K. Jesenák: "Občas mi urobia najväčšiu radosť ľudia, ktorí nemajú pochopenie pre akademický humor."

„...napríklad, uverili mi, že som mal veľmi ťažké detstvo, pretože do školy som sa musel v Bratislave brodiť celých dvesto metrov cez dvojcentimetrové záveje snehu“ hovorí prof. Ing. Karol Jesenák, CSc., ktorý pôsobí na Katedre anorganickej chémie Prírodovedecká fakulty Univerzity Komenského.

Ako si spomínate na svoj prvý deň na Univerzite Komenského?

Môj prvý deň na  PriF UK si pamätám. Priznám sa, z vtedajších priestorov som nebol práve nadšený. Chemické katedry našej fakulty vtedy ešte sídlili v strede mesta, v budove niekdajšieho súdu na Šmeralovej ulici. Dnes je na jej mieste budova Najvyššieho súdu SR. Boli to väčšinou tmavé a zanedbané priestory, ktoré vznikli dosť amatérskou prestavbou kancelárií, vyšetrovacích a iných miestností. Prvý problém, ktorý sa ma vtedy bezprostredne dotýkal, bolo presvedčiť holuby, aby aj s hniezdom opustili priestor vetracieho otvoru nášho laboratórneho digestória. Nebolo to ľahké, pretože tieto vtáky mali silného spojenca v jednej našej kolegyni. Zastávala asi názor, že výpary jedovatých chemikálií by mali uvedomele prekľučkovať cez všetky chodby až k hlavnému vchodu do budovy. Ten by mal slúžiť predsa všetkým. 😊

Na rozdiel od vnútorných priestorov niekdajšieho súdu (našťastie sme ich veľmi skoro opustili presťahovaním sa do Mlynskej doliny) moji starší kolegovia pôsobili sympatickým dojmom.

Na UK pôsobíte už niekoľko desaťročí, čo vám Univerzita Komenského dala po profesionálnej stránke?

Viac ako štyridsaťročné pôsobenie na PriF UK nemožno zhodnotiť niekoľkými vetami, avšak z profesionálneho hľadiska som za najväčšiu výhodu považoval vysokú koncentráciu odborníkov z rôznych prírodovedných odborov. Ich sústredenie na jednom mieste v pavilónoch v Mlynskej doline poskytovalo veľký pedagogický a odborný profit. Osobná komunikácia vždy bola a vždy bude tou najefektívnejšou, nehovoriac o uľahčení transportu rôznych hmotných vzoriek (najväčšia vzdialenosť medzi pracoviskami PriF UK v Mlynskej doline je približne 300 m). Do vysokej koncentrácie odborníkov je však potrebné zahrnúť aj učiteľov z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK a zároveň aj z pracovísk Slovenskej technickej univerzity v Mlynskej doline. Aj v zime tých pár metrov medzi fakultami prejdete iba v košeli. V rámci všetkých svojich vedeckých aktivít som sa s menším či väčším úspechom snažil tento potenciál využívať.

Máte nejaký kuriózny (zaujímavý) zážitok, ktorý sa vám spája s touto vzdelávacou inštitúciou?

Takých zážitkov mám veľa. Dokonca aj počas jedného dňa ich je dosť. Zväčša však ide o zážitky, súvisiace so situačným akademickým humorom. Spomeniem však aspoň jednu príhodu. Na jednej svojej prednáške (na chemickej konferencii) som v jej závere tvrdil, že k práve prezentovaným výsledkom výskumu sme sa dopracovali v našom trojčlennom výskumnom kolektíve vďaka racionálnej a spravodlivej deľbe práce. To znamenalo, že prvý z mojich kolegov robil všetky syntézy nových látok, tiež merania spektier, ovládacie programy k prístrojovému vybaveniu, umýval laboratórne sklo a robil aj ďalšie potrebné práce. Ja som robil kávu a tretí  kolega (v dobre ušitom obleku) tú kávu pil. Odpustil som si však poznámku, že z autorského kolektívu záverečnej publikácie sme prvého kolegu vyškrtli. Samozrejme, že tak ako všetko, nebola to pravda 😊.

