Jozef Leikert: „Báseň je moje najtichšie rozjímanie a najkrajšia meditácia.“

Jozef Leikert je spisovateľ telom aj dušou, ktorý sa venuje literatúre faktu i poézii. Celkovo mu vyšlo viac než dvadsať kníh literatúry faktu a štrnásť básnických zbierok. Tie mu priniesli viacero významných ocenení.

Je jedným z najprekladanejších slovenských básnikov v zahraničí, o čom svedčí aj do 33 jazykov preložená báseň "Večnosť koreňov". 

Niekoľko rokov ste pôsobili v redakcii novín. Dala vám táto práca cenné skúsenosti, ktoré ste mohli zúročiť neskôr ako spisovateľ?

Po ukončení štúdia na Univerzite Komenského v Bratislave som nastúpil pracovať do redakcie denníka, prešiel som viacerými pracovnými pozíciami a písal takmer všetky novinové žánre, aj také, o ktorých sa terajší novinári iba učili, ale už menej ich využívajú v praxi. Mal som rád reportáže a nikdy sa mi nelenilo vycestovať aj niekoľko desiatok kilometrov, aby som tému čo najvernejšie spracoval. A práve to som zúročil a zúročujem aj v spisovateľskej práci. Knihy literatúry faktu píšem prevažne metódou oral history, to znamená, že vyhľadávam, ak je to možné, priamych aktérov udalostí, ktoré opisujem. Ich spomienkami dopĺňam informácie získané z archívov či literatúry, usilujem sa vcítiť do atmosféry doby a do pocitov a konania tých, ktorí udalosti zažili, takpovediac, na vlastnej koži.

Štyri roky ste pracovali v Kancelárii prezidenta SR, kde ste boli hovorcom prezidenta Rudolfa Schustera a jeho osobným poradcom. Ako si spomínate na toto obdobie? Predsa len, je to iný typ práce, než práca spisovateľa.

Bola to zaujímavá etapa môjho života, v ktorej som stretal veľa osobností z radov politikov, štátnikov, kráľov, cirkevných hodnostárov, umelcov, športovcov. Navštívil som krajiny, miesta, kde by som sa inak nebol dostal. Zážitky sú to skutočne nevšedné. Ale aj po návštevách v prezidentských palácoch či iných honosných sídlach som sa utvrdil v presvedčení, že človekovi na hodnote nepridávajú tituly, ale čosi celkom iné. Hodnotný človek sa nemusí nad nikým vyvyšovať. Naopak, takí ľudia sú skromní, pokorní. A čo bolo v tom období najnáročnejšie? Krátko po mojom nástupe do prezidentskej kancelárie pán prezident vážne ochorel a skutočne hrozilo, že zomrie. Bolo veľmi zložité pracovať s novinármi, z ktorých viacerí bažili iba po senzáciách. Musel som pred nimi brániť nielen prezidenta, ale aj slovenských a českých lekárov, ktorí sa ocitli v nezávideniahodnej situácii. Z jednej strany museli znášať tlak médií, verejnosti a z druhej strany aj niekedy nespravodlivé výčitky rodiny. Napokon, chvalabohu, všetko dobre dopadlo a ja som aj za tieto skúsenosti povďačný. S pánom prezidentom Schusterom som doteraz v kontakte a som rád, že si ma váži.

Spomínate si na moment, keď ste sa rozhodli ísť na spisovateľskú dráhu? Prečo vás priťahovala práve literatúra faktu?

