Kartografka Gabriela Slivová: "Starí mapoví majstri boli ozajstní umelci."

Gabriela Slivová je mimoriadne šikovnou a talentovanou členkou Mensy. Pred rokmi ju prilákal svet kartografie i tvorenie máp, ktoré ešte v minulosti kreslila ručne pierkom.

Venuje sa i mnohým ďalším záľubám. Je všestranne nadaná, má blízko k umeniu či k športu. Prostredníctvom behu objavila aj jednu z našich záhad. Tušili ste, že na Slovensku máme skaly, ktoré naši predkovia opracovávali rovnakým spôsobom ako Inkovia?

Tridsaťdva rokov ste pracovali ako kartografka. Zaujímali ste sa už od detstva o mapy a atlasy, alebo ste si toto povolanie vybrali z nejakého pragmatického dôvodu?

Od malička som rada kreslila, chodila som do Ľudovej školy umenia, ale zároveň ma bavili aj technické veci. Mala som rada matematiku, geometriu, astronómiu - všetko sa to skĺbilo do povolania kartografky, i keď úplnou náhodou. Dôležitú úlohu zohralo aj to, že firma, kde som sprvu nastúpila, sa nachádzala v mieste môjho bydliska. Nástup do práce som nebrala až tak vážne, chcela som vyplniť čas, kým sa rozhodnem, čo budem ďalej študovať. Kreslenie máp, priateľský kolektív a finančná nezávislosť si ma natrvalo získali. Následne som si urobila pomaturitné nadstavbové štúdium geodézie. Vždy sa ale našiel čas, aby som sa obohacovala novými vedomosťami z oblasti astronómie, matematiky, geometrie, filozofie a venovala sa umeniu. Nikdy som dané rozhodnutie neoľutovala.

Dnes je kartografia vo veľkej miere prácou na počítači, kde sa pomocou rôznych programov robia mapy. Ako však vyzerala v začiatkoch vašej kariéry?

V 90-tych rokoch bola ešte kartografia technicko–umeleckou prácou. Mapy sa vyhotovovali ručne na fóliu, kvôli jednoduchej reprodukcii. Kreslilo sa pierkom, na ktoré sa kvapkal acetónový tuš. Veľmi sa mi páčilo pierko voľnooska, s ľudovým názvom „kozia noha“. Bolo zakrivené a slúžilo na kresbu vrstevníc. Moja prvá, vlastnoručne vyhotovená mapa bola mapa rýchlodráhy v Bratislave, ktorá sa však nikdy nezrealizovala. Keď prišla éra počítačov, ich obnova už prebiehala digitálne, ale iba v rovine vektorového obkresľovania naskenovanej mapy. Neskôr bola postupne ich obnova a tvorba postavená na súradniciach, až vzniklo digitálne mapové dielo, aké už poznáme dnes. Obsahuje veľa vrstiev, podkladových máp aj možnosť 3D zobrazenia. Všetky dáta je možné nájsť cez webovú mapovú aplikáciu Mapový klient ZBGIS, ktorá je prepojená s katastrom nehnuteľností, registrom adries, rastrovými mapami z archívu, či ortofotosnímkami.

Čo ste mali na svojej práci najradšej? Čím bola pre vás výnimočná?

Veľmi som obdivovala mapové diela starých majstrov, boli to ozajstní umelci. Trochu som im závidela ich dobu, v dnešných časoch sa už nedá na mapách umelecky vyšantiť☺. Bavila ma aj digitálna kartografia, priestorové vnímanie a počítačová grafika, to je pre mňa aj záľuba.

Z laického pohľadu by sa možno zdalo, že už boli všetky mapy vypracované, čiže kartografi aktuálne nemajú veľa práce. Môžete vyvrátiť tento mýtus a priblížiť nám, čomu všetkému sa venujú?

