František Výrostko: „Prácu, ktorú v živote robím, nepovažujem za údel. Vždy sa teším na výsledok.“
20.12.2021 | František Výrostko | Kristína Sováková /Naďa Trenčanská
František Výrostko sa narodil v Buziciach, terajšej časti obce Valaliky, blízko pri Košiciach. Herec a pedagóg, pôvodom z východného Slovenska, prežil podstatnú časť svojho života v Martine, kde pôsobí ako divadelný herec v Slovenskom komornom divadle.
Od roku 2008 do roku 2020 mal toto martinské divadlo pod vlastnou záštitou. Ako riaditeľovi sa mu ho podarilo po dlhých rokoch úspešne zrekonštruovať a vdýchnuť mu nový život. Okrem účinkovania v divadle pracuje tiež ako vysokoškolský pedagóg na Akadémii umení v Banskej Bystrici. O svojom profesionálnom, ale i súkromnom živote, koníčkoch a budúcich projektoch sa s nami podelil v nedávnom rozhovore.
Ako prebiehal zrod samotnej myšlienky stať sa hercom? Podporovala vás rodina?
Už od maličkého chlapca som pričuchol k vystupovaniu na verejnosti. Prvé ozajstné ,,herecké“ verejné vystúpenie bolo v mojich rodných Valalikoch, v kostole, kde som miništroval. Kostýmom sa stala dlhá hrubá sukňa a krásna biela čipkovaná košeľa, text – modlitby v tom čase odriekané spamäti po latinsky, javiskom bol oltár a diváci boli prítomní veriaci v kostole. Na základnej škole som recitoval, účinkoval v rôznych divadelných predstaveniach a neskôr som pôsobil v tamojšom ochotníckom súbore. S hrou Drotár od Palárika sme sa dostali až na celoslovenskú divadelnú prehliadku, kde som za titulnú postavu získal ocenenie za najlepší herecký výkon. Predseda poroty Juraj Sarvaš mi odporučil skúsiť šťastie na VŠMU. Na moju veľkú radosť, avšak na obrovské sklamanie mojich a krstných rodičov, ma prijali. (úsmev) Túžili mať zo syna hocičo iné, iba nie komedianta. V tých časoch som bol široko ďaleko prvá lastovička, ktorá mala ambície zaletieť do profesionálnej, divadelnej sféry.
„A tak mi prischla nálepka pohybový herec.“
Ako si spomínate na svoje prvotné herecké skúsenosti?
Po úspešnom ukončení štúdia, kde nado mnou držali ochranné krídla také významné umelecké a pedagogické osobnosti, akými boli profesori M. Huba, K.L. Zachar, V. Záborský a iní, som dostal angažmán v Divadle SNP Martin, dnes SKD Martin. Prišli veľké herecké úlohy, kritikmi ospevované i spochybňované. Napríklad hra od A. P. Čechova: Ivanov, postava Ľvov. Úklady a láska od F. Schillera, postava Ferdinand alebo J. K. Tyll a Strakonický gajdoš, kde som stvárnil postavu Vocílka. Po vynikajúcej recenzii, citát z vtedajšej kultúrnej rubriky v Pravde ,,František Výrostko v postave Vocílku predviedol herecký pohybový výkon na slovenských javiskách nevídaný“. A tak mi prischla nálepka pohybový herec. Keď bolo treba žonglovať, chodiť na cirkusovej guli či na jednokolke a pri tom spievať, režiséri to automaticky posúvali mne. Prišli aj krásne charakterové roly, ako povedzme Tartuffe v rovnomennej Molierovej inscenácii Striptíz Tartuffe, za ktorú som získal výročnú cenu Litfondu. Postava Harpagona v Molierovom Lakomcovi či Polónius v Shakespearovom Hamletovi.
Trinásť rokov ste pôsobili ako riaditeľ Slovenského komorného divadla v Martine. Bola to jedna z vašich ambícií spravovať priestory, kde sa začala vaša herecká kariéra?
