Plukovník Tomáš Novotný: "Túžba lietať je vlastná každému chlapcovi."

Veľa mladých mužov zvažuje možnosť stať sa vojakom. Plukovníkovi generálneho štábu Ing. Tomášovi Novotnému, MSc. PhD. sa táto túžba splnila aj vďaka jeho rodine. S otcom ich spájala spoločná záľuba v rádiotechnike, ktorá ho motivovala prihlásiť sa k vojsku.

Vďaka cieľavedomosti a láske k svojmu povolaniu sa mu podarilo vybudovať skvelú kariéru. Aktuálne asistuje ako styčný dôstojník pri zaškoľovaní slovenských vojenských letcov na základni v USA, a naďalej tak zostáva v kontakte so svojou ďalšou vášňou – lietaním.

Kedy ste dostali nápad, že sa stanete profesionálnym vojakom? Mali ste doma vzor v niekom z rodiny, kto robil pre armádu alebo to bola iba typická chlapčenská zvedavosť pre túto oblasť?

Odpoveď na túto otázku nie je vôbec jednoduchá. Cesta ku kariére vojenského pilota bola kľukatá.

Jeden vážny faktor bol politický, ako to už v dobe normalizácie po roku 1968 často bývalo. Obidvaja moji starí otcovia sa s komunistickou stranou „rozišli v zlom“ a do konca života boli odsúdení na podradnú, nekvalifikovanú robotu. Dedo z maminej strany robil manuálne na družstve a neskôr výhybkára pri železnici. Dedo z otcovej strany dokonca nesmel byť zamestnaný v mieste stáleho bydliska, a aj starú mamu - jeho manželku vyhodili z roboty. Babka z tých stresov, bohužiaľ, ochorela a do troch rokov zomrela na rakovinu mozgu. Bola to krutá doba, ale ja som bol vtedy na druhom stupni základnej školy a rodičia aj prarodičia ma od týchto tém úspešne izolovali. Ani sa veľmi nemuseli snažiť, keďže som každý deň poobede cvičil dve hodiny na klavíri a každé ráno o šiestej už som bol v školskej telocvični a trénoval basketbal.

Druhým hlavným faktorom bol môj záujem o elektroniku. Otec bol vášnivý rádioamatér, ktorý si sám staval zosilňovače, rádiá aj gramofóny. On ma zasvätil do prvých základov a vzbudil môj záujem o štúdium na Vojenskej strednej odbornej škole leteckej v Prešove - odbor rádiotechnické zabezpečenie. Dodnes si pamätám, ako mi hovoril: „Vojaci mali vždy k dispozícii špičkové elektronické zariadenia, tam sa dostaneš k tomu najlepšiemu, čo bolo vymyslené“.

Takže neskôr som spätne vnímal, že rozhodnutie študovať na vojenskej škole na opačnom konci republiky bolo ovplyvnené aj osudom obidvoch mojich starých otcov a s tým súvisiacou snahou mojich rodičov „upratať ma mimo akčný rádius okresných orgánov komunistickej strany“ s cieľom umožniť mi v budúcnosti získať aj vysokoškolské vzdelanie. Podobný osud tiež postihol aj môjho strýka, najmladšieho brata mojej mamy, ktorý z obdobných dôvodov išiel po základnej škole študovať na vojenské gymnázium - takže aj to zavážilo pri mojom rozhodovaní. A zatiaľ čo on vyštudoval Vysokú vojenskú školu pozemného vojska, špecializáciu tankové vojsko, ja som mal to šťastie, že som v prešovskom aeroklube mohol „pričuchnúť“ k lietaniu a následne som uspel vo výbere na Vysokú vojenskú leteckú školu v Košiciach. Takže moja prvá vojenská odbornosť po ukončení štúdia bola vojenský pilot prieskumného letectva.

Okrem Vysokej vojenskej školy leteckej (VVLŠ) v Košiciach ste absolvovali aj Národnú univerzitu obrany (NDU) vo Washingtone. Prečo ste sa s odstupom času rozhodli pre štúdiá v zahraničí, a čo vám tento študijný pobyt dal do života?

Zoberiem to poporiadku. Vo vojenstve rozoznávame tri stupne velenia a riadenia - taktický, operačný a strategický.

