Odborník o konflikte na Ukrajine: „Mám pocit, že to, čo sa objavuje v médiách, je skôr o názoroch."

Správy o práve prebiehajúcich bojoch na Ukrajine sa dozvedáme denne z rozhlasu, televízie, tlače i internetu. Často sú protichodné a obyčajný človek sa v nich len ťažko orientuje.

Oslovili sme odborníka, ktorý túto problematiku sleduje dlhodobo, dokáže objektívne vyhodnotiť získané informácie a vyvodiť z nich logické závery. RSDr. Anton Antaš je absolvent Vysokej školy politickej. Po ukončení štúdia pôsobil nejaký čas ako odborný asistent na katedre TaPVS a neskôr aj ako zástupca vedúceho katedry. V súčasnosti sa venuje vlastnému biznisu v oblasti služieb, ale sledovanie a vyhodnocovanie politických udalostí je naďalej súčasťou jeho života. V rozhovore, ktorý nám poskytol, sa dozvieme viac o vojnovej propagande, účinnosti prijatých hospodárskych sankcií, ako aj o problémoch, spojených s prílevom vojnových utečencov do našej krajiny.

Pán Antaš, už niekoľko týždňov celý svet žije vojnovým konfliktom na Ukrajine. Vzhľadom na Vaše skúsenosti a celkový politický prehľad, tušili ste, že napätie medzi oboma krajinami nakoniec vyústi do bratovražednej vojny?

Nejak podvedome som sa už dávnejšie obával, že sa niečo také môže stať, no odmietal som uveriť, až v takom rozsahu. Najmä preto, že sa to deje v Európe, ktorá má v historickej pamäti hrôzy 1. a 2. svetovej vojny. Prvé signály blížiaceho sa konfliktu tu boli už v roku 2014. Vtedy sa dostali k moci ľudia, ktorí neriešili vyhrotenú situáciu medzi národnosťami, žijúcimi na Dombase, kde najmä ruskojazyčné obyvateľstvo žiadalo pre seba viac právomocí a mimo iné aj uznanie ruštiny ako druhého úradného jazyka. Už vtedy sa situácia dala považovať za takú „zamrznutú“ občiansku vojnu. Neriešenie konfliktu na východe Ukrajiny môžeme považovať za rozhodujúci faktor vyústenia osem rokov trvajúceho problému do súčasného stavu, pričom maslo na hlave má každá zo zainteresovaných strán, ale aj mnohí európski politici, ktorí mohli ráznejšie zasiahnuť, no neurobili to.

Čo Vám napadlo ako prvé, keď ste sa túto správu dozvedeli?

Že nemám dostatok informácii, aby som sa v tom mohol hneď zorientovať, ale že to v každom prípade bolo veľmi zlé rozhodnutie. Myslím si, že sa v najvyššom vojenskom velení muselo prihodiť niečo, čo primälo k nešťastnému rozhodnutiu prezidenta Putina nariadiť vojenskú akciu proti Ukrajine. Minimálne v rovine vojenskej sa to javí ako nelogické rozhodnutie. Vojnový konflikt predsa neprináša osoh nikomu. Ani chudobným ani bohatým, škodí podnikaniu i ekonomickým záujmom krajiny ako takej. A navyše, existuje tu akýsi mravný imperatív. Sme predsa slovanské národy a tie by nemali proti sebe bojovať. Tieto národy sú si blízke kultúrou, jazykom i spôsobom života.

Hovorí sa, že prvou obeťou vojny je pravda. Vojnová propaganda nám každý deň prináša správy o úspechoch či stratách na oboch stranách. Prístup k objektívnym informáciám je, najmä v Rusku, v súčasnej dobe sťažený vypnutím väčšiny sociálnych sietí. Myslíte si, že by obyčajní obyvatelia Ruskej federácie vôbec uverili tomu, čo píšu svetové médiá?

