Niektoré ocenenia si človek nenapíše do životopisu...

Lucia Kurilovská: Úspešná žena v prevažne mužskom svete, rektorka Akadémie policajného zboru v Bratislave, expertka na trestné právo, pedagogička, výskumná pracovníčka v SAV. Pripravuje podklady v rámci zákonov pre NR SR a často spolupracuje s médiami.

Dnešný článok je o profesorke Kurilovskej, ktorá je nesmierne skromná a zároveň spravodlivá žena.

 

Mohli by sme začať Vaším detstvom...
Keď ste boli ešte dieťaťom, čím ste túžili byť?

 

Ja som od malička aj v rámci gymnaziálnych čias chcela byť lekárkou a stále som aj o tom hovorila. Celý svoj študentský život som zažila ešte pred nežnou revolúciou a všade som si písala ako vysokoškolské štúdium Lekársku fakultu Univerzity Komenského. Avšak až v maturitnom ročníku som si do kolónky vysoká škola zadala Právnickú fakultu UK. Rozhodla som sa tak preto, že vtedy sa robili prijímacie skúšky na medicínu aj z fyziky, ktorá nepatrila medzi moje obľúbené predmety. Zamýšľala som sa teda, o čo sa skutočne zaujímam a čo ma naozaj baví. Zaujímali ma predmety ako dejepis, občianska náuka a celkovo ma zaujímalo aj spoločenské dianie doma i vo svete. Rozhodla som sa teda pre Právnickú fakultu UK, na ktorú som nastúpila v roku 1986 a povedala som si, že sa tam viac nájdem a že sa aj počas štúdia budem môcť viac realizovať. Dnes si s úsmevom hovorím, že aj tak som doktorka – aj keď nie MUDr., ale aspoň JUDr. Napriek tomu si lekárske povolanie stále nesmierne vážim. Štúdium na práve ma veľmi zaujalo, pretože v tejto oblasti je potrebné logicky rozmýšľať, je potrebné aj analytické zmýšľanie a treba stále sledovať aktuality aj v rámci prijímaných noviel a zákonov. Nikdy som neoľutovala, že som si vybrala toto štúdium. Veľa predmetov ma na práve bavilo, aj som tomu venovala veľmi veľa času. Univerzitu som skončila s vyznamenaním a ako vyznamenaná som rovno dostala titul JUDr. – bez rigorózneho konania.

 

 

Pôsobíte v SAV, vyučujete o. i. aj na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky, boli ste poradkyňou ministra spravodlivosti SR, v súčasnosti ste rektorkou Akadémie Policajného zboru v Bratislave. Ste expertkou na trestné právo.

Prečo ste si vybrali práve špecializáciu trestné právo?

 

Aj pri tomto mojom výbere prevládli priority v zmysle predmetov v škole a záujmov. Najviac ma počas štúdia bavilo občianske právo (teraz civilné) a trestné právo. Dokonca už počas vysokej školy som absolvovala v tomto smere aj študentskú vedecko-odbornú činnosť a diplomovú prácu som si vybrala na Katedre občianskeho práva. Už vtedy som chcela zostať učiť na katedre, ale rovno mi bolo povedané, že sa nemám o to uchádzať, lebo som nebola v komunistickej strane. Taká bola vtedy doba. Tam sa mi síce dvere zatvorili, ale keď prišla revolúcia, začala som sa venovať právnickej činnosti v rámci zakladania spoločností. Vždy som ale mala v podvedomí, že chcem pôsobiť na akademickej pôde. Na Katedre trestného práva UK bolo vypísané výberové konanie a v roku 1993 som získala miesto odbornej asistentky. Odvtedy nepretržite pôsobím na tejto katedre na 100 %-nom úväzku – ako hovorím, na našej najstaršej a najlepšej univerzite. Ja som procesualistka, teda učím trestné právo procesné – to znamená všetko to, čo súvisí s postupmi orgánov činnými v trestnom konaní a súdov, čo je správne a nesprávne a akými zásadami sa to riadi.