VVLŠ v Košiciach ma na taktickej úrovni teoreticky pripravila na vstup do reálneho vojenského života a pri jej ukončení som bol vymenovaný do dôstojníckej hodnosti poručík. Táto hodnosť však, v duchu starého českého vojenského vtipu, nebola odvodená od slova „poroučet“ (rozkazovať), ale byť „po ruke“. Písal sa rok 1984 a štúdium na vojenskej škole bolo samozrejme plne poplatné končiacej sa ére „rozvinutého socializmu“ - politicky, štúdiom marxizmu-leninizmu, ale aj vojenskou taktikou a veliteľským štýlom „sovietskeho typu“.

O 12 rokov neskôr, po katapultáži z cvičného lietadla L-29 Delfín a následných zdravotných problémoch s chrbticou, kedy sa blížil záver mojej leteckej kariéry, som už v podmienkach samostatného Slovenska využil možnosť diaľkového postgraduálneho štúdia na Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši, kde som študoval operačnú úroveň velenia a riadenia letectva a protivzdušnej obrany a špecializoval sa na rádio-elektronický boj.

V roku 1999 som v hodnosti „major“ po 15 rokoch definitívne ukončil svoju leteckú kariéru a nastúpil na ministerstvo obrany (MO SR), kde som veľmi rýchlo pochopil, že moje teoretické základy z predchádzajúcich štúdií sú opäť „hrdzavé“ a zväčša nepoužiteľné v období búrlivého transformačného vývoja a hektického úsilia o vytvorenie podmienok pre vstup Slovenska do NATO a EÚ. A tak som musel túto medzeru vyplniť samoštúdiom a absolvovaním odborných a jazykových kurzov.

Som hrdý na to, že som bol aktívne „pri tom“ - najskôr ako radový pracovník Sekcie obrannej politiky a obranného plánovania MO SR a neskôr, po mierovej misii OSN v africkej Eritrei, som postupne prešiel funkciami náčelníka oddelenia, odboru až po zástupcu náčelníka Štábu požiadaviek a dlhodobého plánovania Generálneho štábu (GŠ) Ozbrojených síl SR. Vtedy už bolo jasné, že sa opäť „roztvárajú nožnice“ medzi úrovňou mojich teoretických znalostí a ich potrebnou úrovňou pre vyššie funkcie na GŠ OS SR. Preto som bol v roku 2008, ako „perspektívny plukovník“, vyslaný na Národnú univerzitu obrany vo Washingtone, DC, ktorá je najvyššou vojenskou vzdelávacou inštitúciou v USA a vyučuje strategickú úroveň vojenstva. Z vedomostí, ktoré som získal na NDU, vlastne „žijem“ dodnes. A nešlo iba o vedomosti, ale aj o prístup k rozsiahlej bibliografii predovšetkým v oblasti teórie bezpečnostných štúdií, ktorú som vzápätí využil pri dokončení svojho diaľkového doktorandského štúdia na Akadémii policajného zboru v Bratislave.

Nelákalo vás zostať po skončení štúdia v USA?

Určite lákalo – a zhodou okolností sa mi to aj podarilo. Po úspešnom ukončení štúdia NDU vo Washingtone, kde som získal cenu za vynikajúci výskum, sa uvoľnilo miesto vedúceho Národného styčného tímu OS SR pri Veliteľstve NATO pre transformáciu v Norfolku vo Virgínii a rozhodnutím náčelníka GŠ OS SR som túto funkciu zastával nasledujúce štyri roky. A keďže táto funkcia bola kombinovaná so zastupovaním SR na Koaličnom koordinačnom centre pri strategickom veliteľstve US CENTCOM v Tampe na Floride, získal som za tieto štyri roky neoceniteľné praktické skúsenosti, ktoré som ďalej mohol využiť vo svojej vojenskej kariére.

Vo svojej kariére ste museli viackrát začínať „od nuly“ a vyskúšali ste si napríklad pozície pilota, obranného plánovača či pedagóga. Vždy to bola pre vás istotne nová, zaujímavá výzva. Pred ktorým z týchto začiatkov ste mali najväčší rešpekt?

Áno, boli to zásadné zmeny v štýle vojenského života a nové výzvy, ktoré často nie je ochotný podstúpiť každý. Ale ako pilot lietadla Suchoj Su-25 som pred „ostrým nasadením u útvaru“ najskôr prešiel niekoľkoročnou prípravou a neskôr, ako pedagóg, som síce musel spočiatku improvizovať, ale vždy som mal z čoho čerpať – z teoretickej pripravenosti, ale aj z praktických skúseností. Takže v týchto dvoch oblastiach som sa vždy mal o čo „oprieť“.

