Dve baby aj o vede: Máme špičkových vedcov. Je zázrak, čo dokážu v našich podmienkach

Kristína Kocanová a Simona Dulajová sú mladé Slovenky, ktoré spojila láska k vede a štúdium biológie na škótskej univerzite. Hoci ich dnes delia stovky kilometrov, pripravujú spoločný podcast „Dve baby aj o vede“.

Rozprávali sme sa, prečo sa oplatí vyskúšať vysokú školu v zahraničí, ako vznikol nápad založiť podcast o vede, no zisťovali sme aj ich názor na iniciatívu „Klíma ťa potrebuje“.

Ako sa dve mladé slovenské študentky ocitli v Škótsku?

K: Ja pochádzam z Topoľčian, ale 5 rokov som žila v Sučanoch, kde som študovala na Bilingválnom gymnáziu Milana Hodžu.

S: Ja bývam v obci Hliník nad Hronom, to je na strednom Slovensku, a študovala som na gymnáziu v Žiari nad Hronom.

K: Aberdeen nepoznala predtým ani jedna z nás. Na bilingválnom gymnáziu učitelia podporovali našu snahu, získať vyššie vzdelanie v zahraničí a využiť tak aj angličtinu. V treťom ročníku sme boli na školskom výlete v Edinburghu. Škótsko ma oslovilo a navyše, v Aberdeene ponúkali odbor, ktorý ma zaujímal a začínal už na bakalárskej úrovni. Chcela som študovať morskú biológiu, no väčšina univerzít umožňovala štúdium až od magisterskej úrovne. S mestom som sa bližšie zoznámila, až po mojom presťahovaní.

S: Ja som prišla do Aberdeenu študovať biológiu. Nikdy predtým som si nemyslela, že budem chodiť do školy niekde v zahraničí, ak nerátam Česko. Tam som sa hlásila na medcínu, ale nevzali ma. Zobrala som si teda rok pauzu a začala pracovať v kníhkupectve v Bratislave. Na svadbe môjho brata mi známi odporučili pozrieť si nejaké školy v Škótsku, pretože v tom čase tam bola možnosť absolvovať bakalárske štúdium zadarmo. A Aberdeen, ten som si vybrala náhodne.

Aké je Aberdeen mesto?

K: Je to tretie najväčšie škótske mesto, má asi 200 000 obyvateľov. Je to ropné mesto. Počas štúdia sme zažili aj ropnú krízu, keď tam padol priemysel. Univerzita má približne 15 000 študentov, je to veľká škola, s množstvom oborov.

S: Mňa najviac tešilo, že idem študovať k moru, len mi nenapadlo, že k severnému. Takže teplota vody nebola nikdy taká, aby sme sa šli aj okúpať.

K: Keď našinec počuje Škótsko, predstaví si vietor, dážď a šeď. Aberdeen v tomto smere nie je výnimkou. V starom meste je však niekoľko pekných budov a mesto je obklopené krásnou prírodou.

Prečo ste sa rozhodli pre štúdium biológie?

K. Od mala som túžila študovať veterinu. Mám rada zvieratká a veterina bola automatická voľba. Bavila ma aj biológia či chémia, na gymnáziu som spoznala ich vedeckejšiu stránku. Genetika ma úplne pohltila. Viac ma zaujímal výskum než aplikovaná veda, preto som sa rozhodla ísť týmto smerom.

S: U mňa to tak priamočiare nebolo. V 9. ročníku som chcela študovať medicínu. Ale bavili ma aj ostatné predmety a celkom dobre mi išli. Biológia bola láska na druhý pohľad. Najprv som skúšala biologické vedy, postupne ma začala viac baviť genetika, preto som si štúdium zmenila na molekulárnu biológiu.

K: Ja som to mala opačne, zo svojho oboru na biologické vedy.

S: Výhodou bolo, že univerzita povoľuje meniť obory podľa preferencií. Škótsko je flexibilná krajina. Na Slovensku, ak chceš zmenu, musíš začať študovať od začiatku. Tu, pokiaľ som chcela zmeniť obor, stačilo elektronicky vypísať jedno tlačivo.