Propagandu plnú klamstiev a poloprávd očividne šíria obe strany, takže celkom uveriť nemožno ani jednej z nich. Niekedy mám pocit, že to, čo sa objavuje v médiách nie je ani tak o faktoch ako skôr o "názoroch". Skrátka... každý svojho boha chváli... Zoberme si napríklad nedávny masaker v Buči. Jedna strana tvrdí, že je to práca ruských vojakov, druhá strana to odmieta a vyhlasuje, že zábery sú zinscenované. Kým bude označený skutočný vinník, treba situáciu dôsledne vyšetriť, pretože na jej kvalifikované posúdenie nemáme v súčasnej dobe dostatok informácií. Je tu ale problém, či je vôbec možné toto vyšetriť, a kto by to mal urobiť. Pripomeňme si udalosti v Srebrenici, kde v roku 1995 bolo počas vojny v Bosne zavraždených takmer 8400 chlapcov a mužov. Aj vtedy svet volal po dôkladnom prešetrení, generál Mladič bol odsúdený na doživotie, no mená tých, ktorí skutočne stláčali spúšť, sa svet už nikdy nedozvie.

Sankcie uvalené na Rusko postihujú nielen ruskú ekonomiku, ale trpia nimi aj kultúra a šport. Aký je Váš názor na stopky, ktorým čelia ruskí športovci a umelci?

To, čo sa tu deje už viac rokov, pokladám za krajne nekorektné. Šport a umenie sú oblasti, ktoré by mali ľudí spájať, nie rozdeľovať. Čudujem sa športovcom, nielen ruským, ale všetkým, že sa proti tomu už dávno nepostavili. Veď čo má taký lyžiar alebo tenista ruskej národnosti spoločné s vojnovým konfliktom na Ukrajine? Ich vylúčenie zo športových súťaží nie je riešením.

Aká je však situácia v školstve? Máte nejaké informácie o tom, ako túto ťažkú situáciu zvláda ukrajinské školstvo? Vyučuje sa na ukrajinských školách?

Ak je krajina vo vojne, nesporne to postihuje všetky oblasti života a teda aj školstvo. Na území, kde sa nebojuje, školy zrejme fungujú, no spoločenská atmosféra vojny sa premieta aj do života v tejto sfére a určite na dlhú dobu poznamená vedomie celej postihnutej generácie.

Ruské školstvo zatiaľ výraznejšie nepocítilo obmedzenia, spôsobené vojnou. Je známe, že deti ruských oligarchov v prevažnej väčšine žijú a študujú v zahraničí. Aké sú možnosti štúdia v Rusku? Sú tam univerzity, porovnateľné s inými univerzitami vo svete, čo sa kvality študijných programov týka? Alebo je práve nižšia úroveň ruského vzdelávania dôvodom, prečo zámožné ruské rodiny posielajú svoje deti študovať do zahraničia?

Ruské stredné a hlavne vysoké školstvo má bezpochyby slušnú úroveň. To, že ruskí boháči posielajú svoje deti študovať na "západ", nie je ani tak o nadobudnutých vedomostiach, ako skôr o získaných kontaktoch, zoznámení sa s prostredím, zvykmi, pravidlami...Vraví sa, že človek sa cíti doma tam, kde chodil do školy, tam sa začleňuje do kolektívu seberovných, buduje osobné i pracovné vzťahy. Po ukončení školy ostáva v prostredí, ktoré je atraktívne pre úspešný biznis a pre zaradenie sa medzi spoločenskú elitu. Domnievam sa, že to je hlavný dôvod, prečo deti zámožných ruských rodín odchádzajú študovať do zahraničia.

V dôsledku tohto konfliktu opustilo svoje domovy viac než tri milióny ukrajinských vojnových utečencov. Z nich už viac ako 300 000 prešlo i hranice Slovenska. Podaktorí ostávajú, iní pokračujú ďalej na západ. Ako, podľa Vás, zvládame takýto nápor ľudí? Ako si s ním poradí naše dlhodobo poddimenzované zdravotníctvo a školstvo?