Spomienky na našu univerzitu, ktoré však pravdepodobne nevymaže ani moja blížiaca sa starecká demencia, sa vždy budú spájať s obdobím deväťdesiatych rokov minulého storočia, ktoré som trávil v laboratóriu so svojím starším kolegom RNDr. Ľubomírom Kuchtom, CSc.. Na nočných zmenách sme pri dosť nebezpečných vysokotlakových syntézach aerogélov, ktoré trvali približne 40 hodín, pozorovali ručičky manomentra a rôznych iných prístrojov a snažili sa otáčaním rôznych ventilov a gombíkov dostať ich do tej správnej polohy. Hlavný úspech tejto práce spočíval v tom, že naša fakulta zostala na svojom pôvodnom mieste.           

Je o vás známe, že ste naozaj veselá kopa a humor vám je viac ako blízky. Ako sa dá veda spopularizovať vtipne, respektíve možno o nej hovoriť aj vtipným spôsobom?

Napísal som približne 160 článkov, ktoré by sa dali kvalifikovať ako vedecko-populárne. Priznám sa však, že i keď ich vedecko-popularizačný efekt - a prostredníctvom neho aj propagácia Univerzity Komenského, sú asi nesporné, ich primárnym cieľom bolo prístupným spôsobom oboznámiť študentov a širšiu verejnosť s nejakým zaujímavým odborným problémom. Tie články sú viac-menej vážne a možno aj celkom pútavé.

Mám však na svojom konte pomerne veľa článkov a prednášok, v ktorých si robím žarty z vedy, z akademického prostredia a samozrejme aj sám zo seba. Tie vedu priamo nepopularizujú, ale presviedčajú čitateľov o tom, že akademické prostredie na Univerzite Komenského nie je reprezentované iba komunitou „vážnych“ učiteľov s kamennými tvárami. Hlavnú zásluhu na tom, že naša univerzita nemá povesť nejakého škrupulózneho pracoviska majú niekoľkí vysokoškolskí učitelia z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky a z Prírodovedeckej fakulty UK. Sú to predovšetkým: doc. RNDr. Andrej Ferko, CSc., prof. RNDr. Ivan Černušák, DrSc. a RNDr. Jerguš Moravčík. Menovaní totiž stoja za dlhoročnými, obľúbenými, patavedeckými seminármi, ktorých hlavnými témami sú práve žarty tohto typu.

Mimochodom, niekedy mi urobia najväčšiu radosť ľudia, ktorí pre akademický humor veľké pochopenie nemajú. Ilustroval by som to na jednej pôvabnej príhode. Dopočul som sa, že niekto o mne rozširuje, že pochádzam z veľmi chudobnej rodiny. Snažil som sa zistiť, odkiaľ sa tá hlúposť berie. Boli sme totiž úplne priemernou socialistickou rodinou. Vysvitlo, že autor tejto fámy si prečítal v časopise Quark môj článok s názvom „Ako som sa stal najväčším slovenským chemikom“, kde si robím žarty zo svojej profesionálnej kariéry. V ňom totiž tvrdím, že som mal ťažké detstvo, pretože som pochádzal z veľmi chudobnej rodiny vysokoškolského učiteľa a do základnej školy v Bratislave som sa musel celých dvesto metrov brodiť cez dvojcentimetrové záveje snehu. Ten text pokračoval ďalšími „skvelými“ nezmyslami. Ak by sa chcel niekto s týmito mojimi výtvormi zoznámiť, sú k dispozícii na tejto internetovej stránke: https://fns.uniba.sk/jesenak-strelene-clanky/.       

Na aký doterajší úspech ste najviac hrdý?

Priznám sa, že mám nejaké vnútorné zábrany hovoriť v prvej osobe o hrdosti. Skôr by som povedal, že som rád, že niektoré veci sa mi podarili a naopak, že z mnohých neúspechov veľkú radosť nemám. Z hľadiska ďalšieho napredovania je dôležitejšia asi analýza príčin tých druhých.  Z hľadiska psychohygieny majú význam skôr tie prvé.