Ako sa môže študent biológie uplatniť na trhu práce?

K: Ja si momentálne hľadám doktorandské štúdium, pretože chcem pokračovať v akademickej kariére. Dúfam, že sa mi podarí absolvovať aj niekoľko postdoktorantských štúdií. Absolvent sa môže vypracovať na asistenta profesora, neskôr eventuálne na profesora. Alebo sa môže sťať vedcom, výskumníkom. Ja by som sa chcela venovať výskumu DNA, sledovať genetické stopy a na základe toho pochopiť, čo sa deje s niektorými druhmi živočíchov. Ako ich ochrániť, ak sú ohrozené. Rada by som svojím výskumom prispela k ochrane biodiverzity, ideálne morských živočíchov.

S: Keď niekto vyštudujete tento smer, má dve možnosti: ísť akademickým smerom ako Kika alebo industriálnym ako ja. Nechcela som zostať na akademickej pôde, pretože na to treba trpezlivosť a mravčiu prácu. Ja som skôr bežec na krátku trať. Niečo urobím, dokončím a začnem sa venovať niečomu inému. Teraz pracujem pre jednu toxikologickú spoločnosť, ktorá sprostredkúva preskúmanie nových chemických látok v laboratóriách. Obe píšeme aj pre portál Veda na dosah, kde popularizujeme vedecké informácie.

Ako vyzerá škótske štúdium v porovnaní so slovenským?

K: Bakalársky program trvá štyri roky a magisterský jeden rok. Niektoré obory majú aj dvojročný magisterský program, no v ňom sú zahrnuté, napríklad, priemyselné stáže.

S: V Británii je možné ísť z bakalára rovno na doktorandské štúdium. Magisterské štúdium nie je potrebné, ale pomáha špecifikovať sa a získať prax. Štúdium je rozdelené na celoročnú prácu a záverečnú skúšku. Študent si cez rok pripravuje prezentácie, eseje, laboratórne a skupinové práce. Každý predmet má iný pomer cezročnej práce a skúšok. Skúšky bývajú naraz v jeden deň, sú písomné a všetci študenti majú rovnaké otázky. Písomný test môže vyzerať tak, že študent dostane päť otázok. Odpovie na tri, ktoré si sám vyberie. Myslím si, že tento systém viac reflektuje vedomosti študentov, než keď si z dvadsiatich otázok vyberie jednu.

Je škótsky systém prísny?

S: Nie. Na zvládnutie ročníka stačí získať 44%.

K: Na druhej strane, v mojom programe štúdia bola podmienka, že ak chcem pokračovať na magisterskom programe, musím mať priemer B.

S: Slovenským študentom nemusí záležať, s akou známkou štúdium ukončia. Buď titul majú, alebo nemajú. Do životopisu si nik nedáva červený diplom. V Škótsku sú tituly odstupňované, je vyšší, stredný, nižší… V zamestnaní, aj pri výbere doktorandov, sa na to prihliada. Školu zvládne skoro každý, ale lepšiu perspektívu má úspešnejší študent.

Ako prebiehajú povedzme štátnice?

S: Ekvivalent slovenských štátnic v Škótsku neexistuje. Napríklad, záverečná skúška tu nie je. Zoberie sa len priemer z posledných dvoch rokov. Študent dostane na výber z množstva tém a zvolí si tie, ktoré chce spracovať. Ja som dostala 150 projektov a vybrala si odstupňovane desať, ktoré ma zaujali najviac. Tento chcem robiť ako prvý, ten ako druhý atď. Projekty sa prideľujú na základe priemerov. Ja som najprv urobila laboratórnu časť, následne bakalárku, ktorá mala 40 strán, nakoniec sme mali neformálne predstaviť svoju prácu. Známku sme dostali od školiteľky, oponenta a za aktivitu v laboratóriu.

K: V mojom odbore sa študenti mohli rozhodnúť, či sa prihlásia na jeden alebo päťdesiat projektov. Študentov si vyberali profesori. Niektorí šli do terénu, iní do laboratória a pracovali s dátami, ktoré získali. Výsledky som spísala do reportu. Ohodnotený bol aj môj proaktívny prístup k práci. Bakalárska práca trvala jeden semester.