Spomínam, ale paradoxom je, že to nebola literatúra faktu, čo ma nasmerovala k písaniu. Začal som písať, už ako stredoškolák, verše. Možno to nie je nič výnimočné, veď v mladom veku mnohí prvé lásky, sklamania riešia básničkami. U mňa to však nebola chvíľková záležitosť, poézia si ma podmanila, stala sa mi akýmsi druhým svetom, v ktorom hľadám niekedy to, čo v bežnom svete nenachádzam. Literatúra faktu prišla neskôr, keď som pracoval ako novinár. Zvláštnou náhodou. Rozhodol som sa, že napíšem článok k Medzinárodnému dňu študentstva, ktorý je 17. novembra. Naštudoval som si históriu, ktorá sa začala v roku 1939 a ako pomyselné nožnice sa mi otvorila téma, ktorej som verný už takmer 35 rokov. Za ten čas som zistil veľa zaujímavých faktov z histórie Čechov, Slovákov, ale aj ďalších európskych národov. Stretol som veľa zaujímavých ľudí, vypočul a zdokumentoval som ich svedectvá. A myslím si, pri všetkej skromnosti, že som pridal dôležitý kamienok do mozaiky novodobých európskych dejín. Odvtedy sa venujem literatúre faktu a napísal som dvadsať kníh tohto žánru, z ktorých viaceré vyšli aj v zahraničí. Literatúra faktu ma nikdy neprestala priťahovať, baví ma „oprašovanie“ archívnych dokumentov, hľadanie, konfrontácia informácií s už publikovanými zdrojmi, ale najviac ma priťahuje pátranie v ľudskej pamäti, vciťovanie sa do atmosféry doby, do myslenia a konania tých, ktorí ju žili. Baví ma hľadanie príbehu, ku ktorému vedú niekedy stovky ciest a našou úlohou je nájsť tie správne.

Aká je konkurencia autorov v tomto žánri? Sledujete ich diela? V čom sú vaše knihy odlišné?

Neviem, či je správne hovoriť o konkurencii... Každý z autorov literatúry faktu píše, čo ho baví, oslovuje. U nás na Slovensku už skoro štyridsať rokov pracuje Klub spisovateľov literatúry faktu, v ktorom sú združení autori tohto žánru a stretávajú sa v priateľskom ovzduší, dokonca aj s členmi Klubu autorov literatúry faktu v Českej republike. Na spoločných podujatiach sme k sebe korektní, vymieňame si skúsenosti, inšpirujeme sa, rozprávame sa o svojich najnovších dielach. Nevládne medzi nami rivalita. Veď načo by to bolo dobré. Pre každého spisovateľa je aj tak najobjektívnejším kritikom čitateľ, on rozhoduje, či bude kniha úspešná alebo sa stane prepadákom. Medzi prvých členov Klubu spisovateľov literatúry faktu na Slovensku patril známy spisovateľ Vojtech Zamarovský, po ktorom je pomenovaná cena, ktorú som mal česť založiť a ňou každoročne oceňujeme spisovateľov literatúry faktu. Takisto je raz do roka udelená Medzinárodná cena Egona Erwina Kischa, ktorá vznikla po otvorení závetu Gizely Kischovej. Jej manžel si želal, aby z peňazí získaných z vydávania jeho kníh bola udeľovaná cena českým a slovenským autorom. Dnes som smutný, že skutoční bardi slovenskej literatúry faktu pomaly vymierajú, len v ostatnom čase naše rady opustili viacerí, napríklad Ján Čomaj či Ľuboš Jurík.

Netajíte, že pri vlastnej tvorbe dávate prednosť osobnému výskumu v teréne. Vyhľadávate pamätníkov udalostí a robíte s nimi rozhovory. Ako sa k týmto ľuďom dopátrate? Sú všetci ochotní poskytnúť vám rozhovor?

Súvisí to so spomínanou metódou oral history, ku ktorej som sa dostal viac-menej intuitívne. Pri písaní prvých kníh som zistil, že informácie z archívov či literatúry mi nestačia, chcel som čosi viac, preto som ich dopĺňal výpoveďami pamätníkov. Teda, robil som výskum v teréne. K zainteresovaným som sa dostával rozličným spôsobom, prakticky som sa posúval od jedného k druhému. Niekoho som navštívil a ten ma poslal za ďalším a tak to išlo ďalej. Pri tejto metóde však hrá dôležitú rolu čas, lebo plynie rýchlo a pamätníci vymierajú. Pochopiteľne, že takouto metódou sa dajú spracovať iba novodobé dejiny. A či boli pamätníci ochotní spomínať? Ako ktorí, ale väčšinou som ich presvedčil serióznosťou a vedomosťami o téme. Stalo sa, že som niekedy vedel o udalostiach doslova viac ako tí, ktorí ich zažili. Často som pri rozhovore musel byť tak trochu psychológom, aby som ich presvedčil, ale aj aby som odhadol s kým mám dočinenia. Ľudia sú rôzni, niektorí si radi všeličo domýšľajú, za každú cenu chcú byť zaujímaví, iní sú menej zhovorčiví. Čiže aj rozhovor musíme viesť rôzne.  

