Peter  Andreánsky: "Spoločnosť nezaujíma kvalita, ale kvantita."

Peter Andreánsky: "Spoločnosť nezaujíma kvalita, ale kvantita."

13.06.2021 | Peter Andreánsky | Iveta Hricková

Všetko vnímame cez peňažné vyjadrenie ceny, neriešime reálnu hodnotu. Kvalitné vzdelávanie je jedným z hlavných problémov našej spoločnosti. Už teraz sa objavujú viaceré komplikácie, ktorých príčinou sú niektoré zastarané metódy vzdelávania.

V budúcnosti by sme sa mali zamerať nielen na digitalizáciu školstva, ale aj na lepšie prepojenie teórie s praxou. Tejto problematike sa venuje Peter Andreánsky z Inštitútu duševnej práce, ktorý nám porozprával o potrebe zmeny systému učenia od základných škôl až po tie vysoké.

Počas pandémie koronavírusu prešlo školstvo veľkým testom. Aké, rokmi podceňované slabiny, odhalilo dištančné vzdelávanie?

Slovenský školský systém v zásade nikdy neprešiel žiadnou skutočnou transformáciou, ktorá by zlepšila či už výchovno-vzdelávací proces, alebo adekvátne materiálno-technické zabezpečenie. Dá sa proti tomu namietať, ale objektívna realita nepustí. Vždy sme dokázali preberať zmeny v školstve z inej krajiny a zabúdali sme, že tá krajina vychádza z úplne iných predpokladov a stojí na úplne iných základoch ako Slovensko.

Na Slovensku sa nikdy nezaoberáme skutočným prínosom, takže si nikdy neodpovedáme na základné otázky „Čo?“ alebo „Ako?“, vždy si vystačíme s otázkou, začínajúcou „Či“. Uvediem príklad - nezaujíma nás, aký máme počítač, ale či máme počítač. Pretože ho berieme ako samozrejmosť, ba dokonca predpokladáme, že keď my máme doma nejaký, tak ostatní musia mať minimálne taký istý. Ľudia vnímajú veľmi citlivo osobný počítač, čomu síce nerozumiem, ale tak to je. Takže vedome zamlčia, že nemajú prístroj, ktorý zodpovedá parametrom a potrebám dnešnej doby. Pretože sme povýšili počítače z polohy nástroja do polohy prestíže a ukážky spoločenského statusu.

Podcenili sme úprimný dialóg s dôverou. Nedovolíme, aby spoločnosťou určení kompetentní (riaditelia a učitelia), definovali vlastné potreby, t. j. aký softvér používajú a teda, aké sú minimálne HW nároky. Ignorujeme objektívnu realitu, je pre nás jednoduchšie upraviť metodiku vyhodnocovania, ako prijať skutočné fakty, pretože tie poukazujú na začiatok nekonečnej práce, ktorú treba vykonať naprieč spoločnosťou a jej začiatok je práve v školstve. Tým, že sme z riaditeľov škôl spravili vykonávateľov svojvôle politických špičiek, či už z prostredia vlády alebo zriaďovateľov a z učiteľov len dozorcov, zničili sme tú najdôležitejšiu vrstvu, ktorá mala prenášať realitu života do školských lavíc. Pretože človek sa neučí memorovaním, ale získavaním skúseností a zažívaním reálnych výziev. Jednoducho sme vytvorili prostredie submisívnych prijímateľov.

Prostredníctvom vašej iniciatívy sa snažíte pomôcť školstvu v niekoľkých hlavných bodoch. Môžete nám ich priblížiť?

Naša iniciatíva „Prepojenie teórie a praxe zajtrajška“ má skutočne len tri hlavné body:

  1. Vyrovnanie technickej nerovnosti, ktorá je komunikovaná ako „digitálny príspevok“, ten predstavuje jednoduchú myšlienkovú premisu, kde automatizujeme v časových cykloch obnovu technológií podľa reálnych potrieb tej-ktorej školy.
  2. Transformácia škôl, pričom je potrebné uviesť, že nielen digitálna. Pretože digitálny svet už je. Takže sa v ňom musíme naučiť fungovať, ale formou konzultácií (softvérová logika, základy technológií, kontextové zručnosti a dialóg), analýz (technický audit, hierarchia postupov, pojmový slovník a kvalita vzťahov) a cieleného koučingu (myšlienková teória, argumentačná logika, práca s kontextom a prezentácia). Týmto spôsobom vieme školám pomôcť prejsť transformáciou tak, aby spĺňala náročné kritériá nielen pre pracovný trh, ale pre život ako taký.
  3. Racionalizácia vzťahov na to, aby sme dokázali byť úspešní. Musíme narušiť vertikálny systém, ktorý tu máme zavedený a do kľúčových miest vsunúť horizontálne vrstvy s presnou infraštruktúrou. Ono to znie náročne, ale prax je taká, že potrebujeme prerozdeliť kompetencie logickým spôsobom. Napríklad, riaditeľ školy má byť pedagogickým riaditeľom, nie hospodárom budovy.

