Neberme deťom ilúzie... ale neberme ich ani dospelým...

Prečo tak veľmi potrebujeme v živote inšpirácie? 

Každý z nás už odmalička túži niečo robiť... byť Supermanom, hasičom, lekárkou, speváčkou, kúzelníkom, maliarom, cukrárkou, vyletieť do vesmíru či skonštruovať robota...

Neberme deťom ilúzie... ale neberme ich ani dospelým...

Mnohokrát sa stretávam s ľuďmi v ich zamestnaní a pýtam sa, či sú spokojní a robia to, čo ich baví. Je rozdiel, ak ste kuchárka a práca vás napĺňa, pretože vykúzlite deťom v školskej jedálni úsmev na tvárach a počujete ich spokojné „mňam“. A je iné, ak ste kuchárka, ktorá túžila byť kedysi baletkou...

Tu sa vám vynorí otázka: „Ak chcela byť baletkou, z akého dôvodu pre to neurobila všetko, aby sa ňou nakoniec stala?“ Alebo: „Zranila sa nejako, že nemôže robiť baletku?“ Alebo si poviete: „Možno nemala šťastie, nebola až taká dobrá, rodičia nemali peniaze...“

Hm, počúva sa to zle. Ale odpoveď by ste možno nenašli ani u samotnej znudenej kuchárky. Alebo ak áno, ľutovala by sa. Možno to ozaj nemala v živote ľahké. Každý z nás prežíva iný životný príbeh a každý sa k danému problému postaví inak. Niekoho flegmaticky zmýšľajúceho problém nezastaví, iný sa problémom vyhýba oblúkom, ďalšieho problém nakopne a povie si, že keď to prekoná, nabudúce to bude o to jednoduchšie a ostatní ľudia pred problémom cúvnu a vyberú si jednoduchší životný variant. Potom tu je skupina „hypochondrických“ ľudí, ktorí problém zdvojnásobia a ľudia, ktorí cez ružové okuliare problém ani nevidia... Stačí sa pozrieť iba na členov najbližšej rodiny. Každý z nás je jedinečná bytosť a aj keby mala matka 10 detí, každé bude úplne iné...

Mnohí zastávame názor, že každý si je vlastným strojcom svojho šťastia. Potom sú tu ľudia, ktorí závidia druhým, že niečo dosiahli – avšak čo museli obetovať? Alebo to bolo „zadarmo“?

Nikto za mňa nič nezmení, pokiaľ to ja sám/sama nechcem.

Potom tu jestvujú ďalšie extrémy: Od malička túžite byť policajtom, ktorý chodí do terénu a bojuje za spravodlivosť, avšak vaši rodičia s tým nesúhlasia a vy celý život prežijete v kancelárii medzi faktúrami bez vnútorného naplnenia. Alebo nalinajkovaný život už od prenatálneho vývinu – „Môj Števko sa (ešte len) narodí v októbri 2020, ale už v januári 2023 pôjde do výtvarného krúžku, na angličtinu a japončinu a bude z neho skvelý maliar...“ Poviete si - chudák Števko v brušku, ktorý akurát kopol svoju vizionársku mamičku.

Nemusíte so mnou súhlasiť. Ako som povedala, každý z nás má iné zmýšľanie, ktoré je vybudované nejakými životnými podnetmi či skúsenosťami...
Je pravda, že mnohí z nás sú radi, ak môžu rodine zabezpečiť stravu, teplý domov a napriek tomu, že práca stavbára ho nenapĺňa, teší sa, že mu bola ponúknutá aspoň nejaká pracovná pozícia. A svoju prácu berie len ako prácu a nie potešenie. To potešenie nájde doma, a to mu stačí...

Ale skúsme vo svojej hĺbke hľadať niečo, čo v živote chceme dosiahnuť. Poďme za tým, nebojme sa prekážok, vyjdime z komfortnej zóny, spravme niečo „šialené“. Skúsme tancovať v školskej jedálni s vareškou v ruke Grand plié pózu, ak nás to robí šťastnými. Skúsme zo začiatku chodiť na brigády na stavbu, zaplatiť si astronomický kurz a po nociach študovať... Ak niečo veľmi chceme, dokážeme to. Dokážeme viac ako si myslíme. Prekonajme svoje obavy, skúsme myslieť viac pozitívne. Inšpirácie potrebujeme pre náš každodenný život. Len hľadajme tie správne, ktoré nás posunú vpred... A hlavne: neberme deťom ani dospelým ilúzie a sny...