistického Nemecka.