Dejiny bábkarstva tak, ako ich nepoznáte. Skrytý, avšak trefný odkaz pre deti i dospelých!

Dôležitou súčasťou slovenskej divadelnej a literárnej tvorby je ľudové bábkarstvo. Do prestížneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva bolo zapísané v roku 2016.

Po fujare, terchovskej muzike a gajdošskej kultúre tak pribudol na tento reprezentatívny zoznam ďalší dôležitý kúsok.

Vývoj slovenského bábkarstva

Prvé zmienky o bábkaroch na našom území pochádzajú zo 17. a 18. storočia. V tých časoch sa sústredili najmä v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia už bolo bábkarstvo, vďaka kočovnému spôsobu života hereckých súborov, rozšírené po celom Slovensku. Reprezentovali ho viaceré rodiny kočovných bábkarov, známych ako marioneti, ktorých profesionálne živila bábkoherecká produkcia. Bol to vôbec prvý kontakt širších ľudových vrstiev s divadlom. Predtým to bola výlučne panská zábava, hrávalo sa v šľachtických sídlach, pričom hry sa zameriavali na dospelého diváka.

Až koncom 19. storočia si prišli na svoje aj deti. Pozornosť dospelých totiž začal priťahovať nový fenomén – film, a ten sa stal pre divadlá veľkým konkurentom. Herci sa zamerali na detské obecenstvo, vďaka čomu bábkové divadlo na Slovensku zaznamenalo nebývalý rozkvet.

Prvým slovenským bábkarom bol Ján Stražan. Ten svoje prvé vystúpenie odohral vo Vysokej nad Kysucou v roku 1878. Jeho Veľké Gašparkovo divadlo si obľúbili diváci na Slovensku i na Morave. V rodinnej tradícii pokračovalo niekoľko ďalších generácií Stražanovcov. Hoci úradným jazykom bola maďarčina, repertoár tohto divadla bol v slovenskom jazyku.

S bábkarstvom sa spájala remeselná i ľudová tvorba, ako napríklad rezba, maľovanie, obliekanie bábok či maľba dekorácií. Najznámejšie rezbárske dielne sídlili v Banskej Hodruši, Liskovej, Štiavnických Baniach a v Rajci.

Putovníci ako kočovní herci

Ľudoví bábkari putovali v maringotkách z miesta na miesto na základe povolenia okresného súdu. O tom, či v obci môžu odohrať svoje vystúpenie, rozhodoval richtár. Väčšina bábkarských súborov hrávala od jari do jesene pod holým nebom. O maringotku pripevnili javisko s dekoráciami a lavice na sedenie provizórne ohradili. Za miesta na sedenie sa platilo, no vstupné okolostojacich bolo dobrovoľné. Na zimu sa zvyčajne usadili v mestách a hrávali po krčmách, v školách a vo väčších sálach. Za vystúpenie v školách vyberali jednotný poplatok, ktorý spravidla uhradil učiteľ.

Bábkari boli zvyknutí na kočovný spôsob života a ich rodiny spájali početné príbuzenské zväzky. Až keď bola činnosť ľudových bábkarov v roku 1955 zakázaná, začali vznikať profesionálne kamenné bábkové divadlá. Niektoré z nich pôsobia ešte aj dnes v Banskej Bystrici, Bratislave, Košiciach, Nitre alebo v Žiline.

Najobľúbenejšia bábka s koreňmi až z Indie

Pôvodný repertoár bábkohereckých súborov ovplyvnil proces folklorizácie a postupne sa v ňom začal objavovať domáci jazyk i témy. Do postáv sa premietali miestne charaktery, najmä komické a ľudové typy s osobitými vlastnosťami aj výzorom, ako povedzme Gašparko, sedliaci Škrhola a Trčko. Jednou z najobľúbenejších bábok bol práve Gašparko, vyčnievajúci svojou prostorekosťou. Komická postava Gašparka sa niekedy využívala na rozprávanie deja alebo vtipným textom prejavovala snahu oslobodiť národ spod Rakúskej nadvlády. Jeho predchodca pochádza z Indie, odkiaľ preniklo bábkové divadlo do Európy. Z generácie na generáciu sa odovzdávali skúsenosti a divadelné rekvizity, akými sú bábky, dekorácie či javiskové scény. 

Skryté myšlienky

Bábkarstvo je vnímané aj ako umenie, prostredníctvom ktorého mali herci možnosť vyjadrovať sa k aktuálnym problémom v dvojzmyselných narážkach. Skrytý význam bol určený dospelému divákovi najmä v dobách útlaku. Dej rozprávok a figúrky s výrazovou karikatúrou dokázali upozorniť na témy, o ktorých sa na verejnosti mlčalo. Detský divák sa zas mohol oddávať deju, plnému vtipných situácií, šarvátok, víťazstiev a aj pádov. Tento fascinujúci svet napĺňal potrebu detí rôzneho veku zabaviť sa, nech bola úroveň jeho prevedenia akákoľvek.

Na hrade Modrý Kameň, v pristavanom barokovom kaštieli, sídli Múzeum bábkarských kultúr a hračiek. Je to jediné múzeum svojho druhu na Slovensku. Sú v ňom uchované dokumenty, zachytávajúce dejiny i súčasnosť bábkového divadla, vývoj detskej hračky taktiež približuje históriu regiónu, v ktorom sa múzeum nachádza. Súčasťou zbierky je originálna mobilná kočovná scéna – maringotka, inštalovaná na nádvorí kaštieľa. Tradičné kočovné bábkarstvo je prezentované prostredníctvom marionet významných bábkarských rodín Stražanovcov a Dubských.

V zbierke hračiek nájdete aj rôzne praveké unikáty, medzi nimi napríklad malý hlinený vozík z náleziska v Nižnej Myšli. S ním sa hrávali dokonca deti pred 3,5 tisíckami rokov. Je to vôbec najstaršia hračka, objavená na území Slovenska.