Čo vás prekvapilo na vysokej škole?

K: Prekvapilo ma množstvo ľudí z Kanady, Francúzska, zo Španielska. Mala som vynikajúcich profesorov, ktorí vedeli rozdúchať u študentov nadšenie pre svoj odbor. No boli aj takí, ktorí čítali z powerpointu a nedali nám žiadnu inštruktáž.

S: V porovnaní s profesormi zo Slovenska, aspoň podľa toho, čo mi hovorili kamaráti, boli na našej škole všetci veľmi láskaví. Profesorov sme oslovovali krstným menom, nie titulom ani priezviskom. Aj komunikácia bola skôr na priateľskej báze. Na e-maily odpisovali hneď a neformálne. Aj počas pandémie nás podporovali, chceli, aby sme sa cítili dobre a neboli zbytočne v strese.

 K: Nepoznám jediného profesora, ktorý by nebol ochotný pomôcť, ak to človek potreboval. Mali sme všetky zdroje na to, aby sme mohli v pohode študovať. Žiadne sabotovanie študentov tam neexistuje.

Veľa študentov by rado skúsilo štúdium v zahraničí, ale boja sa jazykovej bariéry. Čo by ste im poradili?

K: Chodila som na bilingválne gymnázium, takže angličtina mi prišla ako ten najmenší problém. Až kým som nenavštívila lokálnu pekáreň a pani na mňa neprehovorila. Vôbec som netušila, čo mi hovorí. Na prednáškach to bolo v pohode, ale zaskočila ma komunikácia v bežnom živote.

S: U mňa to bolo ťažšie. Aj keď sme mali na gymnáziu super angličtinu, náš počet hodín sa nedal porovnať s tými, čo mali študenti na bilingválnom gymnáziu. Rovnako mi neprospel ani ten rok pauzy, keď som bola zamestnaná a s angličtinou som takmer neprichádzala do styku. V prvom ročníku sa učitelia snažili dostať všetkých študentov na jednu úroveň vedomostí aj jazyka. Prednášky nám nahrávali. Učivo bolo veľmi jednoduché, a tak som mala priestor na zdokonaľovanie sa v angličtine.

Ako sa dá zvládnuť štúdium na zahraničnej vysokej škole, ak má človek slabšiu angličtinu?

S: Na každú skúšku sme si mohli vziať slovník, ak by sme nerozumeli nejakému výrazu. Nároky sa zvyšovali postupne. Na začiatku to boli reporty na 200 slov, na konci už na 2000 slov.

K: Od druhého ročníka nebol deň, keď nebolo treba niečo písať. Vtedy mi to liezlo na nervy, ale spätne chápem, že tento systém natrénuje človeka v používaní vedeckého jazyka aj angličtiny. Táto metodológia umožňuje študentom zlepšiť si svoju orientáciu v odbornej angličtine a precvičovať si jej používanie.

Školu ste úspešne ukončili a každá ste teraz niekde inde.

K: Nechcela som zostať v Aberdeene. Nie preto, že by ma škola nebavila, ale po piatich rokoch som už potrebovala zmenu. Chcela som skúsiť žiť, študovať a pracovať niekde inde. Priateľova sestra žije v Lyone vo Francúzsku a naskytla sa nám možnosť veľmi lacného bývania. Tak som si povedala, poďme. V súčasnosti sa hlásim na rôzne doktorandské programy, snažím sa zlepšovať v rôznych oblastiach, napríklad som sa učila programovať. Verím, že od septembra budem fungovať opäť stabilne.

S: Ja som teraz doma, na Slovensku. Popri štúdiu som prehodnotila svoje priority. Ukázalo sa, že kariéra nie je pre mňa to najdôležitejšie v živote. Teším sa z toho, že pracujem v obore, ale práca už u mňa nie je na prvom mieste. Vyhrala rodina a zázemie.

Ako ste zhodnotili život v Škótsku?

