Kristína Miřetinská: "Zdravý človek nikdy nepochopí, aký strach prežíva pacient s anorexiou."

Kristína v štrnástich rokoch prekonala anorexiu. Hoci sa z problémov, spojených s odmietaním jedla, dostala pomerne rýchlo, trvalo ďalších 10 rokov, kým si k nemu vytvorila zdravý vzťah.

Dnes sa venuje štúdiu problematiky porúch príjmu potravy a pomáha pacientom, trpiacim týmto ochorením.

Prečo ste sa rozhodli písať o poruchách príjmu potravy a pomáhať pacientom?

Je to skôr moje hobby, nie je to práca, ktorá by ma živila. Keď som si pred 15 rokmi prechádzala anorexiou, nemali sme o tejto chorobe veľa informácií. Niečo sa dalo nájsť na internete, ale bolo toho málo. Preto som napríklad dlhé roky žila v presvedčení, že ak už priberám na váhe, som vyliečená. Na sociálnych sieťach som sa stretla s pojmom „relatívna energetická deficiencia“ v športe (REDS). Ďalším štúdiom som zistila, že veľa atlétov sa zaujíma o stravu vhodnú pre športovcov, pretože chcú dosahovať čo najlepšie výkony. Postupne sa však stávajú rigidnými až obsesívnymi a jedia menej, než by mali. Tam sa už objavujú príznaky hladovania tela.

Aké sú to príznaky?

Napríklad zlý spánok. Potom úzkosti, poruchy menštruačného cyklu, problémy s trávením. Toto všetko ma trápilo roky. Došlo mi, že moje telo na tom nie je dobre, hoci som už nejaký čas normálne fungovala. V mojej hlave stále prevládali pravidlá pacientov s poruchami príjmu potravy. Len boli možno viac spoločnosťou akceptované. Napríklad, že musím cvičiť každý deň. Ak to nerobím, mám stres, nepríjemné pocity a ani nezjem toľko, koľko by som normálne zjedla.

Ako vás tieto pravidlá ovplyvňovali?

Znižovali kvalitu môjho života. Stresom sa všetko ešte zhoršovalo. Začala som sa tejto téme viac venovať. Ako racionálnemu človeku mi pomáhalo mať čo najviac informácii. Päť alebo šesť rokov sa považujem za vyliečenú z poruchy príjmu potravy, no počas celej tej doby mi chýbali informácie o tomto ochorení. Mnohí pacienti dodnes nevedia, aká je patológia choroby, čo sa deje v ich tele, prečo majú neustále myšlienky na jedlo. To vám nik nevysvetlí. Keby som od začiatku mala tieto informácie, nemusela moja liečba trvať desať rokov, možno by stačili dva.

Kde ste získali bližšie informácie o anorexii?

Na The Carolyn Costin Institute v Kalifornii, kde momentálne študujem. Carolyn Costin je psychoterapeutka, ktorá sa viac ako 30 rokov venuje poruchám príjmu potravy. Ako jedna z prvých začala podporovať ľudí, vyliečených z tohto ochorenia, aby sa venovali práci s pacientami, trpiacimi danou diagnózou. Je totiž vedecky dokázané, že prítomnosť vyliečeného človeka pacientom veľmi pomáha. Môj kurz sa nazýva recovery coach a je to človek, ktorý pomáha pacientovi po prepustení z nemocnice, prípadne pôsobí ako podpora v liečbe pri manipulácii s jedlom.

 

Akým spôsobom?

Pri poruchách príjmu potravy je veľa relapsov - po istej dobe sa pacient vráti, alebo má naďalej zlý život. Kouč mu pomáha prechod z nemocnice domov lepšie zvládnuť. Napríklad sa idú spolu najesť a zvládnuť pocity, ktoré sa pri tom objavia. Kouč je ten, ktorému pacient môže zavolať o tretej ráno: “Prejedla som sa a chcem vracať.” Na to terapeut nemá priestor. Takého človeka majú aj alkoholici alebo drogovo závislí.

Takýchto koučov na Slovensku zrejme nie je veľa...

