Bratislavská ikona Schöne Náci: Úsmevom zakrýval veľa trápenia. Takáto bola jeho životná púť

Keď sa povie  Schöne Náci, väčšina Slovákov - a najmä Bratislavčanov, si predstaví sochu malého mužíčka s cylindrom v ruke, ktorá sa stala neodmysliteľnou súčasťou a jednou z najznámejších atrakcií centra Bratislavy. Jej autorom je akademický sochár Juraj Meliš.

Prísť do hlavného mesta ako turista a neodfotiť sa pri nej, ako by ste v Bratislave ani neboli. Napriek jeho popularite málokto vie, kto vlastne Schöne Náci bol a prečo je taký slávny.

Okrem vyberaných spôsobov a charakteristického elegantného oblečenia, nevynikal ničím zvláštnym. Nebol umelec ani úspešný obchodník či politik a predsa sa stal legendou. Nazývali ho bláznom, napriek tomu sa tešil nebývalej úcte. Niektorí pamätníci tvrdia, že sa nechal vydržiavať bohatými paničkami, ktoré na neho nedali dopustiť. Postarali sa mu o čisté oblečenie i jedlo, on sa im odmeňoval ako len vedel. Vyprášil koberce, doniesol uhlie, robil im spoločnosť, ale i spieval.

Jeho súčasníci si na tohto elegána, ktorý bol takmer 40 rokov neodmysliteľnou súčasťou starej Bratislavy, jej ulíc i kaviarní, spomínajú ako na slušného, tichého, no chudobného človeka, ktorý chodil vždy pekne oblečený, vo fraku, s cylindrom, paličkou a záhadným balíčkom. Práve z tohto dôvodu mu nikto z domácich nepovedal inak, ako Schöne(r) Náci –  Pekný Nácko. Po matke bol totiž pôvodom Nemec a jeho skutočné meno poznal v tých časoch málokto.

Rodený Petržalčan

Schöne Náci, vlastným menom Ignác Lamar, sa narodil 11. augusta 1897 v Petržalke. Napriek tomu, že v dospelosti rozdával úsmevy, jeho život nebol príliš šťastný. Najmä detské roky boli pre malého Ignáca mimoriadne ťažkým obdobím. Bol vystavený posmeškom a šikanovaniu zo strany spolužiakov. Jeho matka rodinu opustila kvôli inému mužovi. Údajne nezvládala starostlivosť o Ignácovho brata postihnutého detskou obrnou a manželovu zaneprázdnenosť. Otec, inak úspešný obuvník, ktorý dovtedy vedel svoju rodinu veľmi dobre finančne zabezpečiť, túto situáciu nezvládol. Keď Ignácova mama od rodiny odišla, vzala si „na cestu“ aj všetky ušetrené peniaze. Otec následne rozpredal takmer celý svoj majetok a ešte sa aj zadĺžil. Žiaľ a trápenie utápal v alkohole a zakrátko zomrel. Po smrti otca bola na zvyšný majetok uvalená exekúcia a Ignác, ktorý ťažko znášal smrť svojho otca, stratil ešte aj strechu nad hlavou.

Pomohli mu dobrí ľudia

Ignácovho postihnutého brata úrady umiestnili do charitatívneho ústavu, takže bol odbremenený od starostlivosti o neho. On sám sa vyučil za obuvníka, no uplatnenie našiel v divadle. Vždy túžil stať sa slávnym cirkusovým klaunom, rovnako ako jeho starý otec, lákali ho tiež divadelné dosky. S pomocou dobrých ľudí sa mu podarilo zamestnať sa v divadle ako pomocný rekvizitár, vyriešil sa i jeho problém s bývaním. V divadle si údajne našiel aj veľkú lásku.

Všetko zmenila 1. Svetová vojna, ktorá výrazne ovplyvnila kultúrny život v Bratislave. Ignác, tak ako mnoho ďalších zamestnancov divadla, prišiel o prácu a krátko na to sa s ním rozišla i láska jeho života.

Začiatok legendy

A práve v tomto ťažkom období sa z Ignáca Lamara stal Schöne Náci. Strata práce, zázemia a lásky boli asi poslednou kvapkou, ktorá sa podpísala na jeho duševnom zdraví. Veľa toho nemal, no po otcovi zdedil frak, cylinder, rukavičky, čierne lakované topánky a vychádzkovú paličku. Vynašiel sa teda ako vedel. Hodil sa do gala a vybral sa do ulíc starého mesta. Navštevoval ľudí, ktorých poznal z divadelných čias. Sústredil sa hlavne na osamelé vdovy, ktoré nepohrdli jeho pomocou. Zarábal si ako vedel. Upratoval, pomáhal s drobnými prácami, nosil uhlie, prášil koberce. Za tieto služby sa mu okrem jedla, ušla občas i peňažná odmena. Ľudí si získal svojou zdvorilosťou a skromnosťou, pre svoje správanie bol v meste takmer nedotknuteľný. Hoci sám mal málo, vždy bol ochotný sa rozdeliť. Najmä s chudobnými, hladnými deťmi a bezdomovcami. Mnohí z nich ho podľa jeho odevu považovali za bohatého a netušili, že je vlastne jedným z nich.

Obsah „záhadného balíčka“

Elegantne oblečený Schöne Náci sa pravidelne prechádzal ulicami mesta a na každého sa usmieval. Ak ste mu úsmev opätovali, usmial sa ešte viac. Každého zdravil už z diaľky, a to hneď trojjazyčne – v maďarčine, nemčine a po slovensky. 