Čo hovoria štatistiky o technologickom zabezpečení škôl na Slovensku? Viete povedať, koľko z nich má tieto vymoženosti, prípadne koľko ich stále nie je ani pripojených na internet, aby ho využívali pri komunikácii s rodičmi a pri vzdelávaní?

Štatistiky vyznievajú úsmevne. Osobne som požiadal konkrétne školy, aby mi dodali jednoduchý zoznam zariadení, ktoré majú k dispozícii. Potreboval som vedieť aj to,

čo majú deti reálne doma. Školské zariadenia problém nepredstavujú, tam sa dozviete, že technológie sú už niekoľko rokov po morálnom zastaraní. Závažnejšie je však zistenie, že tie počítače síce majú pripojenie, postačujúci výkon, ale tým, že sú to „desktopy“, tak im chýbajú komunikačné zariadenia (mikrofóny, kamery). Ale na to, aby sa dalo dištančne vyučovať, je potrebné, aby mali primerané technické vybavenie aj deti. A tu je trošku problém, pretože v rodinách sú tiež zväčša „desktopy“ a teda trpia tým istým nedostatkom, ako školské počítače. Rodiny sú vo výhode, ak rodičia majú pracovné „laptopy“. Tie ale na pol dňa odstavia kvôli homeofficu. Takže to tiež nie je ideálne. Deti často fungovali cez chytré telefóny, ale aj to malo svoje špecifiká. Nedokázali, napríklad, adekvátne reagovať, nemali dostatok dát a podobne. Ale aby som odpovedal, štatistika nebola problém pre získanie informácií o zariadeniach, ktoré sú v škole, problém bol, že sa deti nechceli priznať, aké zariadenia majú doma, pretože otázku o nich považovali za príliš osobnú a báli sa, že by sa na nich mohlo pozerať cez okuliare sociálneho statusu. To je samo o sebe zlé a niečo to hovorí o stave spoločnosti. Ešte však existoval a v zásade stále existuje problém, že každý používa iné komunikačné kanály a, samozrejme, iné dátové zdroje (koncovky definujúce dátový súbor). Takže nejednotnosť vytvorila obrovskú nekompatibilitu.

Aká je realita? Keď už majú školy potrebnú technologickú výbavu, snažia sa ju i využívať pri vzdelávaní? Aké sú reakcie starších pedagógov?

Áno, školy potrebujú technologické vybavenie, ale žiaľ, často ako submisívni prijímatelia musia prebrať repasované technológie, ktoré nezvládajú ich aktuálne potreby, alebo dostanú technológie, ktoré nežiadali, ale niekto vyššie rozhodol, že ich potrebujú. Nikoho nezaujíma čo skutočne potrebujú. Každý sa pozerá len na to, či niečo dostali, a tým je to  vyriešené. Na povrch vystupuje ešte jeden problém. Každá škola má potrebu vlastniť technológie, ale nie preto, že ich vnímajú ako nástroj, ktorý pomáha, ale preto, že systém je nastavený na menu jeden žiak. Vysvetlím. Každá škola dostáva normatív na žiaka, preto sa často stretávame s tým, že školy nezaujíma, čo deti vedia, ale či ich majú dostatočný počet, aby vedeli vyskladať úväzky učiteľom. Z toho vyplýva fakt, že nás, ako spoločnosť, nezaujíma kvalita, ale kvantita. Všetko vnímame cez peňažné vyjadrenie ceny, neriešime reálnu hodnotu. Je nevyhnutné zdôrazniť, že ak sa bavíme o ľuďoch, tak nič neplatí absolútne, takže prístup učiteľov podľa vekovej skladby je veľmi individuálny. Často však platí, že učiteľom chýbajú:

ad.1 kontextové zručnosti (schopnosť pracovať s dátami a informáciami) 

ad.2. absentujú digitálne zručnosti (softvérová logika, virtuálna etika).

Treba ale povedať, že vzhľadom na možnosti a v zásade nulovú podporu od kompetentných, zvládli učitelia online komunikáciu s deťmi veľmi dobre. Naschvál hovorím komunikáciu, pretože dištančné vzdelávanie, podľa mňa, vyzerá inak, ale tomu, samozrejme, predchádza zmena matrixu vzdelávania, takže ono to v zásade inak ani dopadnúť nemohlo.