Pre závislých na alkohole možno je, ale na to, čo robím ja, určite nie. Ani legislatíva túto problematiku zatiaľ nerieši. Bohužiaľ, doteraz som sa nestretla s podporou v odborných organizáciách a záujem nie je ani o dobrovoľnú pomoc. V zahraničí je sprevádzajúca osoba pre pacientov bežná prax. Zatiaľ teda koučing študujem a uvidíme. Certifikovaných koučov v tejto oblasti je momentálne na svete asi 70.

Kedy sa u vás objavila anorexia prvý raz?

Keď som mala 14 rokov. Ťažko však presne povedať, kedy to bolo. Táto choroba nikdy nie je viazaná na jednu udalosť. Pozerám sa na to z biologického hľadiska - a to, že existuje nejaká genetická predispozícia, prejavujúca sa aj vlastnosťami, ktoré pacienti majú. Napríklad, že idú za svojím cieľom, majú nižšie sebavedomie a pod. Platí porekadlo, že gény nabíjajú zbraň a prostredie vystrelí. Možno som v detstve potrebovala viac podpory, viac pozornosti, lásky, ale doma chýbala komunikácia. Nerozprávali sme sa o pocitoch, hoci rodičia boli veľmi dobrí. Potom prišla puberta, no a s ňou i niekoľko kíl navyše. Nik mi vtedy nevysvetlil, že takto pracuje hormonálny systém. Naopak, skôr som počúvala: “Si žena, musíš jesť menej”.

Spomeniete si na nejakú udalosť, ktorá vám zostala v pamäti dodnes?

Mám staršieho brata a pamätám si, že raz, bolo asi deväť hodín večer, povedal, že je hladný a dal by si rožok so syrom. Ja ako mladšia sestra som chcela to isté. No mama mi dala len syr s poznámkou, že už nemôžem pečivo, aby som nepribrala. Vždy som bola veľký jedák, veľa som jedla a niektorí ľudia to komentovali. Tu si však netreba predstavovať nič extrémne.

V akom zmysle extrémne?

Napríklad v tom, že som nikdy nebola vyhladovaná. Jedla som, ale veľmi málo. Menej, ako by moje telo potrebovalo. A naopak, cvičila som oveľa viac, niekedy aj dve hodiny denne. Ak som necvičila, trpela som úzkosťou a trápili ma výčitky kvôli jedlu. V priebehu pol roka som výrazne schudla, pričom normálne je v tomto veku priberať.

Ako reagovalo vaše okolie?

Nijako. Dokonca som to bola ja, kto prišiel za rodičmi, že má problém.

Pýtam sa, pretože ľudia často reagujú opačne a dievča pochvália, že schudlo.

Môže sa to stať, najmä ak je predtým plnšia. Schudne, dostane sa na ideál spoločnosti a zbiera komplimenty. Problém je, že sme zvyknutí komentovať telá druhých ľudí. Mne sa v tom čase ušli skôr komplimenty, že mám pevnejšie brucho.

Prečo ste vlastne začali chudnúť?

Túžila som mať štíhly pás, čo sa pri type mojej postavy ani moc nedá. Možno by v tom čase stačilo porozprávať sa s rodičmi a žiadny problém by nebol. To sa ale nestalo. Chudnutie pre mňa nebolo ťažké. Rozdiel medzi človekom s anorexiou a ostatnými ľuďmi je ten, že nejesť nie je problém. U zdravých ľudí hlad vyvoláva nervozitu. U ľudí s anorexiou naopak pokoj. Jedlo spôsobí, že sa cítia zle. Okrem toho vás telo núti k pohybu.

Ako dlho ste vydržali v takom režime?

Pol roka. Cítila som sa veľmi slabá, depresívna a uzavretá. Bolo mi jasné, že je zle. V tej dobe ocino dostal infarkt. Raz som doma pri cvičení na rotopede zacítila bolesť pri srdci. Docvičila som, ale bolesť pretrvávala až do večera. So strachom som išla za mamou a priznala sa jej.

Veľa ľudí sa pýta, či človek s anorexiou nemôže jednoducho prestať. Ísť do kuchyne a najesť sa.

Skúšala som to. Povedala som si, že zajtra sa normálne naraňajkujem. Ale keď prišlo na jedenie, nedalo sa.

Čo na to povedali rodičia?

