Ľubica Lacinová: "Mnohí by radi bádali v CERNe, ale neuvedomujú si námahu, ktorá tomu predchádza."

Vedúca vedecká pracovníčka prof. RNDr. Ľubica Lacinová, DrSc. sa uplatnila v oblasti biofyziky. Vďaka štúdiu sa dostala aj na stáže do USA či Nemecka, ktoré formovali jej ďalšie názory. V tomto období objavila feminizmus a začala ho propagovať i v našich končinách.

Pustila sa tiež do neľahkej oblasti ekológie, keďže odmalička bola úzko spätá s prírodou. O zaujímavej kariére tejto výnimočnej ženy, ktorá je rovnako členkou Mensy Slovensko, sme sa porozprávali v najnovšom rozhovore.

Fyzika je pre mnohých žiakov postrachom. Vy ste sa ju rozhodli študovať. Prečo ste si vybrali práve Matematicko-fyzikálnu fakultu na Univerzite Komenského?

Bolo to pomerne racionálne rozhodnutie. Lákali ma síce aj niektoré humanitné odbory – žurnalistika a archeológia, ale na tie vtedy bolo treba mať dobrý „kádrový profil“. Na gymnáziu mi najlepšie išla matematika a fyzika, aj ma bavili, a škola nerobila ideologicky zaťažený výber. Mimochodom, vtedy sa oba odbory študovali na prírodovedeckej fakulte, matematicko-fyzikálna vznikla, až keď som išla do tretieho ročníka. Pri voľbe medzi matematikou a fyzikou pre mňa rozhodol fakt, že fyzika má bližšie k reálnemu svetu. Takže som sa rozhodla pre ňu. Neskôr som ju spresnila na biofyziku, teda na použitie fyzikálnych metód na skúmanie biologických procesov.

Momentálne pracujete ako vedecká pracovníčka v Centre biovied SAV. Čomu sa aktuálne venujete?

Meriam elektrické signály v neurónoch centrálnej nervovej sústavy a ich zmeny vyvolané buďto ochoreniami alebo farmakologickými látkami. Teraz sledujeme, ako sa zmení elektrická signalizácia v mozgu mláďat potkana, ktorých matky boli počas gravidity vystavené nepredvídateľnému chronickému stresu. Je to zvierací model depresie. Potom sledujeme, čo sa stane, ak gravidné samice, u ktorých sme vyvolali stav podobný depresii, dostávajú jedno nové antidepresívum. Cieľom je zistiť, či je podávanie tohto antidepresíva počas gravidity rizikové pre potomstvo.

V minulosti ste pôsobili vo významných vedeckých inštitúciách vo Philadelfii, v Mníchove, ale aj vo Viedni. Prečo ste sa rozhodli vrátiť späť na Slovensko?

Ja som tam vždy išla s tým, že idem na dočasný pobyt. Vo Philadelfii som bola ako začínajúca postdoktorandka pár mesiacov po obhajobe dizertácie. Bola úplná náhoda, že som obhajovala v júni 1989, vycestovala začiatkom roka 1990 a medzitým sa zmenil režim. Tú stáž som vybavovala s dlhším predstihom a netušila som, aké jednoduché napokon bude vycestovať. Žiadosť o vízum som na veľvyslanectvo USA v Prahe niesla tesne pred Novembrom 89 a vyzdvihovala som si ho pár dní po Novembri 89. Vďaka tomu mi odpadol aj pohovor na Februárke (pre mladších, v sídle ŠtB), a nemala som možnosť podstúpiť tento test charakteru. Preto nemôžem hovoriť o tom, ako by som sa bola zachovala.

V USA som sa za poldruha roka veľa naučila metodologicky aj kultúrne. V Mníchove som bola osem a pol roka (skoro ako z Felliniho) už ako pokročilá relatívne samostatná vedecká pracovníčka a podarilo sa mi tam dosiahnuť viaceré originálne poznatky o tom, ako sú regulované vápnikové kanály. To sú bielkoviny vstavané v bunkových membránach, ktoré veľmi presne dávkujú vtok vápnika do bunky a riadia tak veľké množstvo fyziologických procesov. Vo Viedni som predovšetkým prednášala ako hosťujúca profesorka, teda využila som predošlé skúsenosti. Pri tom všetkom som sa ale cítila doma na Slovensku. Tu som bola a som súčasťou rôznych medziľudských sietí, ktoré kedysi vznikali aj bez pomoci dnešných virtuálnych sociálnych sietí, a ktoré dokázali všeličo všeobecne užitočné. Som rada, ak sa mi podarí prispieť k zlepšeniu verejného priestoru, no nemala som motiváciu zlepšovať ho napríklad v Nemecku.

Má o štúdium fyzikálnych odborov záujem veľa študentov? Je to pre nich dostatočne atraktívne vzdelanie? Ako sa môžu uplatniť v praxi?

