Barbora Šedíková: "Na prvý raz som vytriedila pol šatníka."

Barbora študuje archeológiu, vo voľnom čase píše knihy a neustále objavuje nové, kreatívne koníčky. Kde na to berie čas?

...nepreťažuje sa totiž vecami. O svojej ceste k minimalizmu pravidelne píše na blogu „Minimalizujem preťaženie“. Niečo o tomto smerovaní nám prezradila aj v nedávnom rozhovore.

Ako ste sa dostali k písaniu blogu o minimalizme?

V sedemnástich rokoch som mala zdravotné problémy, musela som užívať antibiotiká a mesiac zostať doma. V tom čase zažívala boom kniha „Zázračné upratovanie“ od Marie Kondo. Po jej prečítaní som i ja začala premýšľať o svojom živote a napadlo mi, že je čas prehodnotiť môj doterajší prístup k nemu. Raz odišli rodičia na celý víkend preč a vtedy som sa rozhodla, že si upracem a preorganizujem svoj šatník.

Triedenie šiat je pre mladé dievčatá asi ťažké. :-)

Dosť ťažké, aspoň zo začiatku. Ale natrafila som na koncept, či určitá vec “vyžaruje radosť”. Toto bolo pre mňa čosi úplne nové. Všetko som vyhádzala zo šatníka von, prehrabávala sa vo veciach a rozmýšľala, koľko z nich vo mne vyvoláva nejakú spomienku. A že k mnohým tým veciam mám vlastne negatívny vzťah. Oblečením, ktoré sa mi nepáčilo, alebo som ho mala na sebe iba raz, som naplnila dve igelitky. Potom prišli na rad ďalšie veci, napríklad sentimentálne záležitosti. Opäť to bolo niečo nové - ako sa zbaviť darov. Rodičia ma učili, že dar si treba vážiť. Bývalá kamarátka mi kedysi darovala kľúčenku s gýčovou mačkou, ale nakoniec sme sa nerozišli v dobrom. Je zbytočné živiť v sebe spomienku na človeka, ktorý sa ku mne nezachoval pekne. Takto som sa postupne dostala od triedenia k minimalizmu. Zistila som, že existuje takýto životný štýl, a že to nie je iba záležitosť upratovania.

Koľko vecí ste vytriedili na prvý raz?

Asi pol šatníka.

Aké kúsky vám v šatníku zostali?

Nemám vyhranený štýl obliekania, ale po niekoľkonásobnom triedení mi v skrini ostalo veľa rifľoviny. Ak si človek urobí poriadok v šatníku a začne ho budovať odznova, ťažko sa vyhne informáciám, aké základné kúsky by v ňom mali byť. Odborníci na módu tvrdia, že biela blúzka a puzdrová sukňa by v žiadnom dámskom šatníku nemali chýbať. Ja som si ich kúpila, no zistila som, že to nie je nič pre mňa. Že v džínsach a košeľových šatách sa cítim oveľa komfortnejšie.

Čo doplnky a topánky?

Milujem tenisky, takže toto problém nebol. Za celý život som mala iba 2 páry topánok na podpätku. Najväčšia výzva bol pre mňa šatník a knihy. V mojej knihovničke stáli knihy, ktoré som dostala ešte ako šesťročná. Vezmime si knihu „Učíme sa povolania“. Niečo také dospelý človek fakt nepotrebuje. Veľa ľudí opomína, že občas je potrebné vytriediť si aj myseľ.

Ako to funguje - upratať si v sebe?

Mne najviac pomáha písanie. Super je denník alebo ranné stránky. Ráno vstanete, dáte si kávu a napíšete všetko, čo sa vám honí v hlave. Pri denníku funguje autokorekt, snažíte sa ho napísať vzletne. Ale ranné stránky píše človek tak, ako to cíti. Môžete písať všetko: Teraz svieti slnko. Sused štrngoce kľúčmi. Absolútne nesúrodé veci, ktoré zaberajú miesto v hlave. Keď ich dáte na papier, vyprázdnite si ju. Najprv som bola skeptická, ale u mňa to naozaj funguje.