Už tušili, že sa niečo deje. Samozrejme, že hneď začali hľadať pomoc. Termín na vyšetrenie k psychologičke nám dali až za mesiac. Najprv sme išli k detskej lekárke. Tam mi vzali krv, 5 ampuliek, a ja som odpadla.

Ako prebiehala liečba?

Ak sa na to pozriem s odstupom, musím povedať, že som nebola spokojná a nesúhlasím s týmto spôsobom liečby. Do nemocnice ma vtedy nikto neposlal. Ambulantne som navštevovala psychologičku, u nej sme však otázky, týkajúce sa jedla, nepreberali. Zakázali mi cvičiť, začala som pomaly priberať, ale cítila som, že moja choroba mi ostala v hlave.

Navyše bolo treba riešiť ďalší problém, a to moje trávenie. Stále som cítila ťažobu v žalúdku a mala nafúknuté brucho. Vtedy som netušila, že ak sa vyhladované telo vracia do normálu, je to úplne bežná vec. V tele sa dejú rôzne procesy, napr. gastroparéza (spomalené vyprázdňovanie). To bol hlavný dôvod, prečo som si na Instagrame založila profil o poruchách príjmu potravy. Pretože mne nikto nepovedal, že veci, ktoré sa s organizmom počas liečby dejú, sú normálne a vidím, že ľudia s tým bojujú a vinia seba.

Lekári vám s liečbou nepomohli?

Snaha bola. Navštevovali sme odborníkov, potom aj šarlatánov, skúšali rôzne diéty. To mi však spôsobovalo ešte väčšie problémy a vyvolávalo strach z jedla - z lepku, mlieka... Vyradila som, čo sa dalo, a aj tak moje problémy s trávením pretrvávali. Po anorexii sa vlastne celý môj život točil okolo stravy.

Ako to ovplyvnilo váš bežný život?

Cestovala som, robila dobrovoľníčku v zahraničí, začala študovať na vysokej škole. No stále tu boli nejaké problémy. Prehnane som riešila, čo jem, varila si len určité druhy mäsa a zeleniny. K tomu tuky, a to bolo asi všetko. V tom čase som navštevovala skupinovú terapiu doktorky Vránovej. Priznala som sa jej, že trpím úzkosťou, nespím a ona mi navrhla hospitalizáciu. Do nemocnice ma vzali, keď som bola v piatom ročníku farmácie. Veľmi mi vtedy odľahlo a od toho času bez zábran hovorím o svojej liečbe.

Nebol za neustálym riešením jedla a zloženia stravy aj prvok obsedantno - kompulzívnej poruchy?

Áno, ľudia trpiaci anorexiou majú sklony k obsedantno - komlupzívnemu správaniu. Napríklad musia cvičiť v presne stanovenom čase a presne zostavený cvičebný program. Ak by cvičili kratšiu dobu, dajú si sériu cvičenia ešte raz “za trest”. V štádiu hladovania sú to ešte viac vyostrené reakcie.

Kde ste boli hospitalizovaná?

Štyri mesiace som strávila v Pezinku, na psychosomatickom, teda najľahšom oddelení. Časť oddelenia je vyhradená pre pacientov s poruchami príjmu potravy. Ja som nebola primárne prijatá kvôli anorexii, ale tak ma tam prijali. Hneď pri príjme mi prehľadali všetky veci, bolo to veľmi nepríjemné. Tu som si prvýkrát uvedomila, že problémy s trávením môže spôsobovať aj to, že jem málo, hoci si myslím, že jem dostatočne. Musela som si odstrániť z hlavy vzorec, že jedlo je niečo zlé.

Na tomto oddelení boli hospitalizovaní pacienti s rôznymi poruchami, ako napríklad vyhorenie, ľahšie depresie, úzkosti, obsedantno - kompulzívne poruchy a tiež dievčatá s poruchami príjmu potravy. Žiaľ, bolo zrejmé, že zariadenie je silne podfinancované. Bolo tu veľa „hluchého“ času, keď pacienti vlastne nič nerobia.

Ráno sme vstali, išli na raňajky a potom na komunitu. Tu každý pacient porozprával, ako sa cíti, aký mal predchádzajúci deň. Doobeda bývali rôzne skupinové, ale aj individuálne terapie. Ja som mala individuálne terapie raz do týždňa. Potom bol obed a voľný čas. Na vychádzky musí mať pacient s poruchou príjmu potravy povolenie. Vychádzka, to bol pre mňa v prvom rade oddych a únik zo zacyklenia, v ktorom som žila.