Avšak najväčšou výzvou bol pre mňa „reštart“ mojej vojenskej kariéry po nútenom ukončení lietania zo zdravotných dôvodov, kedy som zvažoval aj odchod do predčasného dôchodku. V tej dobe som dostal ponuku stať sa súčasťou tímu, ktorý na novo vytvorenej Sekcii obrannej politiky a obranného plánovania pripravoval zrušenie „post-socialistického“ plánovacieho systému v rezorte ministerstva obrany a implementáciu amerického systému „plánovania, programovania, rozpočtovania a hodnotenia“ (tzv. systému PPBE) upraveného na podmienky OS SR. A do tejto oblasti som prišiel ako absolútny začiatočník - bez akýchkoľvek teoretických či praktických skúseností a musel som sa všetko učiť od nuly a „za pochodu“. Po rokoch som si uvedomil, že už tu som bol nútený pri tvorbe nových riadiacich dokumentov obranného plánovania prakticky využívať analytické, kritické a kreatívne myslenie, aj keď som jeho teóriu študoval až o osem rokov neskôr na NDU vo Washingtone, DC.   

Čím boli pre vás tieto rôzne pozície blízke? Ktorá si vás získala najviac?

Túžba lietať je vlastná snáď každému chlapcovi, takže pozícia pilota bola splnením mojich detských snov. Lietanie je slobodný pohyb v trojrozmernom priestore, ktorý sa nedá porovnať ani s rýchlou jazdou v aute či na motorke. Bolo to najšťastnejšie a relatívne bezstarostné obdobie môjho života. Neskôr, v riadiacich pozíciách, som začal riešiť viac organizačných a administratívnych problémov, ale aj medziľudské vzťahy. V kancelárii na generálnom štábe som bol paradoxne pod väčším tlakom a častejšie v strese ako v kabíne lietadla. Ale práca s ľuďmi ma vždy bavila a preto som mal blízko aj k pozícii pedagóga. K vzdelávaniu som mal celý život kladný vzťah a tak ako som vedomosti prijímal, tak som ich rád aj odovzdával - vnímal som to ako prirodzené vyvrcholenie kariéry, kedy som mohol odovzdávať nielen teoretické vedomosti ale aj skúsenosti podporené svojou „inštitucionálnou pamäťou“.

V rámci svojej kariéry som vykonával všetky tri základné druhy činností - výkonnú, riadiacu aj vzdelávaciu. Túto postupnosť by som parafrázoval na jednom z Murphyho zákonov: „Kto niečo vie, ten to aj robí. Kto už to nevie robiť, ten to riadi. A kto už to nevie ani riadiť, ten to učí“. (smiech)

Z laického pohľadu je práca vojakov jednoduchá, pretože ich každodenné povinnosti vyzerajú stereotypne. V skutočnosti je aj pre nich mimoriadne dôležité celoživotné vzdelávanie. Prečo je pre príslušníkov armády nebezpečné, ak by začali stagnovať?

Vojenská problematika je veľmi široká a prelínajú sa v nej nielen napríklad rôzne druhy ozbrojených síl, rôzne typy techniky, rozdielne bojové použitia, ale aj, ako som už spomenul, tri stupne velenia a riadenia. Tým chcem povedať, že vo vojenstve sa prelína toľko rôznych oblastí a odborností, že celoživotné vzdelávanie predovšetkým riadiacich pracovníkov, veliteľov a náčelníkov je absolútnou nevyhnutnosťou. Nielen pre príslušníkov armády, ale pre celú spoločnosť by bolo nebezpečné, keby sa vojaci nevzdelávali a nepracovali s novými vedomosťami. Známy citát Flavia Vegetia, rímskeho vojaka a spisovateľa, „Si vis pacem, para bellum“ (Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu.) hovorí sám za seba.

Ktoré oblasti celoživotného vzdelávania sú pre vojakov najdôležitejšie? Mali by pracovať výlučne s novými poznatkami vo svojom obore alebo sa venovať aj napredovaniu z osobnostného hľadiska, s víziou zvládnuť náročné úlohy v teréne?

