Ján Gordulič: "Nepáči sa mi 95% komikov, ktorých skúšam. Na tom ale až tak nezáleží."

„Udieraj smerom hore!“. To v preklade znamená, že silnejší by si nikdy nemal robiť srandu zo slabšieho. Komik by si teda nemal robiť srandu napríklad zo žien, z detí, z týrania zvierat. Aj to tvrdí v našom rozhovore Ján Gordulič.

Stand-up je pojem, ktorý sa v ostatných rokoch dostáva čoraz viac do popredia nielen na Slovensku. Jeho popularita rastie priam raketovou rýchlosťou.

My sme sa o ňom porozprávali s Jánom Gorduličom - človekom, ktorý je u nás veľmi dobre známy z televíznej obrazovky i z online prostredia.

Ján Gordulič sa narodil v Bratislave. Absolvoval VŠMU, je zakladateľom a tvárou divácky obľúbenej online show Ťažký týždeň, a rovnako zakladateľom Stand- up comedy show Silné reči. Okrem toho, že sa živí ako úspešný scenárista viacerých slovenských seriálov a sitcomov, je taktiež komikom, režisérom a producentom. 

Ako a kedy vznikla myšlienka venovať sa Stand–up-u na Slovensku. Čo vás inšpirovalo?

V roku 2009, niekedy na prelome mesiacov august - september, som sa stretol s priateľmi v Nu Spirit bare, v bývalom Budha bare na Medenej ulici.  Rozprával som sa so svojou kamarátkou Katkou Weissovou o tom, že by ma možno bavilo robiť Stand-up. Zhodou okolností vedľa práve dídžejoval majiteľ podniku Rado Tomek, ktorý do toho vstúpil a povedal mi, že otvára nový klub, a či by som mal záujem v ňom vystúpiť. Priamo na mieste sme sa dohodli a v novembri 2009 sme mali prvý stand-up.

A čo ma inšpirovalo? Vedel som, že také niečo existuje v zahraničí, a že veľa známych hercov a komikov začínali ako stand–up-isti. Chcel som si to vyskúšať a v novom klube, ktorý sa práve otváral, som tu príležitosť dostal. Okrem toho, odmalička som mal rád humor, kupoval si Roháča, Kocúrkovo a zbieral knižky s vtipmi. Snažím sa humor rozvíjať a dúfam, že sa mi to aj darí. Pohrávanie sa s humorom je pre mňa zábava a momentálne ma celkom dobre živí. Takže asi takto to celé začalo. Ja som si niečo vymyslel a zhodou okolností niekto, niekde otváral klub.

Začiatky čohokoľvek bývajú ťažké. Kde ste zbierali nápady na svoje prvé vystúpenia?

Na úplnom začiatku som oslovil moju kolegyňu - scenáristku, či by mi s tým trochu pomohla. Ak si dobre pamätám, pre môj prvý stand-up sme našli inšpiráciu v jednom z Murphyho zákonov. Niečo v tom zmysle, že vždy, keď chceš v živote niečo urobiť, stoja ti v ceste rôzne nezmyselné prekážky. Pointa bola v tom, že ak sa chceš posunúť vpred a začať niečo nové, musíš predtým urobiť ešte niečo iné, najmä vyriešiť mnoho problémov, ktoré ti stoja v ceste. To bola tá prvá premisa, ktorú som rozvíjal.

Mnoho vašich kolegov sú takpovediac obyčajní ľudia bez predchádzajúcej skúsenosti s vlastnou prezentáciou alebo kontaktom s publikom. Postaviť sa na javisko chce veľa odvahy. Ako sa na vlastné vystúpenia pripravujú?

Stand-up-isti si nemôžu nacvičovať vystúpenia napríklad pred zrkadlom alebo pred svojimi priateľmi. To sa nedá. Chýba tu totiž reakcia publika. Funguje napísať si to, čo si myslím, že by mohlo byť vtipné a postaviť sa pred publikum. Neskôr, už na základe skúseností tušíte, ako ľudia zareagujú, čo bude vtipné. Zo začiatku idete s kožou na trh. Musíte sa tam postaviť a vyskúšať si to. Je nevyhnutné a dokonca žiadúce sa na začiatku popáliť a zažiť aj zopár zlých vystupení. Ak počas prvých 20 sekúnd nepadne dobrý vtip alebo neurobíte niečo, čím si ľudí nakloníte, respektíve nepríde to ani do konca prvej minúty, pravdepodobne ste prehrali. Základom je vtip. Buď hovoríte niečo vtipné, spôsobom, akým to hovoríte je vtipný, alebo minimálne vtipne vyzeráte. A každých zhruba 20 sekúnd musí vo vystúpení prísť takýto moment. Ľudia by sa mali smiať! 