Oficiálne som do funkcie riaditeľa SKD Martin nastúpil 1. januára 2008 . Národný dom, v ktorom sídli naša kultúrna inštitúcia bol v zúboženom stave a v dlhodobej rekonštrukcii. Moji predchodcovia vo svojich inauguračných príhovoroch vždy opakovali tú istú formulku: ,,Mojou prvoradou úlohou bude dokončenie rekonštrukcie Národného domu.“ Ja som povedal: ,,Mojou úlohou bude, aby to po mne už ďalší riaditeľ nemusel opakovať.“ A podarilo sa. V decembri, roku 2008 sa po strastiplnej dlhodobej rekonštrukcii Národný dom slávnostne otváral. Splnilo sa aj túžobné želanie vynikajúcej martinskej herečky Nadi Hejnej, stojacej pri zrode SKD Martin. Tá mi na sklonku svojho života neustále prízvukovala: ,,Ferko, len nedajte zahynúť Národnému domu!“ Verím, že sa tam hore v ,,hereckom“ nebi spolu s ostatnými, dnes už nebohými členmi hereckého súboru, vytešuje.
Pod vaším vedením toto martinské divadlo zažívalo veľký rozkvet. Získalo viaceré významné domáce, ale tiež zahraničné ocenenia, bolo i súčasťou mnohých festivalov. Čo bolo v tom období pre vás, či už ako herca alebo riaditeľa, najväčším úspechom?
V jednom trojročnom období môjho trinásťročného pôsobenia vo funkcii riaditeľa SKD Martin sme ako divadlo i jednotlivci získali toľko ocenení a zúčastnili sa toľkých divadelných festivalov doma i v zahraničí, že ani všetky divadla na Slovensku dokopy sa nemohli v tých rokoch popýšiť tým, čo my. Jedným z najväčších úspechov bola účasť na Svetovom festivale národných divadiel v Soule. Zúčastnili sme sa ho ako prvé divadlo zo Slovenska a Čiech, aj napriek tomu, že nie sme Národným divadlom.
Účinkovali ste vo viacerých významných predstaveniach, ako napríklad: Na skle maľované, Dotyky a spojenia, Kumšt, za postavu Tartuffa ste dokonca získali ocenenie. Ktoré z predstavení sa pre vás, ako pre herca, stalo nezabudnuteľným?
Ťažko si vybrať, či už spomínaný Tartuffe, Vocílka, Harpagon, Truffaldíno. Jednoducho všetky tie, ktoré zabodovali nielen u nášho vďačného a priaznivého publika, ale aj v odbornej verejnosti kritikov a recenzentov. Ak sa človeku podarí dostať sa s umelecky vydarenou inscenáciou na jeden z najvýznamnejších svetových divadelných festivalov v škótskom Edinburgu, a ešte priniesť najvyššie ocenenie, na to sa jednoducho nedá zabudnúť. Nám sa to podarilo s hrou Dotyky a spojenia, kde som stvárnil jednu z titulných postáv - Mesrina.
„...skrsla vo mne myšlienka a túžba zahrať si spolu so synom...“
Azda každý herec má svoju vysnívanú rolu, mnohí o nej snívajú celý život , no nie vždy sa túžbu podarí zrealizovať. Ako je to u vás? Máte svoj herecký sen?
Som vďačný za každú hereckú príležitosť, vysnívanú rolu som nemal ani nemám, snáď až na jeden prípad. Môj syn Ferko, kontrabasista ma pozval na koncert do USA kde v preslávenej Carnegie Hall v New Yorku spoluúčinkoval s medzinárodným orchestrom. Očarený hudbou aj Ferkovou virtuozitou v hre na kontrabas, skrsla vo mne myšlienka a túžba zahrať si spolu so synom v slávnej Süskindovej hre, Kontrabas. Vyšlo to! V spolupráci s MDPOH v Bratislave a s SKD Martin sme s režisérom Romanom Polákom pripravili jedinečnú inscenáciu, ktorá sa vymyká tradičným interpretáciám daného diela. Odohrali sme už vyše šesťdesiat repríz a stále ju máme v repertoári nášho divadla.
Mali ste možnosť účinkovať vo filmoch i seriáloch. Dá sa porovnať javisko s priestormi natáčania? Vedeli by ste pódium a spojenie s publikom vymeniť za kamery a filmový štáb?