Ja som v rámci advokácie zo začiatku zastupovala aj vo vážnych prípadoch ako vraždy a domáce násilie, ale po narodení dcérky som sa k tomu už nevrátila. V rámci vedecko-výskumného projektu stále pôsobím aj v SAV – z toho teoretického hľadiska a v rokoch 2012 – 2016 som pôsobila aj ako poradkyňa na Ministerstve spravodlivosti SR. Teda sa pohybujem v odbornej, pedagogickej, publikačnej a aj legislatívnej činnosti. Na ministerstve som sa zaoberala legislatívnymi záležitosťami a pracovala som napríklad na zákone o trestnej zodpovednosti právnických osôb, môžem sa podpísať pod zákony ako zákon o elektronickom monitoringu osôb obvinených a odsúdených či zákon o obetiach. Veľmi sa teším, že tieto zákony výrazne posunuli naše trestne právo do roviny inovatívnej a demokratickej v porovnaní s inými štátmi EÚ alebo aj samotnej Európy. Je pravda, že aj keď Slovensko pristúpilo ako posledné k trestnej zodpovednosti právnických osôb, bolo ťažké ho zo začiatku presadiť, dnes však napriek tomu máme stíhané právnické osoby v rámci ekonomickej aj environmentálnej oblasti. Stále viac sa odhaľujú a stíhajú tieto trestné činy.

 

 

Čím Vás práca pedagóga napĺňa?

 

Nesmierne ma baví poukazovať na kauzy z praxe a vysvetľovať ich študentom. Som rada, ak následne sami prídu na to, ako riešiť konkrétne prípady, kde sa stala chyba, čo by bolo treba zmeniť v dokazovaní, prípadne aby vedeli vysvetliť prečo to tak je...

 

Čím by ste chceli vyučovacie procesy vylepšiť?

 

Je potrebné čo najviac prepájať vyučujúci proces s praxou, nabádať študentov a zadávať konkrétne prípady z praxe, aby sa skúsili pozrieť vlastnými očami na konkrétny prípad. Samozrejme, to všetko musí mať ale len dobrý teoretický základ, aj keď študentov tá teória nie vždy baví. Snažím sa ich viesť k tomu, aby sa sami vedeli pozrieť na konkrétny prípad, ktorý im namodulujem. Dávam im príklady a pýtam sa ako pochybil vyšetrovateľ, ako pochybil prokurátor a prečo. Samozrejme, musia na to prísť a riešiť to. Takže teóriu prednášať musím, ale snažím sa im to uľahčiť už s konkrétnymi prípadmi. Veľakrát si pomáham aj medializovanými kauzami. Je dôležité, aby sa teóriu nebifľovali, pretože to nemá žiadny zmysel. Štúdium ich musí zaujať hlavne kvôli jednotlivým riešeniam prípadov.

 

Ste autorkou mnohých odborných článkov, ale aj učebníc pre študentov. Vyjadrujete sa aj k rôznym medializovaným kauzám.

Má mládež stále záujem o štúdium na Akadémii PZ?

 

Áno, o štúdium je veľký záujem, čomu sa veľmi teším. Sú fakulty a odbory na Slovensku, kde robia skôr nábor ako výber, alebo vezmú študentov bez prijímačok. Na Akadémiu policajného zboru si dávajú študenti stredných škôl prihlášky vo veľkom počte. Máme dosť prísne kritéria výberu. Prijímame ich najskôr na základe fyzických testov, psychologických testov a až potom vedomostných. Máme dva študijné programy – jeden je klasický policajný a druhý absolventov pripravuje na pôsobenie vo verejnej správe. Len pre ilustráciu: na tento akademický rok sme mali na prvý študijný program skoro 600 prihlášok a prijali sme 100 ľudí a na druhý študijný program bolo evidovaných cez 300 prihlášok a prijali sme 80 študentov. Myslím si, že sme prijali tých najlepších.

Stále je tiež záujem aj o Právnickú fakultu, dokonca konkrétne aj o trestné právo, o čom svedčia témy pre záverečné práce. Patríme medzi katedry, kde študenti majú záujem o záverečné práce v rámci trestného práva.

 

 

Podľa prieskumov väčšina Slovákov nedôveruje polícii. Okrem rôznych iných káuz je v súčasnosti najviac medializované vyšetrovanie vraždy novinára J. Kuciaka a jeho snúbenice.

Podľa Vás čo všetko sa musí v krajine zmeniť a čo všetko musia vynaložiť kompetentné inštitúcie na to, aby Slováci opäť dokázali dôverovať polícii?

 

Budovať dôveru, keď je dôvera otrasená roky v základoch, je veľmi ťažké. Myslím si však, že sa to postupne darí a dôvera v policajné zložky stúpa. Aj táto práca je o ľuďoch a je dôležité, ako policajti vykonávajú túto svoju prácu. Polícia má v sebe obsiahnutých veľmi veľa zložiek – je to široká oblasť rôznych činností, ktoré ľudia ani nepoznajú. Človek si skôr vytvorí nejaký názor na policajta, ktorý mu dá za rýchlosť pokutu, alebo ktorý mu vezme vodičský preukaz, ale je potrebné sa pozrieť na políciu aj z iných strán. Policajti – osoby prvého kontaktu sú pre ľudí dôležití a keď sa budú správať podľa hesla pomáhať a chrániť, bude to vzbudzovať dôveru. Uvediem príklad: keď prídem za policajtom na stanicu a udám svojho manžela, pretože ma týra, tak určite mi pomôže v dôvere fakt, že policajt nebude túto moju situáciu bagatelizovať. Aj takýmito krokmi sa dôvera v políciu bude zvyšovať. Samozrejme, z hľadiska médií vtedy, keď budú riešené veľké kauzy, ale to nezáleží len na policajtoch, ale aj prokurátoroch či sudcoch...