Ak má komik za sebou viaceré vystúpenia, vie si pri písaní predstaviť, čo a ako bude hovoriť. Akým hlasom, prízvukom, aj ako sa bude tváriť. V hlave mu beží konkrétny obraz. Vo výhode sú ľudia, ktorí majú skúsenosti s písaním scenárov. Aspoň u mňa to tak je. Pamätám si, že keď som písal možno aj päťdesiaty diel Mafstory alebo Profesionálov, presne som v hlave počul, ako tie postavy (Pipina, Banán a ďalší) hovoria to, čo píšem. A toto je dôležité aj pri Stand-up-e. Postaviť sa pred ľudí a získavať skúsenosti. Rovnako postupujem pri výbere komikov. Väčšinou záujemcovia volajú s tým, že prídu a ukážu, čo vedia, alebo chcú poslať text. Pre mňa je ale najdôležitejšie dostať ich čo najskôr pred živé publikum. Pretože, úprimne, mne sa nepáči 95% stand-up komikov, ktorých skúšam. Preto sa viac, ako na vystupujúceho, sústredím na divákov. Vždy si sadnem tak, aby som videl účinkujúceho i publikum súčasne. Nezáleží až tak veľmi na tom, či sa páči mne, ale skôr na tom, ako na ňho reagujú diváci. 

Ako sa teda nový stand-up-ista/komik môže pridať k vám?

Najskôr všetkých záujemcov o spoluprácu posielame na  stránku „silnereci. sk/budkomikom“. Tu získajú základné informácie. Pokiaľ ich záujem pretrváva, môžu sa nám ozvať. Pri osobnom stretnutí dostávajú kontrolné otázky typu: „Boli ste už na silných rečiach?“. „Kto je Váš obľúbený stand-up komik?“ A podobne. Ak odpovedajú niečo v zmysle „Nebol som na tej stránke, ešte som nestihol“, alebo „Teraz takto narýchlo si neviem spomenúť“, alebo „Ander z Košíc a Peter Marcin“, odporučím im, aby najskôr absolvovali aspoň dve - tri naše vystúpenia, nech sa trošku zorientujú. Zvyčajne ich nasmerujem aj na internetové stránky americkej a britskej stand -up comedy. Neuškodí, pozrieť si starého Billa Cosbyho alebo kohokoľvek z nových komikov - Rickyho Gervaisa, Kevina Harta a ďalších. A potom môžu skúsiť znova.

Takto si vzájomne ušetríme veľa času. Zo skúseností vieme, že ak príde človek bez základných informácií, úplne nepripravený, budeme začínať od nuly alebo dokonca z mínusu. A to nemá zmysel. Zbytočne by nudil nás i publikum.

Kto bol vo vašej "rodine" stand-up komikov prvý?

Medzi úplne prvými bol Jaro Abafy. Je zamestnaný ako IT-čkár a stand-up-u sa venuje iba vo voľnom čase. Profesionálnu dráhu odmieta, čo je niekedy na jeho vystúpeniach vidno. No na druhej strane, publikum sa baví, to je podstatné. Ďalším je Tomáš Hudák. Ten prišiel na náš druhý alebo tretí stand –up a je s nami dodnes, rovnako ako Jaro Abafy. Spomeniem aj Kristínu Tormovú, ktorá to s nami tiež skúšala, no neskôr nemala toľko času. Na jednom z pvých vystúpení bol aj Viktor Horján či Lujza. Tých si tiež pamätám od úplných začiatkov.

Dá sa povedať, že ste otcom vašej stand up rodiny. Hovorí sa, že rodič by nemal uprednostňovať ani jedno zo svojich detí. Napriek tomu sa opýtam. Máte k niektorému z vašich komikov bližšie než k ostatným?  

Máte pravdu, nechcel by som nikoho uprednostňovať. No ak si mám vybrať, bol by to asi Tomáš Hudák. Jednoznačne. Všetci ho tu máme za idol. Je unikátny v tom, že keď sa pripraví, vie napísať naozaj úžasné veci. Okrem toho, vie ich aj skvele exekuovať, pohrať sa s postavami, vie si vystavať premisu, vyšperkovať vtipy. Ide takpovediac na istotu, a to už od svojho prvého vystúpenia. Takže pre mňa je to Tomáš Hudák, hoci už mu veľa komikov stúpa na päty. 😊

Poďme trošku na témy vašich vystúpení. Existuje námet, ktorý je pre vás predsa len tabu? Niečo "posvätné", z čoho si žarty nikdy robiť nebudete?

Neexistuje. Sú témy, ktoré sú citlivé alebo na hrane, no taký Matej Adámy si z nich nič nerobí. Skôr by som povedal, že máme svoje princípy, niečo ako etický kódex, ktorý v stand–up-e funguje. Jeden z tých najhlavnejších je: „Udieraj smerom hore!“. To v preklade znamená, že silnejší by si nikdy nemal robiť srandu zo slabšieho. Komik by si teda nemal robiť srandu napríklad zo žien, z detí, z týrania zvierat. Rovnako sa snažíme vyhýbať primitívnemu rasizmu a xenofóbiám. Na druhej strane, asi nás všetkých bude baviť hľadať tú hranicu, veď presne tam býva najlepšia zábava. A keď ju občas prekročíme, je to síce zlé, no patrí to k tomu. Budem sa opakovať. Základom je, aby vystúpenie bolo vtipné. Musí to byť zábava! Zásadné hranice však nemáme. Ako hovorím, snažíme sa nerobiť si srandu z tých, čo sa nevedia brániť, a ani z tých, ktorí za svoje nedostatky nemôžu. A hlavne, pre nás nikdy nebudú tabu veci zaužívané! Medzi také určite patria témy typu hmotnosť či náboženstvo. A to napriek tomu, že medzi nami sú aj veriaci.

Zdroj foto: Stano Klačanský