Mgr. Jana Mašlejová: "Vždy budem tvrdiť, že v školstve je dosť peňazí, pokiaľ by išli tam, kam majú.

Jana Mašlejová viac ako 16 rokov učí na škole špecifického zamerania. Tou je Stredná odborná škola masmediálnych a informačných štúdií v Bratislave.

Pôvodne tu začínala ako učiteľka matematiky a informatiky, ktorú potom vymenila za telesnú výchovu. Neskôr pôsobila ako zástupkyňa riaditeľa, až sa v roku 2016 stala riaditeľkou práve ona sama. Čo ju na tejto práci baví najviac, ale tiež jej osobný pohľad na problémy v slovenskom školstve, zistíte, keď si prečítate ďalší inšpiratívny rozhovor.

Rozhovor s riaditeľkou Strednej odbornej školy masmediálnych a informačných štúdií, Mgr. Janou Mašlejovou

Čo vás viedlo k štúdiu pedagogiky? Chceli ste byť učiteľkou už od detstva?

Pochádzam z učiteľskej rodiny, mama s otcom učili na základnej škole, sestra učí na vysokej, ja na strednej škole, len brat sa pobral inou cestou. Od malička som vedela čím budem a išla som si za svojím cieľom. Pamätám si, keď som chodila do škôlky, neskôr do základnej školy, mojimi žiakmi boli bábiky a plyšové hračky. Najradšej som ich hodnotila známkou päť😊. Ak ma mama zobrala so sebou medzi jej žiakov, tak som ich vedela dostať do pozoru. Keď som s nimi zostala sama v triede, hovorila som im, aby boli ticho, aby nevyrušovali, aby boli dobrí, lebo to poviem mame. V staršom veku som už pomáhala s opravou písomiek, alebo s vypisovaním vysvedčení. Keď som si podávala prihlášku na vysokú školu, bolo jasné, kam pôjdem, čím chcem byť, a čo chcem robiť v budúcnosti - byť učiteľkou.

Splnili ste si teda detský sen a dnes ste dokonca riaditeľkou. Aké ale boli vaše učiteľské začiatky? Ako dlho pôsobíte v školstve?

Po skončení vysokej školy som od 1. septembra 2004 nastúpila na našu školu, vtedy ešte pod názvom Stredná knihovnícka škola, na miesto učiteľky matematiky a informatiky, neskôr som informatiku vymenila za telesnú výchovu. Následne som pôsobila ako zástupkyňa riaditeľa a od roku 2016 som riaditeľkou školy. Od začiatku svojej učiteľskej kariéry pôsobím teda na našej škole, čo predstavuje 16 rokov.

16 rokov je dosť dlhý čas. Akými najväčšími zmenami si podľa vás prešlo školstvo?

Zmeny pociťujem v školských vzdelávacích programoch, ktoré si každá škola môže nastaviť podľa vlastných potrieb. Zmenili sa učebné osnovy,  hodinové dotácie niektorých predmetov, ak môžem povedať za moje predmety - znížil sa počet hodín matematiky. Zo základných škôl k nám prichádzajú žiaci s rôznymi úrovňami vedomostí. Mnohé vedomosti, ktoré by mali vedieť zo základnej školy, s nimi musíme preberať odznova. Znížila sa náročnosť.

„Boj o žiaka“

Aké sú kladné a záporné stránky nášho školského systému a ak by ste mohli, čo by ste v ňom zmenili?

Celý školský systém nie je dobre nastavený. Každá vláda príde s niečím novým, prevratným a to nie je dobré. Znížila by som zbytočnú byrokraciu v školstve a taktiež financovanie. Škola by mala byť v danom regióne kultúrnym, športovým a spoločenským centrom. Každá škola si hľadá svoje miesto a špecifickú identitu. Keďže súčasný systém financovania škôl prináša so sebou aj nový termín tzv. „boj o žiaka“, každá škola sa snaží v tomto boji obstáť čo najlepšie. Na jednej strane je kvalita výchovno-vzdelávacieho procesu, na druhej strane pri výbere školy rozhodujú aj rôzne činnosti, ktoré škola ponúka. Sú to mimoškolské aktivity, športové podujatia, kultúrne a vzdelávacie aktivity, prípadne iné doplnkové činnosti školy.