A ešte by som dodala ku kauze vraždy novinára, že sa mi nepáčia komentáre typu, ak odsudzuje niekto policajtov. Mám za to, že vykonali veľmi dobrú, veľmi konštruktívnu a analytickú prácu a že postupovali v súlade s metódami, ktoré sa uplatňujú pri získavaní, pri zabezpečovaní a vykonávaní dôkazov. Vždy sa totiž musí pracovať s viacerými verziami. Je samozrejmé, že to bol sledovaný proces, priam medzinárodne sledovaný. Vyšetrovatelia by si nedovolili urýchliť niečo v prospech niekoho. My ako sledovatelia tohto prípadu si môžeme doma niečo hodnotiť alebo aj súhlasiť s väčšinou informácií, ktoré boli predostrené médiami. Avšak k spisu sa nevieme dostať, a preto to nemôžeme jednostranne zhodnotiť. Aj ja si osobne môžem niečo myslieť, tiež sa mohli ešte vrátiť k dokazovaniu, ale na druhej strane dodám, že vo vyhodnocovaní dôkazov si pravdepodobne neboli istí, a preto sa musela prikloniť miska váh na stranu obžalovaných. Myslím si aj to, že ohľadom vynesenia rozsudku museli mať aj samotní sudcovia veľkú odvahu, keďže Slovensko si na to vytvorilo už vlastný názor získaný vďaka médiám...

 

 

Za svoju prácu ste získali mnohé významné ocenenia a medaily a stali ste sa Slovenkou roka 2017 v kategórii Vzdelávanie a podpora mladých talentov.

Akou formou teda mladé talenty podporujete?

 

Snažím sa vždy vyjsť v ústrety študentom v zmysle ich relevantných požiadaviek, snažím sa s nimi diskutovať, podporujem ich v zmysle študentských vedeckých odborných činností a akademickej práce. V rámci Akadémie policajného zboru máme rôzne činnosti, ktoré môžu študenti vykonávať vo voľnom čase, usporadúvame rôzne súťaže, kde sa študenti etablujú a môžu preukázať svoje schopnosti – napríklad strelecký deň, silový trojboj, crossfit. Snažím sa im vytvárať čo najideálnejšie prostredie, pretože aj to formuje osobnosť. Určite chodia študenti oveľa radšej na univerzitu, kde majú moderné priestory a všetko potrebné vyžitie pre ich budúce povolanie. Za môjho pôsobenia sme vybudovali v rámci akadémie posilňovňu, športový areál, ale aj v rámci knižnice relaxačnú študovňu obývačkového typu, kde sa môžu pohodlne usadiť a študovať.

 

Ktoré z ocenení si najviac vážite?

 

Treba povedať, že ja som v prvom rade pedagóg. Určite ma veľmi potešilo, keď som získala profesúru, pretože som tomu venovala veľa úsilia, písala veľa odborných článkov, a to všetko smerovalo k tomu, že som bola vymenovaná za profesorku.

 

Čo je Vaším najväčším ocenením v profesijnom živote?

 

Pre mňa je veľkým ocenením to, keď sa mi niekto prihovorí: „Vy ste ma učili, ste boli taká zlatá a vaše prednášky si pamätám dodnes.“ Toto sa mi stáva relatívne často a je to veľmi milé. Alebo sa s bývalými študentmi stretnem v riešení služobných vecí a protistrana mi povie: „Vy ste ma učili, pani profesorka, stále si pamätám na to, ako ste mi vysvetľovali jednotlivé prípady.“ Som šťastná aj vtedy, keď vidím študentov Akadémie policajného zboru v praxi, čo dosiahli a keď mi povedia, že štúdium na akadémii stálo za to a v dobrom si naň spomínajú. Minulý rok promovali študenti, ktorí začali študovať vtedy, ako som ja začínala ako rektorka. Mali na promóciách pripravený príhovor, ktorý sa ma emočne dotkol a bolo to veľmi dojemné. Toto sú ocenenia, ktoré si človek síce nenapíše do životopisu, ale sú naozaj najúprimnejšie. Je to také zhodnotenie vašej práce. A som rada, keď to povedia len tak spontánne a úprimne. To je skutočne najväčšie ocenenie.

