Látky zafarbené domodra. Tušíte, ako vzniká poctivá modrotlač?

Modrotlač zohrala významnú rolu v slovenskej i európskej textilnej tradícii. Ide o remeselnú techniku farbenia a zdobenia látok, ktorá má u nás takmer 400-ročnú tradíciu.

Charakteristická tmavomodrá látka s bielymi, tlačenými motívmi sa s obľubou využívala najmä na šitie ľudových krojov. V reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO modrotlač predstavuje už šiesty zápis pre Slovensko. Ten je okrem našej krajiny spoločný pre Česko, Maďarsko, Nemecko i Rakúsko a uskutočnil sa v roku 2018.

Modrá od indiga

Základným materiálom modrotlače je biele plátno, preto sa jeho výroba sústreďovala do oblastí, kde bolo rozvinuté plátenníctvo. Boli to predovšetkým regióny Oravy, Spiša a Šariša. Za vysokokvalitné sa považovalo najmä spišské plátno, v 19. storočí ho kompetentní vyvážali aj za hranice Uhorska. Neskôr sa používali ďalšie prírodné materiály, napríklad bavlna, ľan, konope či hodváb. Hlavným predpokladom výroby modrotlače je použitie rastlinného modrého farbiva známeho ako indigo, ktoré sa získava z tropickej rastliny indigovníka. Európania ho poznali už v 12. storočí, no vo farbiarskej praxi sa rozšírilo až v 17. a najmä 18. storočí, v súvislosti s obchodovaním  s krajinami Orientu.

Na naše územie sa daná technika dostala z Holandska a Nemecka v priebehu 18. storočia. Najskôr sa udomácnila v meštianskom prostredí, medzi vidieckym obyvateľstvom sa začala šíriť o storočie neskôr. V tomto období existovalo na území dnešného Slovenska okolo dvesto dielní na modrotlač. Každá dedina i mesto mali svojho farbiara. Obyvatelia si látky zvykli objednávať zo vzorkovníkov priamo v dielňach, neraz si ich kupovali na jarmokoch. Modrotlač sa presadila v ženskom pracovnom, sviatočnom, ale tiež obradovom odeve. Išlo najmä o zástery, sukne, šatky, ale aj kabátiky či blúzky. 

Modrotlač i v úžitkovom umení

Okrem odevu sa modrotlač využívala aj v interiéroch vidieckych domácností. Šili sa z nej napríklad perinové obliečky, neskôr, obrusy, závesy, prikrývky, uteráky a podušky. Farbiari ovládali návyky ľudí tej - ktorej oblasti, aké vzory obľubovali a na čo látky využívali. Poznali miestne tradície a vedeli, po akých vzoroch je najväčší dopyt. Preto si zákazníci mohli vyberať vzory zo vzorkovníkov, obsahujúce populárne motívy v konkrétnej oblasti.  Vzorkovníky mali podobu závesov, ale častejší býval variant v tvare veľkej knihy. Na perinové obliečky sa najčastejšie využívali jednoduché geometrické motívy, stromčekové vzory, štvorce, kosoštvorce, ružice, kľukaté línie a iné. Pri odevoch prevažovali bodkované vzory rozličných veľkostí. Obrúsky, prikrývky a prestierania sa ozdobovali vázami, džbánkami, šálkami a košíkmi.

Utajené výrobné postupy

Remeselník, ktorý chcel ovládať modrotlač, sa musel najskôr vyučiť tomuto remeslu v Nemecku. Až potom sa mohol zapísať do cechu a začať vyrábať. V mnohých rodinách sa remeslo dedilo z pokolenia na pokolenie, otcovia odovzdávali svoje bohaté skúsenosti prevažne synom. Výrobné postupy boli totiž hlboko utajované a každý si ich starostlivo strážil. Žiadny modrotlačiar tajomstvo cudzím osobám neprezradil.

Formy nekonečných vzorov

Vzory sa spočiatku nanášali na látku ručne, neskôr sa začali používať drevené a kovové pečiatky. Pri ručnom potláčaní sa využívali najmä celodrevené formy. Buď si ich remeselník zhotovoval sám, alebo si ich kúpil, prípadne zdedil. Vyrábali  sa prevažne z hruškového dreva, neskôr tiež z čerešne, slivky, javora alebo orecha. Formy mali rôzne tvary, rozšírené boli štvorcové alebo obdĺžnikové, zaujímavé boli rovnako formy s ornamentom vytlačeným do pravého uhla a do poloblúka. Osobitnú kategóriu tvorili vzory nepravidelného tvaru.

Výrobný proces

Plátno sa najskôr vyvarilo vo vode s pridaným lúhom vápenatým a sódou. Nasledovalo pranie v kyseline sírovej, zriedenej vodou a plákanie v čistej vode. Do namáčania a škrobenia sa pridávala modrá skalica, čím vzrástol modriaci efekt indiga. Na látku bielej farby sa naniesol vzor pomocou formy, potretej bielou kašovitou hmotou – papom. Pap bola zmes maliarskej hlinky, arabskej gumy a niekoľkých ďalších chemikálií, ktoré mali za úlohu zabrániť prieniku indiga na ním potreté miesta, aby tie zostali čisto biele. Potom sa látka namáčala v modrej farbe v niekoľkých fázach a celý proces farbenia trval niekoľko hodín. Následne sa zafarbené plátno prepieralo v slabom roztoku kyseliny sírovej, aby sa pap odstránil a natlačený biely vzor na tmavomodrom podklade krásne vynikol. Plátno sa na záver dobre vyplákalo v čistej, tečúcej vode a usušilo. Na dosiahnutie správneho lesku a zvýraznenie ornamentov sa plátno na úplný záver ešte mangľovalo.

Znovuoživená tradícia

Po 2. Svetovej vojne tradícia modrotlače na Slovensku postupne zanikala. Príčinou bol nielen nedostatok surovín, ale aj nízky záujem o šitie ľudových krojov. Dnes sa modrotlači u nás nevenuje takmer nik. Väčšina látok, ktoré sa predávajú, sú iba napodobeniny, ktoré s poctivou modrotlačou nemajú nič spoločné. V súčasnosti sa na Slovensku snažia túto tradíciu oživiť dvaja mladí farbiari, Peter Trnka z Ivanky pri Dunaji a Matej Rabada z Párnice, ktorí vyrábajú textil s modrotlačou na objednávku. Obaja chcú túto techniku dostať do povedomia širokej verejnosti a uchovať ju aj pre budúce generácie.