Čo aktuálne školám najviac chýba z hľadiska digitálneho a technologického vybavenia? Ako sú na tom školské zariadenia v okolitých krajinách? 

Otázka asi neznie, čo im chýba z hľadiska technológií, ale ako technológie vedia použiť vo výchovno-vzdelávacom procese. A tu objektívna realita hovorí, že to z väčšej časti nevieme, a tomu zodpovedajú aj výsledky. Koniec-koncov, ak by školstvo fungovalo ako má, neviedli by sme tento rozhovor. Nerád dávam do nejakej komparácie naše slovenské prostredie s inými krajinami, pretože každý máme svoju identitu (teda nám, Slovákom, silne chýba). Ale rozdiel je v tom, že sú krajiny, ktoré rozumejú nevyhnutnosti vytvoriť čo najlepšie prostredie pre vzdelávanie nie preto, aby získali medzinárodnú prestíž, ale preto, že rozumejú faktu, že deti dospievajú a tvoria spoločnosť. Rozumejú cyklu spoločenskej generačnej obmeny a v zásade rozumejú faktu štafetového behu, t. j., že deti by mali pokračovať tam, kde predošlí skončili. Samozrejme s vedomím, čo robili. My na Slovensku sme utopení v tom, že každý musí prejsť to isté. Takže namiesto toho, aby sme vytvárali hodnoty a ciele hodné nasledovania, tak nútime deti k tomu, aby prežívali a riešili veci, ktoré sme riešili v ich veku aj my. Jednoducho im nič nedarujeme, a tým devastujeme potenciál rastu.

Najmä na základných školách býva problémom, že niektorí učitelia, po rokoch za katedrou, učia takpovediac mechanicky. Nehľadajú nové informácie, nové spôsoby vysvetľovania a dookola svojim žiakom odovzdávajú učivo tou istou metódou. Ako by ich malo motivovať Ministerstvo školstva či zriaďovatelia, aby na sebe pracovali a dynamickejšie menili prístup k učeniu?

Ono celé školstvo je nastavené zle. Základné školy fungujú viac-menej automaticky. Samozrejme, česť výnimkám. My navrhujeme, aby sa na základných školách, minimálne na prvom stupni, zvýšil počet hodín s telovýchovou. Nie preto, aby sa deti viac hrali. Ale preto, že šport je jediná aktivita, ktorá nie je náročná, pritom podvedome vedie deti k cnostiam a duševným postojom. Až potom môžeme viesť deti ku kritickému mysleniu a následne im „pribaliť“ aj prácu s dátami a informáciami, a teda učiť kontextové zručnosti.

Taktiež navrhujeme, deti do 10 rokov neznámkovať. Myslíme si, že to nemá žiaden význam, pretože ich známkovanie viac deprimuje ako motivuje. Stredné školy už majú viac práce, pretože musia študentov dostať na úroveň, odkiaľ ich vedia niekam posunúť. Zväčša čo najbližšie k potrebám pracovného trhu. Pre mňa to znamená, že školský systém na Slovensku produkuje deti pre Úrad práce, alebo ako jednoúčelové ľudské stroje, ktoré majú konkrétne zameranie, bez možnosti zmeny. To je základný problém. Deti pripravujeme na minulosť, ktorá už častokrát nie je. A problém vysokých škôl je zase v tom, že nepodporujeme vlastný potenciál študentov vytvárať vlastné veci a vlastné myšlienkové konštrukcie. Vedieme ich len k tomu, že všetko je už vymyslené, tak len to správne odcitujte a my vám ten titul dáme. Je veľmi málo škôl, kde je badateľný progres.

Čo by malo robiť ministerstvo? V prvom rade by nemalo prenášať svoju vlastnú zodpovednosť na školy. Ministerstvo má vytvárať právny rámec tak, aby pedagogický riaditeľ dokázal získať kvalitných učiteľov a adekvátne technológie na to, aby sa čo najviac priblížil očakávaniam spoločnosti na absolventov. Má vytvárať prostredie, kde učitelia cítia podporu a možnosť sebarozvoja tak, aby dokázali kvalitne vykonávať svoju prácu. Musíme vychádzať z faktu, že výsledky práce učiteľa sú vidieť, až keď je dieťa v reálnom živote. Takže to, čo je potreba spraviť, je racionalizovať vzťahy. To znamená, že ministerstvo sa stará o právny rámec vzdelávacieho prostredia, vytvára frameworky, ktoré podporujú sebarozvoj, zabezpečuje financovanie. Zriaďovateľ sa stará o komfort vzdelávania v plnom rozsahu. A pedagogický riaditeľ sa stará o kvalitu pedagogického zboru a zodpovedá za prostredie, ktoré zmení prístup detí, že do školy chodiť nemusia, ale chcú.

