Otca prenasledovali, 13-krát sme sa sťahovali

Spisovateľ Teofil Klas, občianskym menom Jozef Zavarský je slovenský básnik, prozaik, prekladateľ a výrazný predstaviteľ slovenskej duchovnej, kresťansky orientovanej, poézie. Zaspomína si na študentské časy, ale aj na pracovné úspechy.

Kde sa začala Vaša umelecká cesta? Bolo to už v detstve?

Narodil som sa v Trnave a tento rok oslávim svoje 80-te narodeniny. Pochádzam zo štyroch detí z rodiny novinára a spisovateľa, ktorým bol môj otec a naša mama bola učiteľkou. S mojím štúdiom na školách to bolo zaujímavé. Neuveríte, ale 13-krát sme sa sťahovali. A to z toho dôvodu, že môjho otca prenasledovali, pretože ho nespravodlivo obvinili z kolaborácie s nacizmom. Bol aj zatknutý, avšak nakoniec ho prepustili. Otec bol šéfredaktorom obnovených Katolíckych novín a tiež šéfredaktorom denníka Slovenská pravda. Študoval som vo Veľkom Slavkove, v Poprade a v Trnave som nakoniec zmaturoval. Neskôr som začal diaľkovo študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Aktívne som sa počas toho venoval novinárskemu poslaniu. Písanie ma bavilo už od nepamäti... Básne som začal písať v gymnaziálnych rokoch pod pseudonymom Laco Kriváň, i pod vlastným menom neskôr v Mladej tvorbe či Kultúrnom živote.

A čo pracovné skúsenosti?

Externe som pracoval v Technických novinách v Bratislave, kde som sa potom stal sekretárom redakcie. V Technických novinách, v ktorých som pracoval viac ako tridsať rokov, som koordinoval redakciu a mal na starosti dôležité rozhodnutia v redakcii. Napokon som redakčne zabezpečoval aj celú oblasť popularizačných prekladov zo svetovej vedecko-technickej tlače. V polovici osemdesiatych rokov som pôsobil v redakcii a redakčnej rade ilegálneho samizdatového časopisu Rodinné spoločenstvo. Po nežnej revolúcii som pomáhal ako redaktor a neskôr šéfredaktor budovať novú tvár a nového ducha Katolíckych novín v Bratislave. Počas neskoršieho pôsobenia vo Vydavateľstve Nové mesto som zredigoval a na vydanie pripravil asi dvadsať knižných titulov. Mojou poslednou novinárskou zastávkou bolo pôsobenie v redakcii týždenníka, neskôr dvojtýždenníka Kultúra, ktorý som pomáhal založiť so šéfredaktorom Teodorom Križkom. V rokoch 2003 až 2007 som zastával funkciu tajomníka Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave. Koncom 80-tych rokov som začal písať a publikovať básne v samizdatovom časopise Rodinné spoločenstvo - pod pseudonymom Teofil Klas. Napísal som skoro 30 knižných publikácií a preložil napr. aj román nemeckého spisovateľa E. T. A. Hofmanna Diablove elixíry. Niektoré moje básne dokonca zhudobnili a moju tvorbu som nachádzal v tlačených periodikách, rozhlase aj v televízii. Moje básne boli preložené do češtiny, angličtiny, chorvátčiny, ruštiny a bieloruštiny. Okrem toho som sa zúčastňoval ako člen porôt rôznych recitačných a literárnych súťaží.

Čo Vy a politika?

Politicky som sa nikdy neangažoval. Chvalabohu. Nikdy som nepociťoval potrebu sa vtlačiť do politiky.

Aké ocenenia ste získali?

Získal som Cenu Fra Angelica za osobný prínos ku kresťanským hodnotám v kultúre na Slovensku (2005), Pamätnú medailu Spolku slovenských spisovateľov za významný prínos k rozvoju slovenskej literatúry (2005) a v roku 2007 som dostal osobitné apoštolské požehnanie Svätého Otca Benedikta XVI. na pergamene. Ocenenia sú milým povzbudením v mojej práci, ale skutočné ocenenie je, ak si čitatelia kúpia moju knižku a potom debatujú o mojich básniach.

Výber z autorových básní:

Hlavná fotografia: Jozef Šelestiak