V knihe „Ukradnutá mladosť“ dokumentujete, a to na základe výpovedí ešte žijúcich pamätníkov, osudy českých študentov, ktorí boli odvedení do koncentračného tábora Sachsenhausen. Prečo ste sa rozhodli písať práve o danej problematike?

K tejto téme som sa dostal celkom náhodou. Už som spomenul, že ako začínajúci novinár denníka Smena som napísal článok k výročiu 17. novembra 1939. Nechcel som iba písať známe fakty, či „oprášiť“ články z predchádzajúcich rokov, ako to niekedy robia novinári, ale chcel som priniesť niečo nové a hlavne autentické spomienky. Preto som sa vybral za pamätníkmi udalostí, ktorí ešte vtedy žili. Ochotne mi porozprávali o hrozných útrapách, ktoré zažili v koncentračnom tábore. V roku 1939 Hitler vydal príkaz zatvoriť všetky české vysoké školy, lebo tvrdil, že česká inteligencia nebude potrebná, postačí nemecká. Gestapo v noci zo 16. na 17. novembra 1939 prepadlo internáty a 1222 študentov odvlieklo do koncentračného tábora, odkiaľ sa nemali vrátiť. Navyše deväť funkcionárov na výstrahu popravili, medzi nim aj Slováka Marka Frauwirtha. Osudy bývalých študentov ma tak upútali, že som sa problematike študentov zo Sonderaktion 17. november, ako ju poznáme z dejepisu, začal intenzívne venovať, navštívil som archívy, bol viac razy v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Téma ma pohltila až tak, že som o nej napísal sedem kníh, ktoré vyšli u nás a v Českej republike. V súčasnosti je jedna kniha preložená do angličtiny a verím, že vyjde aj v Anglicku, lebo sa dotýka aj tejto krajiny. Viacerí študenti, ktorí unikli odvlečeniu do koncentračného tábora ušli do zahraničia a pridali sa k vytvárajúcej sa Československej zahraničnej armáde, aby bojovali proti Nemcom. Chceli tým vyjadriť podporu svojim kamarátom, ktorí boli v koncentračnom tábore. Bývalým študentom z posledných ročníkov sa v Anglicku podarilo aj doštudovať, na Oxfodskej univerzite dostali diplomy a v roku 1941 vyhlásili 17. november za Medzinárodný deň študentstva, ktorý sa vo svete oslavuje dodnes.

 

Okrem spisovateľa literatúry faktu ste tiež úspešným básnikom, ktorý vydal niekoľko básnických zbierok a knihy poézie vám vyšli v 14 krajinách, napríklad v USA, Kanade, Anglicku, Švédsku, Rusku, Rakúsku, Poľsku, Maďarsku, Bulharsku, na Ukrajine. Čo vás podnietilo začať písať básne?

To je ťažko jednoznačne povedať. Zvyknem hovorievať, že básne sú mojou spoveďou... To, čo niekedy nedokážem vyrieknuť, vyjadrím básňou. Zaujímavé je, tak to vnímajú aj niektorí čitatelia mojej poézie. Viackrát mi povedali, že rovnako premýšľajú, ale svoje pocity nevedia tak primerane pomenovať, či tak pekne povedať. Literárny vedec profesor Peter Liba zaradil moju poetickú tvorbu do prúdu vážnej, spirituálne slovenskej poézie. Pravdepodobne aj preto, že sa zamýšľam nad zložitými vecami tohto sveta. Takže podnetom na písane básní mi je človek a život, ktorý žijeme.