 

Ak si porovnáme zločinnosť spred 10 – 15 rokov, na akej úrovni je v súčasnosti zločinnosť na Slovensku – klesá alebo stúpa?

 

Ak by sa malo odpovedať jednoducho, tak klesá. Keď to porovnáme konkrétne s 90-tymi rokmi, tak môžeme povedať, že zločinnosť organizovaných skupín klesá. Avšak na druhej strane máme veľa sofistikovanej ekonomickej kriminality, ktorá je veľmi ťažko odhaliteľná. V jednej zo svojich kníh som to popísala ako kriminalita bielych golierov. Tá je, bohužiaľ, na vzostupe. Taktiež aj virtuálna kriminalita, teda kriminalita v kyberpriestore, ktorá je veľmi nebezpečná a ťažšie odhaliteľné z hľadiska dokazovania v trestnom konaní. Musím povedať, že v tejto dobe sociálnych sietí sa rozšírila aj tzv. kyberšikana a evidujeme aj vysoké čísla extrémistickej kriminality. Je jednoduché napísať na sociálnych sieťach nejaký status, ale je ťažšie to niekomu dokázať. Sú to prípady, ktoré sa taktiež musia prešetriť. Aj keď pre niekoho sa to zdá ako zbytočné vyšetrovanie, že sú to predsa len slová, musíme si však uvedomiť, že za veľkým historickým údelom ľudstva, ktorý predstavovala 2. svetová vojna, boli tiež najskôr iba slová. Bohužiaľ, evidujeme aj vysoké % domáceho násilia. Je to veľmi vážna situácia, pretože veľa z tých, ktorí sú týraní, sa to boja oznámiť. Rozmáha sa aj tzv. envirokriminalita, ktorú vyšetruje nová zložka – enviropolícia. Darí sa nám stále viac takéto prípady vyriešiť. Už nám síce nevybuchujú autá ako v 90-tych rokoch, ale v dnešnej dobe sa trestná činnosť viac presunula do kyberpriestoru.

 

Ako všetky svoje profesie a odborné aktivity viete spojiť? Ako to všetko stíhate?

 

Jednoducho preto, že ma práca baví. Stále som aktívna okrem pedagogickej činnosti aj v komisiách, kde pripravujeme podklady v rámci zákonov pre Národnú radu SR, samozrejme, vydávam aj stanoviská pre médiá a aj táto práca je pre mňa veľmi podnetná a prospešná. Byť rektorkou je skôr manažérske povolanie. Je to taktiež práca s ľuďmi – ako aj so študentmi – ale je to práca s ľuďmi z iného pohľadu. Všetky tieto pracovné činnosti sa dajú skĺbiť, len to zaberá, prirodzene, veľa času. Sú dokonca ľudia, ktorí mi píšu a žiadajú o právnu radu. Bohužiaľ, na jednej strane ako rektorka nemôžem vykonávať advokátsku činnosť, ale na druhej strane ani časovo by som to už nezvládala. Týmto sa aj ospravedlňujem všetkým, ktorým neodpisujem, ale toto by už bolo naozaj nad moje sily.

 

 

Ako zvyknete relaxovať?

 

Toho času je veľmi málo, ale veľmi rada chodím do divadla. V súčasnosti sa ale ťažko odpovedá na túto otázku, keďže kvôli vírusu tu máme obmedzenia. Mám však rada činohru a ak mi to čas dovolí, rada cvičím aj v posilňovni a mám rada relax v rámci prechádzok. Samozrejme, všetky aktivity musím skĺbiť aj so svojou dcérkou, s ktorou sa snažím tráviť čím viac času. Chodíme rady na prechádzky a veľa sa rozprávame.

 

Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí sa zaujímajú o štúdium na Akadémii PZ?

Keď sa budú o štúdium zaujímať v súvislosti s tým, že naozaj CHCÚ, že chcú pomáhať, že sa chcú stotožniť s heslom pomáhať a chrániť a nie vybrať si toto povolanie len na základe toho, že je to nejaká istota, tak vtedy ich štúdium a potom aj samotná práca budú baviť.

 

Čo by ste odkázali čitateľom, ktorí chcú byť úspešní vo svojom povolaní?

 

Každého by malo veľmi baviť to, čo robí. Nie je to len o tom, že vstanem a idem do práce, ale musím tam ísť s radosťou a mať svoju prácu rád. Ja som sa našla v tom, čo robím a snažím sa vo svojej práci stále zdokonaľovať a získavať nové poznatky – a to si myslím, že platí pre každé povolanie.

 

Hlavná fotografia a fotografie v článku - s povolením L. Kurilovskej