Každý vojak by mal byť najskôr odborníkom na svoju zbraň, resp. bojovú techniku, ktorú ovláda a ktorá mu bola zverená. Následne si musí osvojiť taktiku jej bojového použitia a zapojenia do väčších organizačných celkov. A každý veliteľ musí byť schopný svoju jednotku riadiť nielen v bežnom mierovom živote, ale musí byť pripravený na plánovanie a realizáciu bojovej činnosti - opäť podľa stupňa velenia a riadenia, na ktorom pôsobí. Celá „vojenská mašinéria“ je ako zložitý stroj vzájomne prepojených a nadväzujúcich činností a procesov. Zlyhanie ktoréhokoľvek prvku môže spôsobiť celkový neúspech. Preto by som nerozdeľoval jednotlivé oblasti vojenského vzdelávania podľa dôležitosti. Širokospektrálne vzdelávanie je dnes nevyhnutnosťou predovšetkým na vyšších stupňoch velenia a riadenia. A nielen to „organizované“ tzv. kariérne vzdelávanie. Individuálne štúdium podporuje osobnostný rozvoj a rozhľadenosť každého človeka, nielen vojakov. Som presvedčený, že z vlastnej skúsenosti viem posúdiť pozitívny prínos individuálneho postgraduálneho, doktorandského či jazykového štúdia nielen pre kariéru vojaka, ale aj pre jeho osobnosť ako lídra. Osobnostné hľadisko je dôležité najmä pre vojakov v riadiacich pozíciách – a v tomto prípade nezáleží na stupni velenia a riadenia, či je to družstvo, čata alebo prápor či základňa. Schopnosť viesť ľudí, motivovať ich, byť nielen veliteľom, ale aj spravodlivým a rešpektovaným vodcom je v mnohých situáciách rozhodujúca pre celkový úspech ktorejkoľvek jednotky. 

Niekoľko rokov ste riadili Centrum vzdelávania Akadémie ozbrojených síl M. R. Štefánika (AOS). Práve v tomto období ste sa rozhodujúcou mierou zaslúžili o to, že akadémia získala aj akreditáciu od NATO. Čo všetko prechádzalo tomuto úspechu?

Na Centrum vzdelávania som bol ustanovený koncom roka 2014; na jar 2015 rektor akadémie súhlasil s iniciáciou aliančného akreditačného procesu a finálne rozhodnutie a priznanie titulu „Akreditovaná vzdelávacia a výcviková inštitúcia NATO“ prišlo v auguste 2018. To znamená, že celý proces trval viac ako tri roky - od zaslania žiadosti o zaradenie do procesu inštitucionálnej akreditácie, cez úpravu procesov zaručovania kvality na AOS, spracovanie kompletnej, dvojjazyčnej, anglicko-slovenskej dokumentácie, až po certifikáciu jedného z medzinárodných odborných kurzov, ale aj cez odstraňovanie nedostatkov zistených pri prvej návšteve akreditačného tímu NATO na AOS.

Bol to dlhodobý, komplexný proces, v priebehu ktorého som musel niekoľkokrát improvizovať a hľadať cestu „ako ďalej“, napríklad aj z dôvodu, že zlúčenie dvoch procesov zaručovania kvality vzdelávania, „akademického - bolonského“ a „vojenského - aliančného“, v rámci jednej vzdelávacej inštitúcie a jednej Rady kvality vyvolávalo aj obavy niektorých funkcionárov AOS, či to neohrozí blížiacu sa bolonskú re-akreditáciu akadémie od ministerstva školstva. O problematike a priebehu aliančnej inštitucionálnej akreditácie už bolo zverejnených niekoľko príspevkov v časopise AOS „Akademik“. Záujemcom o podrobnejšie informácie odporúčam prečítať si tieto články a aktuality na www.aos.sk (Konkrétne linky uvádzame v závere článku).

Okrem toho si tam môžu v časti Systém kvality prečítať všetky zverejnené aktualizované dokumenty vo vzťahu k zaručovaniu kvality vzdelávacieho procesu na AOS, z ktorých predovšetkým ten dvojjazyčný som spracúval osobne.