Dobrú náladu vo mne vyvolávajú, napríklad, spomienky na desiatky úspešných výskumov v oblasti materiálovej silikátovej chémie. Takmer všetky skončili nejakou praktickou priemyselnou realizáciou. Patrí k nim aj úspech pri syntéze veľkých blokov opticky transparentných SiO₂-aerogélov, látok s mimoriadnymi optickými, tepelno-izolačnými a inými fyzikálnymi vlastnosťami. Tie boli použité pri výskume kozmického a prechodového žiarenia a tiež v detektoroch Čerenkovovho žiarenia na rôznych urýchľovačoch subatomárnych častíc. Pozoruhodné bolo, že túto technicky mimoriadne náročnú syntézu sme zvládli v rámci veľmi subtílneho (trojčlenného) kolektívu s rozpočtom približne o tri poriadky nižším ako pracovisko NASA, zaoberajúce sa vtedy podobným problémom. História vzostupu a pádu tejto vedecko-výskumnej problematiky by mohla poslúžiť ako učebnicový príklad dramatických zmien vedeckého výskumu na Slovensku po roku 1989. Ten, bohužiaľ, mal aj svoje tienisté stránky. Pozitívne hodnotím aj neskorší výskum, zameraný na syntézu uhlíkových nanorúrok na silikátových matriciach, ktorý prebieha v rámci dlhoročnej spolupráce našej fakulty s Fakultou elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Jeho výsledky boli niekoľkokrát ocenené vysokým hodnotením Vedeckej grantovej agentúry MŠVVaŠ SR a SAV. Pozitívne emócie však vo mne vyvolávajú aj mnohé odborné a vedecko-populárne publikácie, zahrňujúce aj niekoľko celkom vydarených monografií a učebníc.

Prečo by si študenti mali, podľa vás, pri výbere vysokej školy zvoliť práve Univerzitu Komenského?

Univerzita Komenského je vysoká škola s mimoriadne širokým spektrom študijných odborov, z ktorých mnohé na Slovensku nemajú žiadnu inú alternatívu. Navyše, v medzinárodnom hodnotení je na tom naša univerzita celkom dobre. Toto celkové hodnotenie je však nejakou priemernou hodnotou, ktorú tvoria pracoviská s veľmi odlišnou úrovňou.

Rád by som však upozornil na jeden aspekt výberu vysokej školy. Pri rozhodovaní dobrých študentov o jej výbere zohráva dôležitú úlohu odborný profit s vyhliadkou na lepšie budúce zamestnanie. V rámci Slovenska je na tom UK pomerne dobre, avšak v konkurencii so zahraničnými univerzitami, vrátane českých, zaostávame. Odliv najbystrejších a (alebo) najpracovitejších študentov má vďaka následnej infiltrácii nevzdelanosti do vedení podnikov inštitúcií, univerzít a štátu na spoločnosť vážne devastačné dopady. Zároveň, nedostatok študentov ničí mnohé pracoviská aj iným spôsobom. Prerušuje totiž u nich kontinuitu pedagogickej a vedeckej práce. Najmä na experimentálnych pracoviskách existuje určitá kritická hranica počtu študentov, pod ktorou pokračovanie nejakej problematiky je už nemožné. Výsledok v podobe zániku veľmi dobrých vedecko-výskumných pracovísk je potom tragický. Týka sa to aj mojej materskej fakulty.

Veľkým optimizmom ma však napĺňa perspektíva úplne nového pracoviska, tzv. Laboratória pre pokročilé materiály Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Je známe pod skratkou LAM, podľa anglickej verzie jeho názvu „Laboratory for Advansed Materials“. Toto pracovisko vzniklo v roku 2018 vďaka podpore Európskej únie (konkrétne Európskej komisie v rámci programu Horizon 2020). Cieľom je vybudovať podmienky pre špičkovú vedu v oblasti anorganických nanomateriálov na UK, a tým vytvoriť príťažlivé výskumné prostredie pre nadaných študentov nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. LAM sa buduje pod vedením výnimočne schopného odborníka, doktora Milana Sýkoru, ktorý takmer 30 rokov pôsobil na rôznych renomovaných univerzitách a výskumných inštitúciách v USA.