K: Edinburg, Glasgow a Aberdeen sú tri úplne rozdielne miesta. Mesto a príroda sú diametrálne odlišné. Bolo mi tam dobre, kým som sa snažila niečo nové dosiahnuť. Škóti sú super, nemajú problém porozprávať sa s hocikým. Sú vtipní, dobre sa s nimi konverzuje.

S: Dovolenka v Škótsku je úžasná. Škóti sú otvorení, každý má svoje miesto bez ohľadu na rozdiely. Človek tu môže byť sám sebou. Briti sú slušní, ale za tou slušnosťou je stena. Všetci boli priateľskí, ale s nikým som tam nenadviazala blízky vzťah. Plus, nie je tam kultúra ako u nás, na Slovensku. Keď sme šli s Kikou do divadla, riešili sme, čo si oblečieme, či máme dosť slušný kabát. Škóti prišli v rifliach a teniskách, cez prestávky si kupovali pivo, pukance a zmrzlinu.

K: Škóti si potrpia na autentickosť. Stále tam fungujú kilty, ktoré majú chalani na všetkých oslavách.

S: Dievčatá tam oveľa menej riešia svoju postavu. Ak si chcú dať croptop, dajú si ho, a je im jedno, že majú pár kíl navyše. Sú sebavedomé a podľa toho sa aj obliekajú.

K: Určite sa tam menej rieši, ako človek vyzerá.

Čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste začali robiť podcasty?

S: Kreatívny pretlak. Vo vede si nemôžete vymýšľať, všetko je analytické. Preto sme s Kikou hľadali niečo kreatívne. Keď začal boom podcastov, veľmi sa nám to páčilo. Mali sme veľa rôznych námetov a na našich stretnutiach sme sa vždy príjemne porozprávali. Skúsili sme teda šíriť naše diskusie do sveta. Prvá epizóda nám vôbec nevyšla, nepáčila sa nám. Vydali sme ju až na druhý raz. Veríme, že sa budeme stále zlepšovať, aj keď staršie epizódy neboli vždy po technickej ani po obsahovej stránke dokonalé.

Ja som počúvala epizódu o impostorskom syndróme a prekvapilo ma, že sa venujete aj témam, ktoré nie sú úplne blízke vášmu oboru.

K: Keď som o ňom čítala prvý raz, napadlo mi: “Aha, už viem, čo sa mi deje celý život!”

S: Impostorský syndróm je častý u študentov, ktorí idú niekam, napríklad na univerzitu, kde sa vyberajú najlepší z najlepších. Ľudia ako ja, ktorí preplávali základnou a strednou školou bez komplikácii, prídu na výšku a zrazu zistia, že je treba sa snažiť. Trápia vás myšlienky, že všetko doteraz bola náhoda, že sem nepatríte. Príčinou je tlak spoločnosti, keď, dajme tomu, začínate budovať pracovnú kariéru a ľudia od vás očakávajú, že budete mať nejaké skúsenosti. Lenže nemôžete mať skúsenosti bez toho, aby vám niekto nedal šancu. Je to začarovaný kruh. Impostorský syndróm je pocit, že som podvodník a moje úspechy sú nezaslúžené, ak sa mi teraz nedarí.

K: U mňa to súvisí aj s porovnávaním sa s ostatnými. Niekedy mám pocit, že som jediná, ktorá sa trápi. Pritom sa určite trápia aj všetci naokolo, len o tom nehovoria. Tejto téme sme sa venovali, pretože si myslíme, že to môže niekomu pomôcť.

S: Je ľahké chváliť sa a hovoriť, aké je všetko dobré. Túto tému sme rozoberali v našom podcaste s Patríciou, členkou tímu, ktorý skúmal najstaršiu DNA na svete. Aj ona sa otvorila a hovorila o období, keď sa jej nedarilo.

Téme, najstaršia DNA na svete, ste sa tiež venovali vo svojom podcaste. O čo presne ide?

K: Patrícia pracuje s mamutími fosíliami a so svojím tímom sa snažia zistiť, ako vyzerala populácia mamutov v rôznych oblastiach. Skúmajú, prečo vyhynuli. Tieto informácie sa môžu aplikovať na blízke populácie, napríklad na slonov. Z DNA sa dá získať veľa informácií, napríklad, akú šancu má určitý druh na prežitie. DNA, ktorú sa tomuto tímu podarilo vysegmentovať, bola asi 1,6 milióna rokov stará, takže prekonala predošlý rekord. V evolučnom výskume ide o veľkú vec.

Ako sa táto DNA zachovala?

K: Išlo o vzorku zubu, ktorá sa našla na Sibíri a uchovala sa vďaka silným mrazom.

S: Z tejto DNA sa zistilo, že vedci objavili ďalší druh mamuta.

Ktorá podcastová téma vás zaujala najviac?

K: Snažíme sa vyberať iba témy, ktoré nás zaujímajú. Ale veľmi som sa tešila na epigenetiku, to je diel o trojfarebnej mačke.

S: Pretože trojfarebný kocúr byť nemôže :-). Epigenetiku ovplyvňuje životný štýl. To, čo matka konzumuje počas tehotenstva, v akom prostredí žije, to všetko vplýva na jej dieťa.

Prečo nemôže byť trojfarebný kocúr?

K: Trojfarebné sfarbenie mačky môže vzniknúť, iba keď sú dva x chromozómy. Len takým spôsobom sa môžu vytvoriť tri rôzne pigmenty.

Ako sa vy - ako biologičky, dívate sa situáciu okolo pandémie koronavírusu?

K: Je to frustrujúce. Historicky je táto pandémia taká, že ňou prechádzame ako ružovou záhradou. Mali by sme byť radi, že máme možnosť pracovať z domu, byť v bezpečí. No niekto tvrdí, že to nie je ozajstná pandémia. Ukázalo sa, že ľudia neveria vede a je ťažké pochopiť, prečo.

S: Veda nemá byť o tom, či jej človek verí alebo neverí, ale či jej rozumie alebo nerozumie. Na jednej strane by dnes ľudia dokázali vymenovať troch slovenských vedcov, čo by pred pandémiou nevedeli. Veda sa dostala do popredia, ľudia sa niečo naučili. Na druhej strane ma mrzí, že politici zhadzujú prácu vedcov a vyjadrujú sa k vedeckým témam na základe sympatií.

Ako sa robí veda na Slovensku?

S: Máme špičkových vedcov. Až nechápem, ako dokážu podávať také výkony v našich podmienkach. Veda je u nás podfinancovaná. Nestačí, ak sa študenti po ukončení štúdia v zahraničí vrátia na Slovensko. Každý bude radšej zarábať 3 000 eur niekde v Nemecku ako 600 eur u nás. Na druhej strane, ak sa niekto prebrodí ťažkými podmienkami a odchádza zo Slovenska do zahraničia, nielenže nezaostáva, ale získa aj viac.

K: Odporúčam ísť študovať do zahraničia, nie kvôli vyššej kvalite vzdelania, no kvôli skúsenosti. Táto skúsenosť otvára človeku neuveriteľným spôsobom nové obzory. Ak však túto možnosť nemá, nemusí mať obavy. Nezaostáva obsahovo ani vedomostne za ľuďmi, ktorí študovali povedzme v Británii.

Zapojili ste sa do iniciatívy „Klíma ťa potrebuje“. Prečo?

K: Okrem toho, že nás klíma naozaj potrebuje, ide o skvelú iniciatívu.

S: Iniciatíva “Klíma Ťa potrebuje” sa snažila o legislatívnu zmenu, a to sa zatiaľ aktivistom nepodarilo dosiahnuť. Ide však o jediný spôsob, ako veci zmeniť. Ak si finálny konzument, je jedno, ako sa stravuješ, kde nakupuješ a čo používaš. Ak nedôjde k legislatívnym zmenám, ktoré budú diktovať pravidlá najväčším hráčom, snaha obyčajných spotrebiteľov vyjde nazmar.

K: Pred pár dňami bolo na Slovensku tornádo. Zatiaľ je to kuriozita a správa dňa, ale aj toto je dôsledok otepľovania našej planéty a zmien prúdenia vzduchu. To všetko je príčinou klimatických zmien.