No z toho, čo čitateľ v týchto článkoch a dokumentoch nenájde, by som spomenul nasledujúce dôležité fakty. V rámci aliančného akreditačného procesu prebehla komplexná transformácia obsahu a sylabu medzinárodných kurzov, ktoré boli prispôsobené potrebám NATO a novým aliančným predpisom a dokumentom ohľadom plánovacieho a rozhodovacieho procesu na taktickej a operačnej úrovni. Na podporu tejto zásadnej transformácie sa mi osobne na jeseň 2015 podarilo získať zahraničného sponzora a garanta jej kvality - veliteľa Národnej gardy štátu Indiana, USA (NGI). Následne som spracoval návrh Memoranda o porozumení, ktorý bol rektorom AOS a veliteľom NGI slávnostne podpísaný v auguste 2017. Táto plodná spolupráca sa napokon v máji 2018 ukázala ako kľúčový argument pri certifikácii jedného z medzinárodných kurzov AOS od NATO, keďže predstavovala poslednú prekážku pred priznaním „bezpodmienečnej akreditácie“ našej Akadémii ozbrojených síl.

V súvislosti s celým procesom, by som chcel poukázať na dôležitosť toho, aby na kľúčové funkcie boli ustanovovaní vojaci s predchádzajúcimi praktickými zahraničnými skúsenosťami a absolventi zahraničných škôl. Implementácia pozitívnych zahraničných skúseností do nášho systému vojenského vzdelávania a výcviku je nesmierne dôležitým nástrojom pre jeho „trvale udržateľný rozvoj“ a pre zabezpečenie interoperability našich jednotiek s jednotkami ostatných štátov NATO pri spoločných aktivitách.

V mojom konkrétnom prípade bola rozhodujúca predchádzajúca skúsenosť z pozície vedúceho Národného styčného tímu OS SR pri Veliteľstve NATO pre transformáciu (ACT), ktorú som zastával v rokoch 2009 až 2013. Tu som bol svedkom implementácie „globálneho prístupu vo vzdelávaní a výcviku“ (Global Approach in Education and Training) po lisabonskom summite NATO v roku 2010. Vzorom a východiskom nového prístupu NATO sa stal tzv. „bolonský proces“ spustený v EU v roku 1999, ktorého cieľom bolo nielen vybudovanie Európskeho vysokoškolského priestoru, ale aj posilnenie kontroly kvality vzdelávania a zjednodušenie vzájomného uznávania získaných kvalifikácií. Dokument Štandardy a usmernenia na zabezpečovanie kvality v Európskom priestore vysokoškolského vzdelávania (Standards and Guidelines for Quality Assurance in the European Higher Education Area) bol na veliteľstve ACT starostlivo analyzovaný, výstupy tejto analýzy boli prispôsobené potrebám NATO a následne bol spustený Program zabezpečovania kvality vzdelávania a výcviku NATO (NATO Quality Assurance Programme for Education and Training).

So základnou znalosťou tohto programu som v novembri 2014 prišiel pôsobiť na Akadémiu ozbrojených síl a hneď som ju aj využil, keďže som si v novej funkcii musel najskôr ujasniť svoju víziu a formulovať ciele rozvoja Centra vzdelávania, ktoré v oblasti medzinárodných kurzov dlhodobo stagnovalo. Inštitucionálna akreditácia AOS sa javila ako ideálny nástroj pre už zmienenú „trvalú udržateľnosť rozvoja“ vojenského odborného vzdelávania (Professional Military Education/PME), ktoré som na AOS bohužiaľ vnímal ako „nechcené dieťa“. Centrum vzdelávania totiž vzniklo v roku 2008 po zrušení Národnej akadémie obrany maršala Andreja Hadika (NAO). Dovtedy ko-existovali dve vzdelávacie inštitúcie „na jednom dvore“ - AOS, ako štátna vysoká škola a NAO, ako vzdelávacia a výcviková inštitúcia. Takže úlohou Centra vzdelávania po zrušení NAO bolo zabezpečiť kontinuitu vzdelávacích a výcvikových procesov PME, ktoré NAO dovtedy realizovala samostatne.

Akadémia ozbrojených síl zatiaľ ako jediná v Európe získala civilnú i vojenskú akreditáciu. Ako pomohol tento úspech samotnej škole?

Najskôr je potrebné povedať, že právo používať v názve akadémie podtitul „Akreditovaná vzdelávacia a výcviková inštitúcia NATO“ je prestížnym medzinárodným ocenením, ktoré je platné iba obmedzený čas, a túto akreditáciu je potrebné pravidelne obnovovať rovnako ako „bolonskú akreditáciu“. Súčasne s tým má akadémia právo doplniť certifikáty vydávané absolventom certifikovaných kurzov o logo Strategického veliteľstva NATO pre transformáciu a o elektronický podpis jej veliteľa. Tieto certifikáty tým pádom majú platnosť v rámci celého NATO, čo má špecifický význam pre profesionálnych vojakov, ktorí pre výkon svojej funkcie na veliteľstvách resp. v operáciách a misiách NATO majú v opise funkčnej náplne predpísané absolvovanie takéhoto certifikovaného kurzu - nemusia ho absolvovať v zahraničí a samozrejme sa výrazným spôsobom šetria rozpočtové zdroje ministerstva obrany.