Záujem o fyziku je nižší, než napríklad o aplikovanú informatiku. Fyzikálne vzdelanie asi je pre určitú skupinu ľudí atraktívne, o tom svedčí popularita Večerov pod Lampou s témami z fyziky, ale zase všetci si uvedomujeme, že nie všetko, čo nás priťahuje, môžeme mať. Mnohé atraktívne vnímame súčasne ako nedosiahnuteľné. Tak je to zrejme pre mnohých aj s fyzikou. Fyzikálne vzdelanie sa dá využiť nielen v akademickej kariére. Iste by mnohí radi bádali v CERNe, ale tá námaha, ktorá by tomu musela prechádzať... Môže sa využiť vo firemnom vývoji, pri využívaní sofistikovaných prístrojov, pri analýzach a modelovaní najrôznejších procesov. Dá sa využiť pri práci v organizáciách neformálneho vzdelávania, napríklad vo hvezdárňach, aj meteorológia a klimatológia sú fyzikálne disciplíny.

Okrem svojej práce ste sa angažovali aj v začiatkoch feminizmu na Slovensku. Za silnými ženami zvyčajne stoja iné silné ženy, ktoré formovali ich názory a vlastnosti. Kto bol vašou inšpiráciou a najviac vás ovplyvnil?

Začiatkom deväťdesiatych rokov nám zrazu bola prístupná celá svetová literatúra. Ja som bola navyše v USA, mohla som si požičiavať anglicky písanú literatúru z univerzitnej knižnice, alebo si ju lacno kupovať v miestnych kníhkupectvách. Potom som bola dlho v Mníchove, kde som si rozšírila záber na nemecky písanú literatúru. Čítala som Petru Kelly, občas časopis Emma vydávaný Alicou Schwarzer. Ak mám ale vyzdvihnúť jedno meno, bola by to kalifornská ekofeministka Charlene Spretnak, ktorá sa dodnes zasadzuje za práva žien a za práva prírody. Organizovala som aj jej návštevu na Slovensku, a tým aj vstup ekofeminizmu do nášho univerzitného prostredia.

Spolupracovali ste s feministickým hnutím Aspekt a založili tiež Alianciu žien Slovenska. Aké to bolo bojovať za silnejší hlas a práva žien v čase, keď sa ešte na takéto názory nepozeralo veľmi optimisticky a utláčali sa skôr do úzadia?

Od druhého čísla časopisu Aspekt až po posledné sa mi podarilo prispieť do každého z nich. Snáď moje články niekoho zaujali. Alianciu žien Slovenska som založila ako súčasť projektu mapovania postavenia žien na Slovensku – prvým výstupom bola kniha Ona a on na Slovensku, v ktorej kolektív vedený Zorou Bútorovou referoval o výsledkoch nami objednaného výskumu. Je fakt, že vtedy, v deväťdesiatych rokoch som žila prevažne v zahraničí, do Bratislavy som chodila na dovolenky a predĺžené víkendy a nebola som konfrontovaná s priamymi reakciami na snahy o etablovanie feminizmu. Situáciu som vnímala trochu s odstupom. Videla som, ako bola snaha o rovnocenné postavenie žien zosmiešňovaná – veľký kus práce urobil napríklad Jozef Škvorecký zavedením pojmu sexuálneho harašenia. Ako dlhoročný kanadský občan musel mimoriadne dobre rozumieť jeho lingvistickej nezmyselnosti, ale cieľu to poslúžilo.

Istotne je pre vás zadosťučinením vidieť, ako sa situácia najmä v posledných rokoch zlepšila. Ako je na tom Slovensko v porovnaní so zahraničím? Majú u nás ženy rovnako dobrú pozíciu, alebo sú naďalej "utláčané" zo strany silnejších mužov?

V priebehu deväťdesiatych a sčasti aj nultých rokov sa situácia zlepšovala. Potom prišlo to, o čom písala Susan Faludi vo svojej knihe Backlash. Systém sa spamätal a začal sa brániť. Nie sú to nevyhnutne len silnejší muži, nájdu sa aj ženy, ani nie tak silné, ako zhodou okolností politicky vplyvné. Napriek tomu sme sa nevrátili späť na začiatok. Dospela generácia mladých mužov, ktorí majú úplne inú predstavu o tom, ako má rodina vyzerať, než majú tí, ktorí sa zaklínajú tradíciou.

Angažovali ste sa i v oblasti ekológie. Stáli ste pri zrode Strany zelených. Mali ste k prírode a jej ochrane blízko už od mladosti alebo vás motivoval konkrétny moment?

Vyrastala som v Skalici. Hoci je to mesto, do prírody tam bolo blízko a často sme chodili na menšie vychádzky či dlhšie výlety za mesto. Príroda bola samozrejmou súčasťou života, nejaká potreba jej ochrany vtedy nebola nikým v mojom okolí vnímaná. Boli šesťdesiate roky.