A čo šport, ktorý je teraz populárny?

Šport je fajn, ale nie každého baví. Ja som sa 4 roky venovala historickému šermu. V tomto som nesúrodý človek, mám veľa záujmov.

Ktoré ďalšie aktivity zvyknú pomáhať?

Napríklad art terapia. No hlavné je zmieriť sa s vlastnou minulosťou. To je najťažšie vrece, ktoré si nosíme so sebou. Z nej pramení aj fyzický neporiadok, ktorý máme okolo seba.

Triedenie kníh musí byť ťažké najmä pre vášnivých čitateľov.

Spočiatku určite áno. Môj čitateľský vkus je dosť vycibrený, takže keď si už nejakú knihu donesiem domov, musí sa mi páčiť natoľko, že si ju chcem nechať. Teraz mám fázu, keď sa mi knihy doma skôr hromadia. Častokrát ale poprosím kamarátku, aby mi nejakú požičala. Po prečítaní jej ju vrátim, takže mi nezaberá doma miesto.

Ako je to s knihami na pamiatku?

To občas praktizujem :-). Nepáči sa mi, keď niekto povie: “Prečítal som si túto knihu raz a už teraz viem, že sa k nej nevrátim.” Nikdy nehovor nikdy. Už pohľad na samotnú knihu môže prebudiť väzbu, ktorú k nej máte. Nemusíte ju nutne prečítať. Ja mám rada jednu knihu a nejde ani tak o samotný príbeh, ako o to, čo ma tá kniha naučila, respektíve čo ma k nej priviedlo.

Odporúčate postup na triedenie spomienkových predmetov, pohľadníc a fotografií?

Fotografovaniu sa venujem, no fotky netriedim. Pred rokmi som natrafila na jeden citát: “Myslíš si, že fotky nie sú dôležité? Počkaj na moment, keď budú to jediné, čo ti ostane.” Fotka je moment v čase, tlačidlo stop. Mám k nim pozitívnu väzbu. Vidím fotku a spomeniem si: “Tu sme boli a toto sme zažili.” Mnoho ľudí si už fotky netlačí, má ich len v mobile a to je škoda.

Čo napríklad kozmetika?

Kedysi môj kozmetický kufrík obsahoval niekoľko očných tieňov, 3 špirály, 10 rúžov a 300 make-upov. Naposledy som sa namaľovala, keď sme mali stužkovú. Vtedy som si povedala, že kým nezmaturujem, nebudem sa líčiť. Po maturite som šminky opäť vytiahla a slávnostne sa nalíčila. No pri pohľade do zrkadla mi napadlo, že toto vôbec nie som ja. Že oveľa viac sa sama sebe páčim bez líčidiel. Moja potreba urobiť si komplet make-up bola v tom čase zameraná skôr na moje okolie, než na vlastné uspokojenie.

A teraz?

Teraz sa riadim francúzskym štandardom - obočie, trochu červene na líce, rúž, korektor a špirála. Dôležité je, aby sa človek prijal taký, aký je. Nekúpim si nový produkt skôr, kým spotrebujem starý. Každý má pokušiteľa, ktorý mu sedí na pleci a ťahá ho do oddelenia s kozmetikou. „Tento rúž je pekný, kúp si ho.“ Ale ja viem, že už taký mám. Je to o sebadisciplíne, o umení povedať si, že mám všetko, čo potrebujem.

Nakupujete aj v second handoch, prípadne dávate prednosť lokálnym produktom?

Občas nakupujem aj v sekáčoch. Najlepšie veci, ktoré mám, sú odtiaľ. Mám rada históriu, čo ide ruka v ruke s tým, že ten vyhliadnutý kúsok má už niečo za sebou. Moje kamarátky z času na čas pretrieďujú svoje šatníky, a tak si niektoré veci vymieňame. Kedysi som riešila zero waste, ale nerada ťahám veci do extrémov, vystačím si s minimalizmom. Sú aj extrémni minimalisti, ktorí majú nanajvýš 100 vecí, ale toto asi nikdy nedosiahnem.