Myslím, že prvý nápor utečencov bol zvládnutý celkom dobre, bez ohľadu na to, koho pričinením. Ukázalo sa, že máme empatiu, organizačné schopnosti a sme ochotní pomáhať. Takto sa preklenula aj nie celkom svižná reakcia vlády a jej slabá pripravenosť na zvládnutie tak náročnej situácie. Otvorenou ostáva otázka, čo ďalej? Ako si overiť, kto prišiel s úmyslom ostať na Slovensku, a kto by sa chcel vrátiť späť na Ukrajinu? Spolu s vojnovými utečencami prišli na naše územie aj ľudia s kriminálnou minulosťou. Ako rozlíšiť tých? Už teraz je potrebné zvládať problémy s bývaním, s umiestňovaním ukrajinských detí do škôl aj materských škôlok. To sú problémy, ktoré treba riešiť nielen u nás na Slovensku, aj v širšom kontexte EU.

Mnohí vojnoví utečenci prejavili záujem zostať žiť a pracovať na Slovensku. Pracovný trh im ponúka voľné pracovné miesta, o ktoré slovenskí nezamestnaní nemajú záujem. Pomoc by uvítalo najmä zdravotníctvo, ktoré dlhodobo čelí nedostatku lekárov a ostatného zdravotníckeho personálu. Myslíte si, že by mala byť uchádzačom o prácu v zdravotnom sektore dočasne udelená výnimka zo vzdelania tak, ako to navrhuje rezort práce a sociálnych vecí a zdravotníctva?

Problém utečencov aj so svojimi čiastkovými otázkami, ako sú výnimky zo vzdelania,  bývanie, vzdelávanie detí, zdravotná starostlivosť atď. časom preklenú iné, minimálne rovnako vážne problémy, ktoré bude nevyhnutné riešiť. Pravdou je, že súčasný model štátnej správy neumožňuje pružne reagovať na vzniknutú situáciu a mal by sa zjednodušiť. Na Slovensku je totiž veľmi komplikované zamestnať cudzinca. Uvoľnenie podmienok pre ich zamestnávanie by pomohlo vyriešiť nedostatok pracovnej sily v mnohých oblastiach. Viac opatrnosti by si ale zaslúžila oblasť zdravotníctva a školstva, kde by mala byť zdokladovaná aspoň minimálna odborná kvalifikácia v odbore.

Konflikt na Ukrajine so sebou prináša nebývalé zdražovanie zemného plynu, ropy, pšenice a mnohých ďalších komodít, na dovoze ktorých sme z Ruskej federácie i Ukrajiny závislí. Myslíte si, že zvyšujúci sa ekonomický tlak definitívne donúti bojujúce strany zasadnúť za rokovací stôl?

Úprimne povedané, čudoval by som sa. Zastaviť biznis je veľmi riskantné a nepremyslené rozhodnutie. Len zriedkakedy sa stopka na vzájomný obchod stretla s úspechom. Myslím si, že obchod je cesta, ktorá by nám mohla pomôcť vyjsť z tohto konfliktného sveta. Ľudia sa chcú mať dobre, a keď raz obmedzenia pominú a vojna skončí, čo potom? Bude sa všetko vracať do starých koľají? Navyše, odpojenie sa od ruského plynu a ropy je nielen politický problém, ale veľmi vážny technický a hospodársky problém. Iste, je nevyhnutné diverzifikovať energetické zdroje, a to hlavne z dôvodu celkovej bezpečnosti krajiny. Teraz je to vojna na Ukrajine, no časom môže nastať iný problém, napríklad prírodná katastrofa, preto je nevyhnutné znížiť závislosť od jedného zdroja pri zabezpečovaní týchto komodít.

A posledná otázka. Na základe Vašich skúseností a informácií, ktoré máte, trúfnete si odhadnúť, ako sa tento konflikt vyrieši, a približne v akom časovom horizonte?

Chcem veriť a dúfam, že tento konflikt, ako aj mnohé iné, skončí rokovaním. Mali by sme vedieť, že čím viac nepríjemných otázok pri hľadaní východísk z vojnovej situácie vytvárame, tým dlhšie bude trvať ich riešenie. Inak povedané, cesta sankcii, zbrojenia, vyhrážok, hľadania čoraz väčšej "palice" nie je riešením... Svet potrebuje mierotvorcov, obchodníkov, nie politikov, ktorí si v tejto ťažkej situácii naháňajú politické body.