Ženám posielal aj vzdušné bozky. Veľmi dobre ho poznali majitelia a zamestnanci reštaurácií, kaviarní a cukrární. Svoj stôl mal v najvychýrenejších podnikoch v meste, v ktorých popíjal kávu. Za každé pozvanie sa odmenil pesničkou zo svojho vlastného improvizovaného repertoáru. Práve z týchto reštaurácií pochádzali tajomné balíčky, ktoré nosil stále so sebou. Miloval totiž sladkosti, najmä zákusky a predovšetkým krémeše. Táto jeho neresť sa však podpísala pod jeho zdravotné problémy, ktoré vo svojej knihe spomína dietológ a publicista Imrich Sečanský. Bola to jeho ordinácia, ktorú v roku 1947 Schöne Náci navštívil. Keďže jedával nepravidelne a prevažne to boli sladkosti, trpel podvýživou. Pri svojich návštevách sa s lekárom rozprával o svojom živote a v podstate mu vyrozprával celý životný príbeh.

Intervenovaný pre svoj nemecký pôvod

Ďalšie ťažké obdobie vniesla do jeho života 2. Svetová vojna. Pre zdedený nemecký pôvod mu po skončení vojny hrozilo vysťahovanie do Nemecka. Bol internovaný do tábora v Petržalke, pričom ten bol známy katastrofálnou situáciou v oblasti hygieny. Väčšina uväznených mala vši a nevyhol sa im ani Ignác. Podľa pamätníkov ich mal zo všetkých najväčšie a vďaka tomu sa stal miestnou atrakciou. Svoje uväznenie Ignác videl ako obrovskú nespravodlivosť. Vždy sa považoval za starého Prešporáka a celú situáciu nesmierne zle znášal.

Záchrana v pravý čas

Z väzenia sa dostal vďaka pomoci lekára, internistu Blažeja Rippa, ktorý bol žiakom Ignácovho priateľa z detstva, akademika a univerzitného profesora Ladislava Dérera. Nebyť jeho pomoci, bol by pravdepodobne (rovnako ako mnoho iných Nemcov), odsunutý za hranice Slovenska.

Schöne Náci sa postupne vracal k starému spôsobu života a zas ho bolo vídať v uliciach Bratislavy, čoskoro bol populárny aj vo Viedni. Ako plynul čas, strácal postupne priateľov a známych, ktorí mu v živote pomáhali. Hoci bol osamelý, pokračoval vo svojich prechádzkach Bratislavou a tešil sa z toho, že jeho staromódne, no ešte stále elegantné oblečenie, vzbudzuje u okoloidúcich záujem.

Prešporák telom i dušou

Keď sa usmiatemu Schöne Nácimu zhoršil zdravotný stav, opätovne mu pomohol jeho záchránca, lekár Blažej Rippa. Vďaka jeho intervencii prijali starnúceho elegána do Domova dôchodcov na Radlinského ulici v Bratislave. V jeho ťažkej finančnej situácii to bolo doslova vykúpenie. Napriek ponuke presťahovať sa ku kamarátovi do iného mesta, zostal verný Bratislave. Miloval ju natoľko, že ponuku odmietol.

Posledné roky svojho života strávil v Lehniciach, kde sa liečil na tuberkulózu. Práve tu 23. októbra 1967 vo veku 70 rokov zomrel. Pochovaný bol na miestom cintoríne v Lehniciach. Napriek tomu, že si želal odpočívať v Bratislave, skončil v neoznačenom hrobe, ktorého jedinou ozdobou bol kríž z lešenárskych trubiek.

Splnené posledné želanie

Osud a miesto posledného odpočinku tohto veľkého milovníka Bratislavy nezostali bez povšimnutia. Na podnet anonymného darcu, ktorý jeho hrob v Lehniciach vyhľadal a zdokumentoval, a vďaka spoločnosti Ferdinanda Martinenga, boli jeho pozostatky v septembri 2007 prevezené do Bratislavy a pochované na Ondrejskom cintoríne, hneď vedľa ďalšieho známeho Bratislavčana, Júliusa Satinského. Jeho posledná vôľa, byť pochovaný v milovanej Bratislave, sa tak po štyridsiatich rokoch splnila.

Pohreb ako sa patrí

Rozlúčiť sa a uctiť si jeho pamiatku prišlo mnoho ľudí. Okrem desiatok obyvateľov Bratislavy, ktorí si ho pamätali, prišiel aj  Imrich Sečanský, jeho lekár ktorý si na ňho zaspomínal vo svojej knihe s názvom Spomienky a vyznania lekára. Prítomný bol i kňaz Anton Srholec. Na posledný odpočinok ho odprevadila skupina Lojzo piesňou o ňom samotnom. Pesničku o Schöne Nácim má skupina Lojzo vo svojom repertoári a nahrala ju aj na vlastný album Ticho po plešine.

Odpočíva v tesnej blízkosti Júliusa Satinského.

Nápis na náhrobnom kameni: „… som Bratislavčan, Ruky bozkávam…“ presne vystihuje legendárneho bratislavského elegána, Schöne Náciho.

Aj napriek neľahkému osudu bol Ignác Lamar - Schöne Náci vždy dobrosrdečný, skromný, priateľský a najmä slušný človek. Práve posledná spomínaná vlastnosť  bola ocenená cenou „Slušný Bratislavčan“, ktorú každý rok udeľuje jednému obyvateľovi Bratislavy Spoločnosť Ferdinanda Martinenga.