Každý má svoje cesty predurčené a náhody neexistujú (časť 2/2)

Kedy ste si povedali, že Vaša práca stojí za to?

Už spomínaný umelec F. Herman bol mojím denno-denným motorom, priateľom našej rodiny, ktorý si vždy utrhol kusisko zo svojho času, aby som nikdy umenie nezavesila na klinec. Aj po jeho smrti si často spomeniem na jeho povzbudivé posledné slová. Práve vtedy som pochopila, že moja práca má význam. Veľký význam aj pre tých, ktorí moju tvorbu zbožňujú a ktorí povedia: „Si to ty! Nech by si kdekoľvek vystavovala, rozpoznať tvoj rukopis, tvoju tvorbu aj na kraji sveta.“ Preto treba naďalej tvoriť!  Nielen pre seba, ale aj pre spoločnosť. Pre budúcnosť, pre ďalšie generácie.

Umenie je večné a zostáva na plátne žiariť aj vo chvíli, keď tu už nebudem. A keď moja tvorba ostane výlučne akousi skromnou spomienkou. Výpoveďou ducha. Rukopisom. Spoveďou duše. Akýmsi žiaričom večného vnútorného slova. To chcem!

Okrem maľby ste sa začali venovať aj literárnej tvorbe.
Ako ste sa k tejto tvorbe dostali?

V úplných začiatkoch som s pánom Hermanom išla navštíviť nitrianskeho profesionálneho spisovateľa A. Zábredského. Ujo Andrej sa mi stal akousi legendou pre knižnú tvorbu a krásnu poéziu. Spomínam na rozhovor s ním, kedy som mu položila otázku že netuším, ako môže tak úžasne písať. Pousmial sa a povedal mi: „Vieš, Oli, nuž asi tak ako ty maľuješ, aj ja tak píšem. Na vlastnej koži som to neskôr pochopila, keď som vkladala písmenko za písmenkom, slovíčko za slovíčkom. Následne  to šlo už akosi samo. Keby nebolo týchto dvoch umelcov, ani na um by mi neprišlo niečo napísať. Aj tá ekonómia bola na niečo dobrá. Ukázala mi viaceré smery krížnych ciest a napokon priviedla na tú, ktorá mi zrejme od samotného začiatku patrila. Nikdy by som netušila, že moja tvorba nájde nielen odozvu, ale bude mať všeobecne vedecky dokázaný liečivý účinok.

MOC a SLÁVA našich sŕdc
Dopraj Pane,
Lásku celému šírnemu svetu
Spoj nás,
veď len ty poznáš náš hlboký hlas.
Zažeň smäd a bolesť,
Aj bolesť duše.
Daj, nech zažiari v nej
… POKOJ A MIER …

Prekvapila ma aj takáto odozva - autorka načrela hlboko do svojich spomienok  z výstav a uviedla nasledovné slová.
Raz mi jedna priateľka povedala: „Olinka, bola som v zámockej reštike a ani som netušila, že tam vystavuješ. Neskutočne silno ma vtedy bolela hlava. Len preto som si zašla na kávičku. Vo chvíľach popíjania kávy som zisťovala, že bolesť rázne ustupuje. A už asi po desiatich minútach ma prestala bolieť hlava počas pohľadu na tvoj obraz! Tvorba mi bola síce povedomá a až v tej chvíli som pochopila, že sedím práve pod tvojím obrazom.“ Skutočne ma to vnútorne pohladilo a tešilo ešte dlho.

Ako by ste motivovali mladých ľudí, ktorí sa chcú venovať umeniu ako životnému poslaniu?

Áno, motivácia je to najdôležitejšie v živote mladého človeka. Takže si úprimne  myslím, že práve rodičia by mali urobiť ten prvý krôčik k umeniu a svoje deti motivovali k záslužnej práci, hlavne ak v dieťaťu objavia talent. Nie, nemyslím si, či nemôžem povedať, že by som práve ja bola pre mladých ľudí nejakou motiváciou. Ale... ak mladí ľudia pochopia, že majú vzťah k určitému druhu umenia, nech sa svojej vytýčenej lásky nevzdávajú, nech si ju hája.

Rada by som však apelovala na školy k vedeniu školákov, aby motivovali mládež k prehliadkam aj vizuálneho umenia. Či už cez galérie, múzeá, a to už od skorého detstva. Len takým spôsobom sa dieťaťu stane umenie srdcu blízke a vnútorne čisté. Práve od škôl záleží, aby viedli od malička detičky k umeniu napríklad aj súťažami. Nielen samotným maľovaním kdesi v izbičke.