Ekológia je prírodná veda. Nikdy som sa jej aktívne nevenovala, ale čo-to som urobila a robím pre ochranu životného prostredia. Životné prostredie je širší pojem, ako prírodné prostredie. Ochrana prírody ako takej ma príliš nepriťahovala. Keď som sa v druhej polovici osemdesiatych rokov dostala medzi bratislavských ochranárov, oslovilo ma práve to, že ich záber bol širší – snažili sa zachraňovať nielen prírodné, ale aj kultúrne a technické pamiatky. A mali aj určitý, i keď opatrný presah do politiky. Po Novembri 89 to politické dočasne prevládlo a stále má v ochranárskych hnutiach zásadný význam. Bezprostredne po zmene politického prostredia mnohí vtedajší ochranári vstúpili do vysokej politiky, do parlamentov a vlád. Málokto to bez prípravy dobre zvládol. Dnešná mladá generácia na to ide lepšie – začínajú občianskymi aktivitami, pokračujú v komunálnej politike a získavajú potrebné skúsenosti.

Ľudia stále hovoria o tom, že príroda a životné prostredie sú v katastrofálnom stave. No mnohí zároveň nechcú urobiť ani minimálne, ústretové kroky, ktoré by jej pomohli. Aké najjednoduchšie zmeny, okrem triedenia odpadu, by ste poradili ľuďom, aby pomohli prírode?

Musíme znížiť svoju spotrebu energie. A musíme si pri tom uvedomovať, že energia nie je len to, čo berieme z elektrickej zásuvky a tankujeme na benzínových pumpách. Je obsiahnutá v každom produkte, ktorý kupujeme. Spotrebovala sa pri jeho výrobe, pri jeho dopestovaní, pri jeho transporte. Niektoré výrobky ju spotrebúvajú vždy, keď ich používame. V tom je rozdiel medzi markízou a klimatizáciou. Pri výrobe markízy sa spotrebovala energia na ťažbu a transport surovín, výrobu a transport markízy, aj pri jej montáži. Pri klimatizácii tiež, ale ďalšia energia sa spotrebúva vždy, keď ju pustíme. Zatiaľ dokážem prejsť dnešnými horúcimi letami s podporou markízy. Dúfam, že mi to vydrží.

Jednou z vašich veľkých záľub je fotografovanie. Aké fotografie vyhotovujete najradšej?

Mám rada dokumentárnu fotografiu (prosím, nezamieňať s dokumentačnou), i keď v novom miléniu trochu vyšla z módy. Tá sa snaží trochu s odstupom podať informáciu o živote ľudí. Nepotrebuje k tomu nevyhnutne ich prítomnosť v zábere, veľa hovorí aj to, ako si k obrazu svojmu prispôsobili vlastné prostredie.

Mali ste aj výstavy alebo si budujete osobný archív pre potešenie seba a blízkych?

V osemdesiatych rokoch som sa veľmi aktívne zúčastňovala bratislavského fotoamatérskeho života. Vystavovala som fotografie kritike na fototribúnach, aj som ich vystavovala vo výstavných sieňach. Treba povedať, že žiadnych honosných scénach, na ObKaSSoch (Obvodných kultúrných a spoločenských strediskách). Niekedy to boli súťažné výstavy, inokedy autorské – individuálne aj kolektívne. V deväťdesiatych rokoch som pracovala v zahraničí, odvtedy vystavujem zriedkavejšie. Zopár mojich fotografií bolo vystavených v roku 2007 aj v SNG v rámci výstavy „Stratený čas?“, ktorá predstavovala Slovensko v rokoch 1969-1989 v dokumentárnej fotografii. Dnes sa niektoré dajú nájsť na webe SNG v rámci projektu ČAS-OPIS 1989. Naposledy som mala menšiu výstavu pred tromi rokmi v knižnici v Pezinku. Ja som vystavovala fotografie, Ivica Ruttkayová ich doplnila svojimi básňami.

Veľkú časť kariéry ste strávili v zahraničí. Dozvedeli ste sa o Mense tam, alebo ste prvé informácie získali na Slovensku? Čím vás toto združenie zaujalo?

Pravdu povediac, nepamätám si, kedy a ako som sa dozvedela o Mense, bolo to však dávno. Vedela som, že združuje ľudí s vysokou inteligenciou. Mala som prečítaných niekoľko kníh o problémoch, ktoré môžu mať pri komunikácii a mala som výsledok IQ testu z gymnaziálnych čias, podľa ktorého som limit plnila. Nosným impulzom, aby som sa zaujímala o vstup do slovenskej Mensy, bola až predčasná smrť jedného kamaráta. Až z jeho nekrológu som sa dozvedela, že bol konateľom Mensy Slovensko a z toho som usúdila, že to musí byť fajn organizácia.

Stretávate sa s Mensanmi aj počas ciest do zahraničia?

Nevyhľadávam zahraničných Mensanov, ak cestujem služobne alebo na „bežnú“ dovolenku. No rada chodím na EMAGy – Európske zrazy Mensanov, a tam ich stretávam.

Zdroj foto: Peter Kozmon