Dovolím si povedať, že žiaden herec pôsobiaci v divadle mimo Bratislavy, neodolá ponuke účinkovať v televízií, aj keď ide o ľahší seriálový žáner. Hlavný dôvod nie je určite len finančné prilepšenie k našim, v rámci slovenského priemeru, poddimenzovaným divadelným platom, ale je to aj veľmi silný motív zviditeľniť sa. Zvyšuje to popularitu a zároveň aj pozitívne ovplyvňuje aj návštevnosť v divadlách. Ľudia si radi prídu pozrieť známe tváre z televíznej obrazovky. Vo Francúzsku to funguje opačne. Herec hrávajúci v divadle hlavné úlohy nebude účinkovať v treťotriednom televíznom seriáli. Pokazil by si vlastné renomé a stratil divadelných priaznivcov / obdivovateľov.
„Práca na relácii s Kukom ma nesmierne obohatila...Vzala mi však súkromie.“
Generácia detí 80. rokov si vašu tvár pamätá aj z nedeľných televíznych obrazoviek, prostredníctvom ktorých ste sa im každé ráno prihovárali spolu s legendárnym Kukom. Boli ste to práve vy, kto prevzal štafetu po Pati Jariabkovej. Ako ste sa stotožnili s vtedajšou úlohou?
Práca pred kamerou v porovnaní s tou na divadelnom javisku je absolútne rozdielna, ale tak isto veľmi náročná. V mojom prípade bolo potrebné nielen perfektne ovládať text, niekedy dodaný či prepísaný na poslednú chvíľu, spĺňať režisérove pripomienky, sledovať kamery, ale byť pripravený aj okamžite improvizovať, keďže ste nemohli predpokladať, čo vám rozšantené (a niekedy už unavené deťúrence), v štúdiu vyvedú. Tieto moje skúsenosti som hojne využíval pri moderovaní rôznych programov. Práca na relácii s Kukom ma nesmierne obohatila, prinášala mi radosť, zábavu, vyčerpanie, ale robil som to vždy s nesmiernym zápalom a energiou. Vzala mi však súkromie. Akonáhle som sa objavil na ulici, už som bol deťmi obvešaný ako vianočný stromček. Darmo, popularita prináša so sebou i takúto "daň". (úsmev)
Pôsobíte aj na Akadémií umení, konkrétne ako pedagóg. Čo vás baví a napĺňa viac - spolupracovať na javisku s už profesionálnymi hercami alebo vyučovať a odovzdávať rady budúcim, potenciálnym, hereckým kolegom?
Vždy vravím, že v divadle si oddýchnem od školy a v škole od divadla. Ale nesmierne ma teší, keď sa výsledok mojej pedagogickej činnosti premietne do spolupráce s mojimi bývalými žiakmi na profesionálnom divadelnom javisku. A v posledných rokoch toho nie je málo.
Dlhé roky pracujete s mladými ľuďmi. Našli ste rozdiely medzi súčasnou generáciou v porovnaní s tými predošlými?
Dnešní adepti herectva sú určite v prístupe k pedagógom iní. V dialógoch, v diskusiách si dovolia viac oponovať než to bolo za našich čias. No všetko závisí od jednotlivca - či už študenta, ale najmä od pedagóga, akú autoritu si dokáže vybudovať.
Máte popri toľkých pracovných povinnostiach priestor na vlastné koníčky? Čo vás najviac napĺňa a pomáha vám zrelaxovať?
Holdujem turistike, cyklistike, lyžovaniu, mám veľakrát zdolané vrcholy Malej i veľkej Fatry, niektoré končiare Vysokých aj Západných Tatier, neprejde týždeň, aby som neabsolvoval aspoň hodinovú prechádzku v nádherných turčianskych dolinách. Nesmiem zabudnúť ani na letné a jesenné chatárčenie, rybárčenie či hubárčenie pri Oravskej priehrade.
„...varenie je mojím koníčkom...“
Pomaly sa blížia Vianoce a ja som počula, že viete variť veľmi dobrú vianočnú kapustnicu. Patrí aj varenie medzi vaše záľuby?