Ďalším problémom školstva je, že deti sa často bifľujú informácie, no nevedia ich použiť v praxi. Povedia vám napríklad podaktoré fyzikálne zákony, ale vôbec nechápu, ako to vyzerá v realite. Ako nastaviť systém učenia tak, aby dokázali prepojiť prax s teóriou?

Problém celej našej spoločnosti je v tom, že nám chýbajú kontextové zručnosti. To znamená, že nedokážeme zo získaných informácií a dát vytvoriť vlastnú myšlienkovú konštrukciu, nevieme ju argumentačne ustáť a ktorá nakoniec nemá ani aplikačný výstup. V zásade by sa dalo povedať, že nerozumieme zmyslu práce. V školách sme spravili fatálnu chybu v tom, že sme pretrhali medzipredmetové väzby, a teda sa stalo to, čo vravíte - že deti nechápu vysvetľované učivo, pretože nevidia praktickú ukážku, alebo nemajú možnosť si to sami vyskúšať. Ako spoločnosť sme neprijali fakt, že človek sa učí na skúsenostiach. Musíme niečo zažiť alebo vyskúšať, aby sme získali adekvátnu reakciu, ktorá nás naučí alebo utvrdí.

Prepojenie teórie a praxe je dlho na stole, dokonca máme duálne vzdelávanie. Problém tkvie v tom, že školy sú benevolentné ku kvalite žiakov, a to preto, čo sme hovorili vyššie,  že škola získava peniaze na hlavu, nie na kvalitu. Druhá vec je, že každý rodič chce mať doma slušne oblečeného manažéra, nie strojníka v montérkach. Takže sa stáva, že deti jednoducho nechcú rozumieť. Koniec-koncov, žijú v spoločnosti, kde vidia, ako to (ne)funguje. Že vždy sa dá skryť za nejakú floskulu, ktorá ospravedlní v zásade čokoľvek. My sa však snažíme nastaviť previazanie teórie a praxe tak, aby sa školy otvorili verejnosti, niečo na štýl FabLab-ov, kde si môžete prísť po radu. Myslíme si, že toto dokáže pomôcť školám v tom, že deti budú riešiť reálnu vec v reálnom čase. Ešte sme to nespomenuli, ale ak sa pozriete späť, tak celý rozhovor sa točí okolo nevypovedaného slova, ktoré tu jednoznačne chýba, a tým je dôvera. Dôvera je nástroj, ktorým by sme dokázali zmeniť systém veľmi rýchlo, ale je tu povestné ale...

Pomáha v tomto smere duálne vzdelávanie na stredných školách?

Duálne vzdelávanie má svoj význam, ale na Slovensku má aj svoje úskalia. Problém je, že potrebujeme deti pripraviť na život, o ktorom ani my sami nevieme, aký bude, čo budú musieť riešiť. Presakujú informácie, že veľké množstvo profesií, ako ich dnes poznáme, jednoducho zanikne. Takže ako pripravovať deti na život aký bude? To je zásadná otázka a my vieme, že jediná cesta je, viesť ich k úprimným cnostiam a duševným postojom, učiť ich kritickému mysleniu, viesť ku kontextovým zručnostiam. Jednoducho, dať im kvalitný základ, ktorý dokážu využiť pre svoj osobný, spoločenský, ale aj pracovný život. Toto je veľmi komplexná téma, ktorá by si vyžadovala skôr ďalší článok.

Snažíte sa o to, aby boli všetky školy na Slovensku digitalizované? Avšak, to so sebou prináša ďalší vážny problém. Na internete na nich striehne pasca, v podobe posudzovania relevantnosti informácií. Myslíte tiež na to, aby ste ich naučili rozlišovať konšpirácie od faktov?