V čom vás zero waste odradilo?

Snažila som sa nakupovať v second handoch, používala som prírodnú kozmetiku, nosila so sebou vlastný príbor a nepoužívala slamky. Odradilo ma to, že v niektorých oblastiach je zero waste ťažko dodržať. Napríklad, keď idete s niekým von. To je 300 obmedzení, čo môžete, čo nie.

Cítite sa v minimalistickom priestore dobre? Nemáte chuť ísť do obchodu a kúpiť si napríklad veci na zútulnenie bytu?

Nemám doma len biele steny. Som tvorivý človek a rada si skrášľujem priestor, v ktorom žijem. No mám výlučne veci, ktoré mi prinášajú radosť. Ak je izba zaprataná, odráža sa to v hlave. Uprataný priestor má efekt psychohygieny. Menej je niekedy viac a človek je pokojnejší v miestnosti, kde nie je veľa vecí, ktoré ho rozptyľujú.

Šetrí minimalizmus peniaze?

Dávnejšie som mala víziu, že prežijem “rok bez nákupov”. Môj záväzok bol - žiadne oblečenie, knihy ani kozmetika. Ešte v decembri, keď som výzvu plánovala, som si hovorila, že to bude ťažké a či to vôbec zvládnem. Výsledok tohto záväzku bol však úplne iný, než moje pôvodné očakávania. Obavy, že mi už v polovici roka dôjde kozmetika, alebo sa mi rozpadnú rifle sa našťastie nenaplnili. Jediná kritická situácia nastala, keď sa mi minul suchý šampón, bez ktorého sa koniec koncov dá existovať. No zistila som, že väčšina vecí, ktoré v živote používame, sa míňa alebo opotrebúva veľmi pomaly.

Nechýbalo vám nakupovanie?

Nechýbal mi proces samotného nakupovania, ale skôr kontakt s predavačkami v malých obchodíkoch. Nebola príležitosť debatovať s nimi o produktoch. Spočiatku som sa vyhýbala sekáčom, neskôr mi už nerobilo problém prísť, poobzerať sa a odísť bez nákupu. Išlo tu len o nastavenie mysle.

Dá sa povedať, že ak človek pár mesiacov vydrží, nákupná horúčka opadne?

Nie som fanúšik nakupovania, ale verím, že pre ľudí, ktorí milujú nakupovanie, by to mohol byť problém. Mne ten rok bez nakupovania priniesol hlavne viac času. Najmä moje víkendy boli oveľa produktívnejšie.

Čo ste cez tieto voľné víkendy robili?

Chodila som na prechádzky, bicyklovala sa, nakupovala, čítala. Učila sa štrikovať a vyšívať. Aj táto činnosť súvisí s minimalizmom. Keď menej periete a žehlíte, máte viac času na iné veci.

Neovplyvňujú našu túžbu po veciach aj sociálne siete?

Sociálne siete sú podpásovka. Človek pozerá, čo majú druhí a chcel by to tiež. Ja málokedy nakupujem online, maximálne nejaké knihy. Keď idete na sociálnu sieť, môžete mať pocit, že vám niečo z toho, čo tam vidíte, chýba. Ale to je len marketing, ktorý sa vám snaží vsugerovať, že keď si to či ono zakúpite, budete spokojnejší.

S pribúdajúcim vekom a osobnými skúsenosťami som si uvedomila, že to tak nie je. Mne k spokojnosti stačí, že si všetky svoje veci dám do jedného ruksaku a vyberiem sa do prírody, alebo niekde na dedinu, hlavne preč z veľkomesta. Život nie je o tom, akými vecami sa obklopujeme, ale o tom, akých ľudí máme okolo seba.

Takže celý trik spočíva v tom, dať sociálnym sieťam stopku?

Človek nie je stavaný na to byť neustále online. Je dobré dať si z času na čas digitálny detox. Najlepšie mesiac, niekedy stačí aspoň víkend, ak to charakter práce nedovoľuje inak. Ja si napríklad dávam záväzok, že 40 dní neotvorím Youtube.