Na druhej strane, ostatné členské krajiny NATO tiež musia vysielať svojich profesionálnych vojakov na certifikované kurzy - ale tie sú pre nich samozrejme spoplatnené a tak každý realizovaný medzinárodný kurz na AOS zvyšuje nielen udržateľnosť tohto typu vzdelávania, ale aj možnosť investovať do jeho rozvoja.

Ďalším prínosom pre akadémiu bolo, že mi v septembri 2018 bolo umožnené vykonať prezentáciu AOS ako „Akreditovanej vzdelávacej inštitúcie NATO“ na spoločnom zasadnutí výborov NATO priamo v centrále NATO v Bruseli. Túto prezentáciu, ktorá zvýšila povedomie vysokých funkcionárov NATO a predstaviteľov jednotlivých krajín o našej akadémii, som osobne spracoval a realizoval. Som presvedčený, že to bola výborná propagácia Akadémie ozbrojených síl.  

Aké kurzy ste otvorili v tom čase na akadémii? V akých oblastiach sa môžu u vás vojaci vzdelať?

Centrum vzdelávania štandardne organizuje okrem iných aktivít predovšetkým kariérne kurzy pre profesionálnych vojakov OS SR, ktoré sú podmienkou pre ich povýšenie do vyšších hodností. Opäť si dovolím čitateľov nasmerovať na webovú stránku AOS, kde v časti Centrum vzdelávania nájdu všetky podrobné a kompletné informácie aj o ďalších aktivitách centra napríklad o organizácii vzdelávania v rámci Univerzity tretieho veku, či v Doplňujúcom pedagogickom vzdelávaní a nesmiem zabudnúť ani na certifikované odborné kurzy realizované Školiacim pracoviskom elektrotechnikov.

Samozrejme, že v oblasti širokospektrálneho kariérneho vzdelávania bolo potrebné v spolupráci s Generálnym štábom OS SR aktualizovať programy jednotlivých kurzov, ale tu je nutné zdôrazniť fakt, že kariérne vzdelávanie realizujú pracovníci Centra vzdelávania iba v obmedzenom rozsahu a z väčšej časti ho zabezpečujú iba organizačne. Prevažnú časť širokospektrálnych vzdelávacích aktivít v tomto prípade realizujú pedagogickí pracovníci jednotlivých katedier AOS. Toto však neplatí v oblasti medzinárodných kurzov, kde už akadémia získala medzinárodnú prestíž. Tieto kurzy realizuje Centrum vzdelávania vlastnými silami už od roku 2008 a postupne vychovalo špičkových inštruktorov schopných vykonať celý odborný kurz v anglickom jazyku.

Ako som už spomínal, jedným z mojich hlavných cieľov, ktoré som si stanovil po nástupe do funkcie riaditeľa Centra vzdelávania, bola transformácia a finančná udržateľnosť celej oblasti medzinárodných kurzov. Počas môjho štvorročného pôsobenia na AOS sa s podporou inštruktorov Národnej gardy Indiana podarilo preškoliť našich inštruktorov, prepracovať sylabus a začať realizovať nový, deväťtýždňový „Medzinárodný kurz pre štábnych dôstojníkov“ (International Staff Officers Course/ISOC). Je to kurz, ktorého náplň a sylabus boli prispôsobené tak, aby odpovedali novému aliančnému predpisu upravujúcemu oblasť plánovacieho procesu na taktickej úrovni.

Skrátený variant tohto kurzu realizovali inštruktori Centra vzdelávania každoročne aj na Ukrajine v Ľvove resp. Charkove formou mobilného vzdelávacieho tímu v rámci aliančného programu DEEP (Defence Education Enhancement Programme).