Pôvodní kartografi sa časom prekvalifikovali na pracovníkov, napĺňajúcich databázu digitálneho mapového diela. Monotónnosť práce, pri ktorej som už nevyužívala svoje vedomosti a kreatívnu dušu ma viedli k myšlienke, že zmením zamestnanie. Významným dôvodom bolo aj ušetrenie 2 hodín denne, ktoré som strávila v MHD. V súčasnej dobe som zamestnankyňou Mestskej časti v mieste bydliska, čo mi ako lokálpatriotke veľmi vyhovuje. Navyše, plne tu využívam vedomosti z predchádzajúcej práce.

Popri vašom zamestnaní ste mali vždy veľa ďalších aktivít. Maľovali ste, vyrábali šperky, skúšali i drotárstvo. Čomu všetkému sa venujete dnes?

Ručné práce ma veľmi bavia. Stále rada háčkujem, štrikujem, vyšívam, maľujem na kamene, občas tvorím šperky z polodrahokamov, drôtujem a vytváram rôzne dekorácie. Jednoducho všetko, čo sa dá zhotoviť rukami. Som TU, preto tvorím, aby moja existencia mala zmysel, no zároveň je to pre mňa aj relax. Rada maľujem na plátno, tu mám ešte nejaké nesplnené plány, ale spolieham sa na penziu. Istý čas som sa venovala fraktálnej geometrii, bavilo ma krok po kroku vytvárať nádherné obrazce. Človeka to tak pohltí, že potom už vidí v každom liste a kvetine prislúchajúci algoritmus, čo ho smeruje k otázke vzniku tak dokonalej prírody. V poslednom čase som sa zaoberala vytváraním a skúmaním fungovania stereogramov a autostereogramov, hľadaním súvislostí, ako v grafike docieliť ilúziu hĺbky obrazu.

Venujete sa niektorým z týchto činností aj spolu s blízkymi? Snažíte sa pomocou nich prepojiť celú rodinu?

Keď boli deti malé, snažila som sa, ale sú to chlapci, z čoho vyplýva, že ich to veľmi neoslovilo. Skôr som na podobné aktivity nahovorila kamarátky a kolegyne. Potrebu odovzdávať návody na tvorbu som riešila uverejňovaním v časopisoch Moderná domácnosť a Urob si sám.

Okrem ručných prác vraj veľa športujete. Máte radšej individuálne alebo kolektívne športy? Ktorými z nich sa udržiavate v kondícii?

Mojou srdcovkou je beh, potom nasleduje cyklistika a turistika. Beh je filozofia, ktorá človeku zmení život a naučí ho vychutnávať si silu okamihu. Je to ten najprirodzenejší šport, ktorý sa nikto nemusí učiť a ovláda ho. Má úžasné blahodarné účinky na telo a psychiku človeka. Počas neho mozog produkuje endorfíny – hormóny vyvolávajúce pocity šťastia. Bežať oproti zapadajúcemu slnku je pre mňa najväčšou oslavou života. Mojím veľkým koníčkom popri behu je aj fotografovanie prírody.

Počas svojich potuliek v prírode ste sa určite stretli s rôznymi zaujímavosťami, napríklad s deravými kameňmi nad Račou. Podarilo sa vám vyriešiť túto záhadu? Čo iné, zaujímavé ste postrehli na vašich vychádzkach v prírode?

Stretla som asi všetky zvieratá, ktoré žijú v Karpatoch, okrem rysa. Čo sa týka deravých kameňov, bolo to v roku 2013, keď som si ich začala všímať. Musela som popri nich behať aj v minulosti, no nevidela som ich. Bolo ich stále viac a viac, prišli mi záhadné, videla som v nich Račiansky Stonehenge ☺, nakoľko boli zväčša orientované na sever. Oslovila som zopár odborníkov z radov geológie a histórie. Nič mi však nevedeli povedať.