V ktorých oblastiach školstva vidíte najväčšie problémy?

Každým rokom sa zavádzajú „novinky“, pričom dlhé roky to tu fungovalo aj bez toho. Chýbajú peniaze, učitelia, učebnice, materiálne i technické vybavenie škôl, mnohé školy si vyžadujú opravy a rekonštrukcie. Tých vecí je určite viac. Či chceme alebo nie, všetko je to o peniazoch. Ja budem vždy tvrdiť, že v školstve je dostatok peňazí, ak by išli tam, kam majú ísť.

Školstvo, a nielen ono, je vždy poznačené nejakými kauzami, aférami, podvodmi, a podobne. Vždy niečo vypláva na povrch, chvíľu sa o tom hovorí, následne to upadne do zabudnutia a príde niečo iné. A to sa točí stále dookola. 

Čo si myslíte o voľnom trhu s učebnicami? Je to podľa vás správne a dá sa to vôbec nejako ustriehnuť?

Každá škola by mala mať možnosť výberu učebníc, samozrejme schválených ministerstvom školstva.

Čím si vás získala práve SOŠMIŠ?

Po skončení vysokej školy som mala dve možnosti –  vrátiť sa domov do Starej Ľubovne a učiť na niektorej miestnej škole (ponúkali mi miesto telocvikárky na gymnáziu) alebo zostať v Bratislave. Rozhodla som sa pre druhú možnosť, mala som tu svoj život, sestru, kamarátov a návrat domov by znamenal krok späť, kde som už pomaly nikoho nespoznávala. Rozposlala som si teda žiadosti na základné a stredné školy v Bratislave. Absolvovala som niekoľko osobných pohovorov, ale všetko na základných školách. A zrazu koncom augusta 2004  prišiel telefonát, že hľadajú matematikára na Strednej knihovníckej škole. Tak som šla na pohovor. S vtedajšou riaditeľkou sme si padli do oka a bolo rozhodnuté.

„Práca riaditeľky školy ma napĺňa...“

 Prečo ste sa rozhodli uchádzať o post riaditeľky školy? Ste s touto prácou spokojná?

Ani vo sne mi nenapadlo, že raz budem riaditeľkou, aj keď ako telocvikárku ma vždy bavilo niečo organizovať, riadiť (súťaže, projekty). Keď som sa stala riaditeľkou, bol to fantastický pocit, že môžem pokračovať v rozvoji školy, ktorý začal predchádzajúci riaditeľ Pavol Škovránek. Veľa projektov sme spolu začali, keď som pôsobila ako zástupkyňa riaditeľa školy a chcela som v nich pokračovať aj ďalej. Práca riaditeľky školy ma napĺňa, hoci to býva niekedy nesmierne náročné a únavné.

 V čom je iná práca riaditeľky ako učiteľky?  Naplnila vaše predstavy a očakávania a čo z nej vás napĺňa najviac?

V prvom rade nastal u mňa pocit väčšej zodpovednosti – za zamestnancov, žiakov, zabezpečenie celej prevádzky školy, aby všetko fungovalo. Ako riaditeľka menej učím a pribudlo mi viac administratívnej (papierovej) práce. Musím riešiť aj veci, o ktorých som ako učiteľka nemala šajnu a musím si s nimi poradiť. Treba študovať zákony a vedieť sa v nich orientovať. Mnohým veciam sa učím za pochodu. Neviem si predstaviť, čo iné by som vo svojom živote robila, keby by som sa nevydala pedagogickým smerom. 

Keď vidíte svojich zamestnancov spokojných, viete, že chodia do školy s radosťou a cítia sa v nej ako doma. Rodina, známi, kamaráti mi hovoria, že mi to sedí, a že som sa v tomto povolaní našla. Mám rada deti, mladých ľudí a prácu s nimi. Myslím si, že vždy som k nim mala pozitívny vzťah. Človeka poteší, keď sa aj po rokoch vaši bývalí žiaci ozvú, prídu vás pozrieť, chcú sa s vami stretnúť.

„Mladí ľudia sa do tejto profesie nehrnú.“

Jedným z najväčších problémov školstva za posledné roky je chronický nedostatok učiteľov. Následkom toho sú riaditelia škôl nútení prijímať aj tzv. nepedagogických zamestnancov. Čo musí takýto uchádzač spĺňať? Ktoré odbory a predmety sú nedostatkom učiteľov postihnuté najviac?