Na druhej strane, v oblasti kurzov plánovacích a rozhodovacích procesov na operačnej úrovni, v súlade s aktualizovanou Smernicou pro komplexné plánovanie operácií (COPD), sa mi podarilo získať podporu predstaviteľov hlavných vojenských vzdelávacích inštitúcií krajín V-4 a tak vznikla iniciatíva pod názvom „PME Education Enhancement“, ktorá sa zameriava na skvalitnenie výučby tejto tematiky. S podporou inštruktorov z partnerskej Veliteľsko-štábnej akadémie Bundeswehru a neskôr opäť aj z Národnej gardy Indiana sa na AOS každoročne organizuje medzinárodný kurz pod názvom „Vstupný kurz plánovania spoločných operácií NATO“. Pre túto iniciatívu som opäť spracoval návrh memoranda o porozumení, ktoré bolo potvrdené slávnostným podpisom zástupcov všetkých dotknutých inštitúcií v novembri 2018 na Univerzite vojnových štúdií vo Varšave. Ale to bola presne po štyroch rokoch moja posledná aktivita na AOS v Liptovskom Mikuláši a o týždeň neskôr som už opäť pôsobil na Generálnom štábe OS SR v Bratislave.

Akým systémom prebieha výber účastníkov týchto kurzov? Môžu sa tam prihlásiť sami alebo ich vysielajú priamo ich nadriadení podľa špecifík, ktoré potrebujú pre ich konkrétny útvar?

V rámci kariérnych kurzov zabezpečujú výber a vysielanie profesionálnych vojakov jednotliví velitelia a ich personálne orgány v súlade s potrebami ozbrojených síl a s personálnym zámerom konkrétneho veliteľa. O vyslanie do medzinárodného odborného kurzu môže profesionálny vojak prejaviť záujem formou štandardnej žiadosti, ale samozrejme, že vždy majú prednosť tí, ktorým znalosť predmetnej tematiky vyplýva z opisu funkčnej náplne.

Chystáte alebo spolupodieľate sa aj vy sám na nejakých ďalších novinkách v oblasti vzdelávania vojakov?

Na jednu z posledných misií svojej vojenskej kariéry som bol v decembri 2019 vyslaný do USA na pozíciu „starší poradca Národného styčného tímu Ozbrojených síl SR pri veliteľstve NATO pre transformáciu v Norfolku, Virgínia“. Tento dlhý a honosný názov funkcie sa dá jednoducho skrátiť na „národný styčný dôstojník projektu F-16“ a mojou hlavnou úlohou bolo založiť a rozbehnúť nové odlúčené zahraničné pracovisko v meste Tucson v horúcej Arizone a spoločne s mojím asistentom začať zabezpečovať slovenských pilotov a ich rodiny počas leteckého výcviku a odborných kurzov v novom prostredí. Prezbrojenie slovenského stíhacieho letectva na novú leteckú techniku bolo už dlho „na spadnutie“, keďže nízka prevádzkyschopnosť ruských MiG-29 už bola verejným tajomstvom, a po podpísaní medzivládnej zmluvy o nákupe najmodernejšej verzie lietadiel F-16 a o výcviku leteckého personálu bolo následne rozhodnuté, že budem od decembra 2019 na túto pozíciu v USA vyslaný ja.

Osobne ma veľmi teší táto príležitosť podieľať sa na zabezpečovaní odborných kurzov pre našich budúcich pilotov F-16, obzvlášť keď časť z nich som už dlhšie poznal osobne, keďže iba pred piatimi rokmi vstúpili do ozbrojených síl a absolvovali Dôstojnícky kurz pre absolventov vysokých škôl na Centre vzdelávania AOS, ktorého som bol vtedy riaditeľom.

Kruh sa uzavrel, pred piatimi rokmi som im asistoval pri ich vojenských leteckých začiatkoch a dnes som s nimi opäť, pri ich preškolení na modernú stíhaciu leteckú techniku.

 

Ďalšie zdroje informácií k článku:

   http://www.aos.sk/?stranky=aktuality18/akreditacia_AOS.php

   http://www.aos.sk/?stranky=aktuality18/dohoda_CCDs.php

   http://www.aos.sk/?stranky=aktuality18/isoc_COPD.php

   http://www.aos.sk/cv/index.php?go=aim-sk

   http://www.aos.sk/?stranky=aktuality17/Memorandum.php

   http://www.aos.sk/?stranky=aktuality17/aos_akreditacia.php

   http://www.aos.sk/?stranky=aktuality16/rokovanie_NGI.php

   http://www.aos.sk/?stranky=aktuality16/navsteva_USA.php

   http://www.aos.sk/?stranky=aktuality16/isoc_lektoriUSA.php