Dodatok pre mládež

Pre mladých ľudí uvádzam príklad aj z vlastného života. 

Môj syn bol ako 2-ročné dieťatko veľmi zvláštne a nadané dieťa. Už vtedy sa prejavili u neho prvé náznaky talentu. Kradol mi štetce, maľoval na záclonu, na stenu... Jemu to bolo však jedno. Raz vymaľoval aj napriek zákazu v obývačke všetky steny do takej výšky, ako dočiahol. Keď som to zbadala, nevedela som, čo v tej chvíli urobiť. A tak - vŕtalo mi v hlave: Potrestať, či pochvalu udeliť? Zvíťazila tá druhá myšlienka. Syn mi však s úsmevom  vysvetlil: „Vidíš maminka, to je dedo Mráz... Kukni ... tu!  Tu je, na sánkach. Vidíš?...“ ... Jasal ako snivé slniečko a na tváričke sa zračil úprimný úsmev. Vtedy som pochopila, aký talent v sebe nosí. Bola to dokonalá, takmer picassovská kresbička, ktorá krášlila náš byt asi pol roka. Všetky ďalšie obrázky, ktoré následne kreslil, som si jeden za druhým potajomky priam kradla a mám ich uložené ako talizman dodnes. Nielen doma, ale aj vo svete sa presadzoval. Jeho učiteľ kreslenia mu prejavoval obrovský obdiv a mal ho za geniálneho žiaka. Talent sa jasne prejavil aj tým, že získal prvenstvo v KAMERA „M„ u moderátora Nodžáka vo svojich desiatich rôčkoch. Už vo svojich dvanástich rokoch mal samostatnú výstavu v Zlatých Moravciach s obrovským úspechom. Jeho túžba bola stať sa len a len grafikom. Ako 8 – 9 ročné dieťa túžil vydať vlastný komiks. Bol veľký nadšenec kníh. Vraj - taký komiks ešte nevydali... ja ho nakreslím. Povedal mi. Avšak  jeho túžba sa časom vytratila kdesi do neznáma. A zabudol na komiks. Ešte dnes si neraz zaspomína a pousmeje na tú jeho detskú túžbu, nielen kresliť, ale aj vydať komiks.

Žiaľ, asi „ znova padol kameň osudu“ a... slová učiteľa z umeleckej  priemyslovky však neboli veľmi povzbudivé: „Niekedy to netalentované dieťa svojou húževnatosťou,  učenlivosťou a snahou dokáže toľko ako to talentované.“ Zabudol však na jedno: talentované dieťa, ktorému BOH nadelí  do vienka trošku viac pestrosti a zručnosti a rúčka mu kreslí priam sama - to ide od srdiečka. To je "DAR". Avšak, na umeleckú ho neprijali. Veľké sklamanie! Vtedy sa silno zaťal a povedal: „Ja im všetkým ukážem, čo v grafike dokážem. A zvládnem to aj bez ich školy. Úplne sám.“ Svoj scenár zvládol priam dokonale. A úplne sám od seba drvil grafické programy. Platili sme mu nielen súkromného učiteľa, či certifikáty cez grafické firmy. A tak zvládol aj 2D i 3D grafiku. Srdcovkou sa mu stala TV grafika. Grafike venoval maximum svojho času. Ale... dokázal to sám.

Napokon mu chodili pracovné ponuky, napríklad za grafika do Slovenskej televízie, kde vyhral aj konkurz a onedlho pracoval ako zástupca šéfa grafického oddelenia. Neskôr sa rozhodol venovať štúdiu na VŠ manažmentu, ktorú skončil s titulom Doktor filozofie. V súčasnosti je konateľom vlastného grafického štúdia.

Týmto chcem vyjadriť len názor k mládeži:
Ak mladý človek si v srdci zvolí nejaké predsavzatie, ktoré je silné, isto to raz aj napriek nepriazni osudu dokáže. Všetko sa dá, ak sa chce. Verím však, a oslovujem mládež, ktorá inklinuje s láskou k vizuálnemu umeniu, nech sa nikdy svojej lásky k výtvarnému umeniu nevzdá. Niekedy je túžba a myšlienka silnejšia ako sa zdá. A z ničoho nič aj sama plní sa. Nikdy nie je na nič neskoro.

Fotografie v článku: s povolením O. Grečnárovej Rafajovej