Je pre vás písanie poézie akýmsi únikom a relaxom z toho množstva informácií, s ktorými pracujete pri písaní kníh literatúry faktu?

Akosi prirodzene striedam písanie poézie a literatúry faktu. Pri písaní literatúry faktu som precízny a dosť dlho mi trvá, kým nájdem všetky potrebné a dostupné zdroje. Donekonečna sa dokážem vŕtať v archívoch, aby mi neušiel ani najmenší detail. A keď na niečo natrafím, musím si to dôkladne overiť, aby som v knihe uvádzal iba potvrdené fakty. Naopak, poézia sa ku mne prikradne tak nejako akoby mimochodom. Príde, keď túžim byť sám so svojimi pocitmi, myšlienkami a verše, metafory sa zrazu menia na krátke príbehy básní. Báseň je moje najtichšie rozjímanie a najkrajšia meditácia.

Aké bývajú ústredné témy vašich básní?

Už som spomenul, že je to človek so všetkými starosťami a radosťami, život okolo nás, vzťahy, najmä láska, lebo tej nikdy nie je dosť... Básne sú mojim odrazom, zrkadlom. Sú odrazom aj mojej nálady. Tak ako sa maliar potrebuje so všetkým zdôveriť plátnu, tak sa ja vyznávam listom papiera. 

Ako sa súčasní mladí ľudia pozerajú na poéziu?

Ako ktorí... Medzi mladými sú takí, čo vôbec nečítajú alebo čítajú iba prózu, ale veľa je aj tých, ktorí s potešením siahnu po zbierke básní. A dosť je tých, ktorí básne píšu. Teší ma, že regál s knihami poézie je v našich kníhkupectvách celkom veľký, ale o kvalite by sa dalo diskutovať. A koľko sa z tých kníh predá, to je tiež otázne. Žiaľ, darovať knižku poézie k sviatku, to sa už nenosí. Ak ideme gratulovať, zoberieme kvety, fľašu, možno bonboniéru. Smutné je, že materiálno valcuje duchovno...

Keďže ste v písaní diel stále aktívny, predpokladám, že ste nesmierne pracovitý a oddaný svojej profesii. Považujete sa za workoholika?

Predovšetkým moji blízki ma považujú za nevyliečiteľného workoholika a karhajú ma, že neviem odpočívať. Musím uznať, že majú pravdu, lebo keď ma nejaká téma zaujme, tak sa do nej pohrúžim a prestanem vnímať čas a všetko vôkol. Poctivá literatúra faktu si vyžaduje skutočne veľa času a energie. Pri písaní každej svojej knihy som odsedel dlhé dni v archíve, precestoval stovky kilometrov, aby som zohnal potrebné podklady. A potom dennodenne do noci trávil čas pri počítači, kým som knihu nenapísal podľa svojich predstáv. A to nehovorím o čase strávenom s grafikom, redaktormi, pretože mi záleží aj na vzhľade knihy.

Ako oddychujete, ak máte chvíľu iba pre seba?

Oddychujem naozaj málo, najlepším relaxom je pre mňa spánok, ale celkom rád chodím aj na turistiku. S kamarátmi sa však vyberiem na nenáročnú túru iba občas, aj keď by som chcel ísť do prírody častejšie.

Pracujete v súčasnosti na novej knihe? Ktoré témy vo vás rezonujú a chceli by ste o nich ešte napísať?