Dovolila som si osloviť aj pána Pavla Dvořáka, ktorý mal našu históriu v malíčku, ale tiež nič podobné ešte nevidel. Publikovala som článok v račan.sk, s prosbou o akúkoľvek informáciu o týchto kameňoch – tiež márne. Možno rok na to som sa potkla o ozubený kameň s rovnou plochou a od tej chvíle som sa pohrávala s myšlienkou, či nejde o nejaký pradávny spôsob delenia kameňa. Čakala som na posledný dielik skladačky na vyriešenie tejto záhady. Prišiel mi náhodou mailom, vo forme prezentácie neznámeho fotografa z okolia Machu Picchu. V pozadí jednej fotografie som  si všimla taký istý kameň, v ktorom boli vytesané rovnaké otvory, ako v tých, u nás v lese. Podarilo sa mi ho nájsť aj na peruánskej stránke, bol pod ním popis: „takto Inkovia štiepili kameň“. Bolo už ľahké nájsť na webe, ako to robili. Do dier natĺkli drevené kolíky zo suchého dreva, ktoré následne polievali aby drevo napučalo a kameň praskol. Aké jednoduché a geniálne! Z toho je zrejmé, prečo naše kamene sú orientované na sever – aby mokré drevo nevysušili slnečné lúče. Takže žiadna záhada hodná Stonehenge. No a ako je možné, že naši dávni predkovia v Rači použili technológiu Inkov, z mesta, ktoré stavali v rokoch 1460 až 1470? To zostáva pre mňa stále zahalené rúškom tajomstva. :-)

Ako ste sa dozvedeli o Mense? Prečo ste sa rozhodli podstúpiť testy na zistenie IQ?

Na testy do Mensy som sa prihlásila po upozornení, že tam patrím. Predchádzalo tomu vyriešenie logickej slovnej úlohy, ktorú som našla v článku o ľuďoch s nadpriemernou inteligenciou. Úloha ma veľmi zaujala, zdalo sa mi to jednoduché, výsledok som odoslala na uvedenú adresu. Odpoveďou bolo, aby som zvážila testy v Mense. Urobila som tak až po rokoch, keď sa mi narodili deti. V Mense som stretla množstvo priateľských, jedinečných a empatických ľudí z každého odvetvia, všetkých záujmov a záľub. Veľmi oceňujem možnosť zúčastňovať sa rôznych odborných prednášok. Počas pandémie, keď prebiehali v online priestore, som to často využívala.

Čomu sa v tejto organizácii venujete?

Pri rodičovských povinnostiach som bola nejaký čas iba spiaci člen. Neskôr som začala tvoriť logické úlohy a hlavolamy pre časopis Mensa. Bolo pre mňa výzvou hľadať hranice riešiteľnosti úloh. Prispievala som aj článkami o zaujímavých ľuďoch a javoch. Po ponuke autorky IQ olympiády Danky Metesovej som sa zaradila do organizačného tímu a tvorcov logických úloh. Minulý rok sa konal už 10. ročník. Jedným z cieľov a úloh neziskovej organizácie Mensy Slovensko je starostlivosť o nadané deti a podporovanie rozvoja ich inteligencie. Súťaž slúži na identifikáciu a vyhľadávanie nadpriemerne inteligentných detí. Trochu ma mrzí, že náš štát nevenuje dostatočnú pozornosť týmto deťom, ktoré by v budúcnosti mohli byť potenciálne prospešné pre Slovensko. Mnohé robia testy v škole, lebo doma nemajú pripojenie na internet. Tento rok sme mali dievčatko, ktoré bolo niekde z lazov, nemali ani žiadne zariadenie, na ktorom by vyhotovilo test IQ olympiády. Poskytli jej ho v škole a dostalo sa až do finále.

Na záver pripájam úlohu pre tých, ktorí majú pocit, že patria do Mensy, ale stále váhajú. Ak sa vám za minútku, dve podarí dosadiť čísla za písmená – smelo na testy – určite patríte medzi nás. ☺