V mojich rodných Valalikoch vianočná kapustnica bola pôstná, len vývar z kyslej kapusty, sušených húb a drobná cestovina. V Turci som sa priženil do luteránskej rodiny a v kapustnici bolo všetko, čo do nej patrí. Ja som si ,,svoju“ dlhé roky zdokonaľoval a vylepšoval. Nesmie v nej chýbať údená krkovička, údená klobáska, mäsové guľky, čerstvá bravčovinka, sušené hríby, sušené slivky a máličko veľkej fazule – švábovky. Podávame s gazdovským chlebíkom a nesmieme zabudnúť dať si za pohárik domácej slivovičky. Dobrú chuť!
V lete na Orave, ak sa rybačka vydarí, pečiem zubáča alebo šťuku a robím rybacie fašírky. Moji známi si pravidelne na Vianoce varia podľa môjho receptu číru rybaciu polievku. Mojou, alebo skôr našou, valalickou špecialitou sú halušky. Halušky zo starých zemiakov, premiešané mladulinkými zemiakmi, popraženými na cibuľke a mletej paprike, zaliate rozpraženým maslom. Podávame s uhorkovým šalátom. Medzi moje obľúbené jedlá patrí už samotná príprava zajačieho ragú na zeleninovej sladkokyslej omáčke, ktoré nenájdete v ponuke žiadnej slovenskej reštaurácie. Podáva sa s knedľou a brusnicovým, prípadne s čučoriedkovým kompótom. Na jeseň vyprážam kúsky dubákov, ale najmä bedle, na ktoré zospodu prilepím tenučký plátok syra.
Áno, varenie je mojím koníčkom, no viem si pochutiť aj na dobrom chlebíku, potretým domácou masťou a posypaný cibuľkou. No priznám sa, že neviem upiecť ani ten najjednoduchší koláč!
Pokiaľ by ste si mohli ešte raz vybrať, akým smerom sa bude váš život uberať, bol by to opäť umelecký smer?
Asi áno, aj keď v mojom prípade, ako som už spomínal, to bola náhoda, respektíve zhoda okolností. Možno ak by mi rodičia kúpili v detstve nejaký hudobný nástroj, bol by zo mňa muzikant. Teraz si občas, aspoň tak amatérsky, pohrám na gitare a zaspievam niektoré staršie šlágre.
Človek sa v živote stretáva s úspechom, ale aj zlyhaním. Je to prirodzené. Čo život naučil vás?
Všetku prácu, ktorú v živote robím, nie len súvisiacu s mojou profesiou, nepovažujem za údel, ale vždy sa teším na výsledok. To je moja filozofia, môj životný štýl, určite zdedený po mojich rodičoch. Na javisku sa po vydarenom predstavení viac teším z dobre vykonanej práce, ako nadšené publikum z divadelného zážitku. Keď sa Ferko - môj syn, vráti z úspešného koncertu alebo zo štúdia z vydarenej nahrávky a ja z divadelného predstavenia, dokážeme sa o umeleckých zážitkoch, s energiou a entuziazmom, rozprávať hodiny. Musíme sa navzájom tíšiť a uberať z decibelov, aby sme nezobudili susedov. (úsmev)
Aké sú vaše najnovšie pracovné aktivity? Na čo sa môžu v najbližšom čase naši čitatelia tešiť?
Začiatkom novembra sme stihli úspešne, aspoň podľa ohlasu kritiky a divákov, odpremiérovať Čechovove tri sestry, kde som stvárnil postavu doktora Čebutykina. Momentálne už skúšame „shakespearovku“ Sen noci svätojánskej, no a v tejto sezóne ma čaká práca na jednej z postáv v hre Georga Büchnera: Leonce a Lena. V repertoári divadla mám mnohé ďalšie tituly, v ktorých účinkujem. Máme pripravené hosťovania na festivaloch doma aj v zahraničí, žiaľ covidové šialenstvo to nateraz všetko stoplo. Verím, že čoskoro pominie, alebo sa aspoň zmierni natoľko, aby sme mohli v hľadisku opätovne privítať našich verných a vďačných divákov. :-)