Áno, dokonca mám rozpracovaných naraz niekoľko rukopisov. V minulom roku mi vyšla druhá pomerne rozsiahla kniha o spisovateľovi Ladislavovi Mňačkovi. Na prvú knihu „Taký bol Ladislav Mňačko“ som nadviazal knihou „Mňačko a Izrael“. V spomínaných knihách sa mi podarilo podrobne zmapovať život známeho slovenského, československého a dá sa povedať aj európskeho novinára a spisovateľa do roku 1968, keď odišiel z rodnej vlasti do emigrácie. Až do roku 1990 žil v blízkom Rakúsku, potom sa vrátil domov na Slovensko, odkiaľ však odišiel, ako hovoril, do ďalšej emigrácie – do Prahy, kde býval s manželkou až do svojej náhlej smrti. Ak mi osud dopraje dostatok síl, rád by som Mňačkovu odyseu dorozprával. Okrem toho mám rozpracovanú knihu o maliarovi Vincentovi Hložníkovi a na vydanie čaká anglický preklad knihy literatúry aktu Čierny piatok sedemnásteho novembra. Som dosť sklamaný, že kniha doteraz v Anglicku nevyšla, lebo v nej podrobne píšem nielen o našich vojakoch v Československej zahraničnej armáde, ale aj o vyhlásení Medzinárodného dňa študentov 17. novembra 1941 v Londýne. Dúfal som, že kniha vyjde k 80. výročiu tohto významného sviatku. Nepodarilo sa a zostáva mi len veriť, že sa knihu podarí vydať čím skôr.

Minulý rok vyšla pri príležitosti vášho jubilea kniha „Básnik Jozef Leikert“, mapujúca vašu tvorbu básnických zbierok. Povedzte nám o nej čosi viac.

Kniha „Básnik Jozef Leikert“ je naozaj viac menej retrospektívou, podieľali sa na nej moji vzácni priatelia – výtvarník Peter Pollág a grafik Braňo Gajdoš. Moja poézia je im blízka, preto knihu pripravili. Myslím, že sa nám podarila – kniha je výtvarne, graficky veľmi pekná a jej špecifikom je aj to, že je v nej pomerne veľa básní v rôznych prekladoch, ako vyšli v zahraničí. Teší ma, že k životnému jubileu vyšla aj kniha „Vyrieknuté nevrátiš“, ktorá je zostavená z rozhovorov, ktoré som poskytol rôznym médiám.

Vašej básni „Večnosť koreňov“ sa dostalo pocty, keď bola preložená do 33 svetových jazykov a vyšla tiež ako bibliofília. Povedali by ste niekedy, že dosiahnete taký úspech?

Vydať knihu v zahraničí je pre každého spisovateľa a básnika osobitne, veľké vyznamenanie. Kniha „Večnosť koreňom“ má zvláštny osud – prvý raz vyšla v roku 2009 ako bibliofília. A nie hocijaká – bola vytlačená na ručnom papieri, špeciálne vyrobenom iba na tento účel a mladá grafička dokonca vytvorila nový font písma, ktorým text zalomila. V knihe je iba jedna báseň preložená do 33 jazykov. O niekoľko rokov prejavili záujem o jej vydanie v Anglicku. V minulom roku, tesne pred nešťastnou pandémiou, ktorá zahatala cestu k viacerým podujatiam, sa kniha slávnostne prezentovala v Londýne a báseň z nej recitovala vo svojom rodnom jazyku tridsiatka veľvyslancov akreditovaných vo Veľkej Británii. Bol to pre mňa výnimočný zážitok, ktorý mi zostane v pamäti na celý život. 

Za svoje diela ste získali viacero významných ocenení, pred niekoľkými dňami i medzinárodnú cenu Trebbia. Boli ste opakovane navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru. Čo pre vás ocenenia tohto typu znamenajú?

Všetky ocenia svojich diel a práce si nesmierne vážim. Sú dôkazom, že moja snaha nebola márna. Ale veľmi si cením aj priazeň čitateľov, ktorú mi prejavujú na besedách alebo napíšu po prečítaní knihy. Vtedy viem, že všetky prebdeté noci pri počítači stáli za to.

Prof. PhDr. JOZEF LEIKERT, PhD., Litt.D.

Úspešný slovenský básnik, spisovateľ, autor literatúry faktu, historik, publicista a vysokoškolský pedagóg. Vyše dvadsať rokov pôsobil ako vedecký pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Potom bol hovorcom prezidenta Slovenskej republiky Rudolfa Schustera, riaditeľom tlačového odboru Kancelárie prezidenta SR a neskôr osobným poradcom prezidenta republiky. Na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre viedol Katedru kulturológie a neskôr bol dekanom Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. V súčasnosti pôsobí na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je predsedom Klubu spisovateľov literatúry faktu na Slovensku.