Status učiteľa už nie je to, čo v minulosti. Najväčší nedostatok učiteľov pociťujeme v prírodovedných predmetoch (matematika, fyzika a pod.), informatiky, cudzích jazykov, ale aj odborných predmetov. Mladí ľudia sa do tejto profesie nehrnú. Je to hlavne kvôli postaveniu v spoločnosti a platom, radšej idú robiť do firiem, kde majú lepšie zaplatené. Taká je doba. Riaditeľ školy môže prijať do pracovného pomeru aj nekvalifikovaného učiteľa, ktorý si pedagogické minimum dorobí počas učenia na škole. 

Aký je váš názor na to, že v posledných rokoch sa z gymnázií - a hlavne tých osemročných, stal veľký módny trend.  Z roka na rok je o ne väčší záujem, no vyzerá to skôr na záujem rodičov, než samotných študentov.

Osemročné gymnázia majú dlhoročnú tradíciu. Viem si predstaviť, že majú svoje miesto vo vzdelávacom systéme.

„Dištančné vyučovanie vidím iba ako núdzové riešenie.“

S čím je podľa vás najväčší problém v online vyučovaní? Koľko času vám trvá príprava naň?

Najväčší problém v dištančnom vzdelávaní vidím v absencii osobného kontaktu. To obrazovka počítača ani mobilu nenahradí. Ďalší problém vidím v dátovej náročnosti a nedostatočnom, materiálno – technickom vybavení žiakov i učiteľov. Pri online skúšaní a testovaní sa nedá úplne objektívne ohodnotiť vedomosti žiakov. Dištančné vyučovanie vidím iba ako núdzové riešenie. Nie je možné ho považovať za plnohodnotnú náhradu vyučovania, ale je to dobrá možnosť, ako pokračovať vo vyučovaní v krízových stavoch. Čo sa týka prípravy na dištančné vyučovanie je omnoho náročnejšia na čas, než príprava na prezenčné vyučovanie.

Má tento typ výučby aj kladné stránky? S akými problémami a nedostatkami sa sa počas pandémie učitelia stretávali na vašej škole?

Bol to jednoznačne najbezpečnejší a najúčinnejší spôsob výučby. Medzi kladné stránky zaraďujem zlepšenie IT zručností ako u žiakov, tak aj u učiteľov, odpadla povinnosť skoro vstávať a cestovať do školy, s tým spojené neskoré príchody do školy atď.

Učiteľom našej školy chýbal v prvom rade osobný kontakt, nedostatočné technické vybavenie, strata sociálnych väzieb v kolektíve, problém videli tiež v samotnom testovaní a skúšaní vedomostí žiakov, v udržaní ich pozornosti, absencii spätnej väzby, možnosti sledovať reakcie študentov a nie všetky cvičenia bolo možné realizovať cez počítač.

Výhody/nevýhody vnímame určite každý rovnako - učiteľ i žiak. Myslím si, že kto chce, od väčšiny učiteľov dostáva plnohodnotné vzdelávanie, no väčšina žiakov nie je uvedomelá a čo môžu, to si zjednodušujú. Avšak, neuvedomujú si, že v konečnom dôsledku ich to neskôr v živote dobehne.

Na vašej škole pripravujete do profesného života potenciálnych redaktorov, novinárov, moderátorov, speakrov. Aký je váš názor na slangové výrazy v našich médiách či stále viac rozšírené plagiátorstvo, tzv. vykrádanie cudzích článkov ?

Je to dôsledok všeobecného úpadku úrovne novinárskej práce na Slovensku i v zahraničí. Čo sa týka plagiátorstva, v žiadnom prípade s tým nesúhlasím a nesmie sa vyskytovať. Taktiež slangové výrazy v spravodajstve a publicistike nemajú čo robiť.  Iná situácia pochopiteľne nastáva v zábavných a umeleckých žánroch. :-)

Na čom vám v živote najviac záleží? 

V živote mi najviac záleží na mojich blízkych – rodine, krstných deťoch a kamarátoch. Hlavne, aby boli zdraví, šťastní, spokojní a mohla som s nimi (s)tráviť príjemné chvíle.