Ak niekto nechce vidieť, nepomôže svetlo ani okuliare

Expert na svetelnú techniku, vysokoškolský profesor a človek, ktorého cestu profesijným životom sprevádzajú konkrétne riešenia osvetľovacích sústav.

Kto je prof. Ing. Pavol Horňák, DrSc.? Jeho tvorbu mnohí z nás vidíme denno-denne. Alebo by som to povedala opačne, že jeho návrhy osvetlenia pomáhajú vidieť nám. Vlastne aj neľahké osvetlenie v cestnom tuneli, ktorým prechádzame do práce, alebo historická budova, na ktorú sa pri večernej prechádzke pozeráme, majú svoje svetelné príbehy... 

Predstavím vám človeka, ktorý naprojektoval osvetlenie nielen dlhých, ale aj krátkych cestných tunelov s rôznym počtom jazdných pruhov v tuneli.

 

Čo Vás ovplyvnilo ako maturanta 11-ročnej strednej školy (JSŠ) pokračovať v štúdiu na vysokej škole technického smeru?

Už na základnej škole som si ako mnohí moji rovesníci postavil primitívny rozhlasový prijímač – kryštálku. Zo zarobených peňazí na letných brigádach som si zase poskladal bicykel favorit. Cez letné prázdniny pred maturitou som s podporou otca brigádoval na závode BEZ, n. p. Transformátory, kde som si osvojil prácu na kovoobrábacích strojoch a zváracej technike. Po maturite som bol fascinovaný prácou s modelmi na analógovom počítači vo Výskumnom ústave mechanizácie a automatizácie v Novom Meste nad Váhom.

Vďaka spomínaným brigádam som sa v prvom ročníku na Elektrotechnickej fakulte SVŠT vyrovnal absolventom stredných priemyselných škôl v zručnosti, ako aj v predmetoch strojárskej techniky a technológie. Cez letné prázdniny po prvom ročníku som absolvoval povinnú brigádu na stavbe výškovej haly v rafinérii Petrochema, