Dnes uplynulo 149 rokov od smrti slovenského romantického básnika. Viete kto bol Andrej Braxatoris?

Dvadsiateho apríla si pripomíname 149. výročie úmrtia básnika štúrovskej generácie a významného predstaviteľa slovenského romantizmu Andreja Sládkoviča.

Sládkovič sa ako prvý rozhodol osláviť krásu, mladosť, taktiež lásku ku konkrétnej žene i k národu. Napísal svoju najznámejšiu básnickú skladbu Marína, ktorá je považovaná za vrchol jeho básnickej tvorby. Ľudovít Štúr však dielo prijal s nevôľou, keďže táto téma nebola pre ňho dostatočne vlastenecká.

Ľúbostná báseň Marína sa datuje do r. 1844. Rozpráva o realistickej, no nenaplnenej láske medzi autorom a jeho múzou Marínou. Ústrednou témou básne je láska k žene, láska ku krásnemu Slovensku a láska k životu ako takému. Lyrická skladba Marína patrí medzi literárne poklady Slovenska.

Skutočný príbeh zaľúbencov   

Andrej Braxatoris a Mária Pišlová sa stretli v roku 1832 v Banskej Štiavnici. Braxatoris, ktorý neskôr prijal umelecké meno „Sládkovič“, navštevoval v tom čase evanjelické lýceum, no ako chudobný študent musel štúdium niekoľkokrát prerušiť, aby si na jeho pokračovanie zarobil.

Rodina Pišlová, práve naopak, patrila k vyššej spoločenskej vrstve. Andrej prišiel do domu Pišlovcov ako súkromný učiteľ a s Marínou si okamžite padli do oka. Obaja mali v tom čase iba 19 rokov. Hoci sa rodina od začiatku stavala proti ich vzťahu, vzplanula medzi nimi veľká láska a jeden druhému sa zasnúbili. Ich príbeh, žiaľ, nemal šťastný koniec. Andrej odišiel študovať teológiu do nemeckého mesta Halle a nešťastnú Marínu matka prinútila vydať sa za bohatého výrobcu perníkov Juraja Gerzsöa. Po svadbe, ktorá sa konala v máji 1845, Marína začala pomáhať manželovi v dielni i obchode, predávala medovníky, perníky, marcipány aj voskové sviece. Narodilo sa im päť detí, no osud jej neprial. Pochovala manžela, prežila štyri svoje deti, dve vnúčatá a napokon aj Andreja Sládkoviča. Dnes Marína sníva svoj sen na evanjelickom cintoríne nad štiavnickou klopačkou. Na jej náhrobnom kameni sa vyníma nápis:

„Možno mi tvojich úst sa odrieknuť, Možno mi ruku nedostať, Možno mi seba sám jeho zhubiť: Možno mi ťa neľúbiť! " A. Sládkovič. Marína 1846

Dom Maríny v slovenskom meste lásky

Historický dom, v ktorom Marína bývala, stojí v Banskej Štiavnici, pričom bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Od decembra 1993 je tiež súčasťou mestskej rezervácie, zapísanej v zoznamoch UNESCO. Zamilované páry prichádzajú k domu, aby si na mreži pri lavičke uzamkli svoje zámky lásky. Kľúče odhodia do neďalekej fontány na námestí a veria, že sľub, ktorý si dali, bude trvať večne. Zážitkový dom v Banskej Štiavnici s jediným Trezorom lásky na svete bol nominovaný na Európske múzeum roka 2021. Múzeum Banka Lásky v dome Maríny je zážitková expozícia venovaná tejto básni. Trezor, ako hlavná atrakcia múzea, je vytvorený z veršov básne. Každý verš je zložený zo schránok, v ktorých si zaľúbenci môžu uschovať vlastné spomienky.

Svetový rekord

Marína je od roku 2017 oficiálne zapísaná ako Najdlhšia ľúbostná báseň na svete v najväčšej medzinárodnej organizácii na certifikáciu svetových rekordov World Record Academy. Pozostáva z 291 strof, 2900 veršov a takmer 100 tisíc písmen, znakov a medzier. Celú báseň Sládkovič dopísal v lete roku 1846, vtedy už bola jeho milá vyše roka vydatá za iného muža.

Odkaz na fľaši a v šperkoch

Spoločnosť Elesko je producentom vína, vyrábaného výlučne z vlastnej úrody hrozna, dopestovaného v Malokarpatskej a Tokajskej oblasti. Produkuje tiež limitovanú edíciu vín s názvom Marína, prostredníctvom ktorej chce upozorniť na tento unikátny, literárny klenot z našich končín, avšak so svetovým významom. Dostal podobu tekutého vydania najdlhšej ľúbostnej básne na svete.

Inšpiráciu v tejto básni našla aj známa šperkárka Petra Tóth. Podľa ľúbostného príbehu vytvorila kolekciu šperkov, ich ústredným motívom sa stala nezábudka. Sládkovič venoval Maríne prsteň v tvare tohto kvetu. Nezábudka sa odvtedy stala symbolom lásky. Mládenci ňou obdarúvali svoje milé, aby na nich nezabudli.

Vedeli ste, že?

...Milostná báseň Marína vyšla doposiaľ v 46 vydaniach a bola preložená do 8 jazykov: maďarčiny, nemčiny, francúzštiny, poľštiny, chorvátčiny, češtiny, angličtiny a hindi.

...Rukopis ľúbostnej básne Marína je chránená kultúrna pamiatka a ako neoddeliteľná súčasť slovenského kultúrneho odkazu je uložená v trezore Slovenskej národnej knižnice v Martine. Verná kópia rukopisu leží aj v Banke lásky.

...22 slovenských škôl, 126 ulíc a tiež mesto Sládkovičovo boli pomenované po tomto básnikovi.

...Meno autora nesie aj planétka „4781 Sládkovič“, ktorú objavila česká astronómka Zdenka Vávrová 3. októbra 1980 vo hvezdárni Kleť.

Najslávnejšia 41. strofa z Maríny:

„Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,

možno mi ruky nedostať,

možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,

možno mi nemilým ostať,

možno mi ústam smädom umierať,

možno mi žialiť v samote,

možno mi život v púšťach zavierať,

možno mi nežiť v živote,

možno mi seba samého zhubiť: —

nemožno mi ťa neľúbiť! —“

Andrej Sládkovič