Chceme, aby boli školy na Slovensku moderné, mali automatizovaný prístup k službám, zabezpečujúcim zariadenia a veci k nim prislúchajúcim. Ale určite viem povedať, že osobný kontakt sa prekonať ani nahradiť nedá. Ak uvažujeme, tak v intenciách, že technológie sú nástroj, ktorý má pomáhať zefektívniť prácu, neslúži na zabíjanie času. Áno, je pravda, že internet je plný nástrah. Je to najmä preto, že sme nikdy nebrali virtuálne prostredie ako hrozbu. To je priamo naviazané na fakt, že nevnímame duševno človeka ako také. Takže neexistuje ani virtuálna morálka ani pravidlá správania. Vidíme, že dnes sa snažia nadnárodné spoločnosti zasúvať bezpečnostné prvky. Ale spoločnosť to už odmieta akceptovať, pretože to je jediný anonymný priestor, kde môžu ľudia, beztrestne a bez následkov, vyjadriť vlastný názor. My sami sme nastavovali to, že ak bude digitálny príspevok garantovaný zákonom, treba organizovať jednoduché školenia pre rodičov, ako majú nastaviť bezpečnosť zariadenia. Sú to buď časové zámky, alebo obmedzenie nevhodných portálov. Tých ciest je viac, ale tieto sú ľudsky najprijateľnejšie.

O vašich návrhoch ste sa snažili komunikovať aj s Ministerstvom školstva. Ako dopadli tieto rokovania?

Áno, rok sme sa snažili viesť s Ministerstvom školstva dialóg. Neúspešne. Nič konkrétne sa nestalo. Zistili sme, že flagrantne ignorujú všetkých relevantných partnerov. Vyzerá to ako svojvôľa vyvolených. Žiaľ, doplatíme na to dvakrát. Jednak finančne, pretože tie peniaze tak, ako sú definované, nebudú využité na zmenu, ale iba na udržanie toho, čo poznáme. A za druhé, vychováme morálne tupú spoločnosť, ktorá nebude rozumieť tomu,  prečo by mala hrať spoločenskú hru zvanú štát. Chcem veriť, že sa nám podarí našou osvetovou kampaňou ukázať previazanosť všetkého v duchu, všetko so všetkým súvisí a je to nedeliteľné.

Chcú sa učitelia zlepšovať a pracovať na sebe, alebo ich súčasný systém už natoľko pohltil, že časom rezignovali?

To je individuálne. Čoraz častejšie je však cítiť postoj nevyhnutnosti zmeny. To znamená, že väčšina je ochotná na sebe pracovať. Druhá kategória, to sú učitelia, ktorí otvorene povedia, že ja to mám do dôchodku „za pár“ a znegujú všetko. Zrejme si neuvedomujú, že  pre ich „pár do dôchodku“ budú musieť fungovať v podstate v pekle mladí učitelia, ktorí majú progresívny potenciál. Zatiaľ môžu byť rezignovaní a udupaní, ale ak dostanú správny impulz, vedeli by sa naštartovať. Ale to chce čas, príležitosť, toleranciu a hlavne dôveru.

Skúste nám popísať vlastnosti ideálneho učiteľa a prezraďte nám, kde majú momentálne pedagógovia najväčšie rezervy?

Pre mňa je ideálny pedagóg ten, ktorý sa vie rozprávať s deťmi. Dokáže ich motivovať, je prirodzenou autoritou a hlavne, má kontextové zručnosti. Samozrejmosťou sú cnosti a správne duševné postoje. Tým je asi povedané všetko. Toto mi zväčša chýba u dnešných učiteľov. Sú skôr bojoví, chcú ukázať čo dieťa nevie ako ho povzbudiť.

Ako funguje digitálny príspevok, o ktorý môžu školy požiadať? Je oňho záujem?

Digitálny príspevok je nástroj, ktorý by mal zabezpečovať automatizovanie obmeny zariadení v škole, pre učiteľov a pre deti. Predstavuje začiatok cesty zmeny. Urobili sme si malý prieskum, ktorý nám ukázal, že školy aj rodičia majú o digitálny príspevok obrovský záujem. Ale, máme tu Ministerstvo školstva, ktoré nevníma túto potrebu ako dôležitú. Preto sa rozhodli ísť cestou vlastného nákupu a rozdaniu zariadení do škôl.

 

Viac o tejto téme sa dočítate na týchto linkoch:

Vymedzenie pojmov: https://www.institutdusevnejprace.sk/2020/06/22/vymedzenie-pojmov-digitalny-prispevok/

Anonymná anketa „Analýza zhody názoru“: https://www.institutdusevnejprace.sk/2020/10/05/vyzva-na-podporu-systemovej-zmeny/

Náš príbeh: https://www.institutdusevnejprace.sk/2020/10/23/nas-pribeh/

Posledné rokovanie s Ministerstvom školstva: https://www.institutdusevnejprace.sk/2021/03/31/virtualny-okruhly-stol-v-gescii-ministerstva-skolstva/