Čím sa dá nahradiť YouTube?

Napríklad počúvaním klasických CD. Sme namotaní na počítače, mobily a Spotify. Už ani nevieme, ako znie dobrá hudba. Tiež je dôležité robiť aktivity, ktoré môžu niekomu pripadať ako strata času. Povedzme relaxačný kúpeľ. Ležať len tak hodinu vo vani? Kedysi by som si pustila aspoň podcast. Dnes nie. Človek potrebuje robiť veci, pri ktorých úplne vypne. Len takto získate naspäť kontakt so sebou.

V lockdowne sa veľa ľudí, ktorí sa ocitli doma, rozhodlo minimalizovať domácnosť. Ako by mali začať?

Hlavne nie všetko naraz, radšej postupne. Začala by som najmenej sentimentálnymi vecami. Oblečenie je momentálne ťažké triediť. Tým, že nikam nechodíme, vystačíme si väčšinou s teplákmi a pyžamom. Môžeme však vytriediť knihy. Alebo upratať v kuchyni. Sme viac doma, viac sa varí, tak vidíme, čo reálne používame. Poriadok si možno urobiť aj v kúpeľni, vytriediť si kozmetiku, domáce oblečenie alebo spárovať ponožky. Užitočné môže byť tiež upratovanie špajze alebo garáže.

Čo ak sa bojím niečo vyhodiť?

Dajte tomu čas. Niektoré veci sa triedia ľahšie, iné ťažšie. Môžete si urobiť zoznam. Vždy, keď niečo pri varení použijete, urobte si v zozname krížik - áno, toto používam. Veci, ktoré nebudú označené ani po troch týždňoch, bez výčitiek vyhoďte. Ak váhate, či sa máte niečoho zbaviť alebo nie, odložte rozhodnutie na neskôr. Alebo skúste byť kreatívni a staré oblečenie premeňte na hračky či iné užitočné predmety do domácnosti.

Keď sme pri hračkách, máte radu aj pre rodičov s malými deťmi?

Sledujte, s akými hračkami sa deti hrajú. Tie, s ktorými sa už dlhší čas nehrali, odložte. Každý máme určitú vec, ku ktorej sa po nejakom čase radi vrátime a máme z nej radosť. S deťmi je to totožné.

Je niečo, čo by ste za žiadnych okolností nevyhodili?

Listy, denníky a fotografie. To sú veci, ktoré človek nikdy ne(d)ocení v prítomnom okamihu.

Okrem blogu o minimalizme píšete aj knihy...

Áno, dokonca mi už dve vydali. Osobne som hrdá na Hrobára z Paríža. Dej sa odohráva v období Francúzskej revolúcie. Mám rada toto obdobie a chcela som sa o ňom dozvedieť viac. Knihu som začala písať po skončení základnej školy a dokončila ju v 2. ročníku vysokej. Takže mi to trvalo 5 rokov.

O čom je?

Kniha sleduje životný príbeh hlavnej postavy – Marcela, od detstva až po starobu. Ako som už povedala, dej sa odohráva v období Francúzskej revolúcie. Toto obdobie sa spätne dosť glorifikuje, ale to sa s odstupom času stáva často. Hlavný hrdina je svedkom udalostí, ktoré ovplyvnili nielen jeho život, ale i dejiny Francúzska. Preto som písala túto knihu päť rokov. Niekedy býva ťažké odlíšiť novodobé poňatie dejín od skutočnosti.

O Márii Antoanette, napríklad, koluje veľa historiek, ktoré pochádzajú z obdobia Veľkej Francúzskej revolúcie. Niektorí ľudia zrejme potrebovali nájsť dôvod, prečo musí byť popravená. Zachovala sa však korešpondencia, ktorú viedla s jedným švédskym šľachticom. Pri jej čítaní som žasla. Mala som pocit, ako by nežila v 18. storočí, ale že predbehla svoju dobu. Aj to sú poznatky, ktoré môj život neskutočne obohacujú.