Stretli ste sa aj s pacientom, ktorý výslovne nechcel pribrať?

Bol tam chlapec, ktorý bol na tom dosť zle. Neviem, ako to s ním dopadlo, pretože nespolupracoval a rodičia si ho na reverz zobrali domov. Vedel zvracať aj cez nos a nikdy nesedel, aby náhodou nepribral. On potreboval možno aj vyšší stupeň pomoci, väčšiu kontrolu. Nemyslím si, že by sa nejaký pacient nechcel vyliečiť, ale strach je tak obrovský, že to hlava nedovolí.

Ako sa vám po návrate z nemocnice podarilo vrátiť späť do života?

Nebolo to ľahké. Štúdium som nedokončila, hoci mi chýbali len štátnice. To bol aj dôvod, prečo o svojich skúsenostiach píšem. Ak by som pomohla aspoň jednému človeku, aby  sa nedostal do problémov, aké som mala ja, malo by to zmysel. Začala som písať o fyzických prejavoch, ktoré anorexia prináša a ľudia to začali zdieľať.

Je podľa vás anorexia aj problémom tlaku spoločnosti?

Vec, ktorú často otváram na svojom profile, je „fat“ fóbia. Sme vychovávaní v spoločnosti, kde pribrať znamená niečo zlé. Pribrať počas pandémie je pre niekoho väčšia katastrofa ako dostať covid. Tuční ľudia sú symbolom nezdravosti, že s nimi nie je niečo v poriadku.

Ja verím v diverzitu tela, v to, že nie každý môže byť štíhly. Existuje teória genetického set pointu, ktorá hovorí, že všetci máme určené váhové rozmedzie, v rámci ktorého sa cítime byť zdraví. Hmotnosť riešime už pri deťoch. Ak pediater povie, že dieťa má nadváhu, rodič začne v tej chvíli robiť kroky, zamerané na zníženie jeho hmotnosti, napríklad aj zákazom jedla.

Čo sa deje s telom človeka, ktorý dlho hladoval a náhle sa začne vracať k normálnej strave?

Po dlhodobom hladovaní sa spustí hyperfágia. Ak niekto veľmi dlho neje, raz to praskne. Dostane sa k jedlu a preje sa. V určitom bode začne mať 90% pacientov s anorexiou extrémny hlad a potom jedia. Vtedy priberú, a niekedy aj viac, než by mali. No to je bežné a dočasné štádium. Hormóny sa upravia, apetít začne postupne klesať a hmotnosť sa dostane do normálu.

Lenže toho sa môže rodič báť. Ak dieťa vyjedlo celú špajzu, čo ak teraz prepne do inej poruchy? S týmto sa stretávam aj u psychológov a lekárov - brzdia pacientov, a to je chyba. Podporujú strach z priberania a budujú nedôveru k vlastnému telu. Ak pracujem s klientom, snažím sa ho viesť k tomu, aby sa naučil počúvať svoje telo.

Pacientom s poruchami príjmu potravy poskytujete aj poradenstvo. Čo sa im snažíte odovzdať?

Aby sa zamysleli nad tým, či je ich telo hlavný životný projekt, do ktorého chcú investovať všetok svoj čas. A či niekedy naplnia svoju vlastnú predstavu, ako by ich telo malo vyzerať.

Ako mám správne porozumieť tomu, čo prežíva pacient s anorexiou?

Tomu zdravý človek nikdy neporozumie, pretože anorexia je choroba. Rovnako ako ja nepochopím, čo sa deje v hlave schizofrenika. Anorexia je založená na strachu, no nie na racionálnom, ale na pudovom. V tejto súvislosti sa dnes veľa hovorí o amygdale a o tom, že ľudia s poruchami príjmu potravy majú zvýšenú funkciu tejto časti mozgu. Ich amygdala berie jedlo ako hrozbu. Spúšťačom môže byť energetický deficit. Preto si človek, ktorý prekonal anorexiu, musí dávať pozor na diéty a neplánované schudnutie. Presne vtedy sa môžu chybné vzorce vnímania jedla vrátiť.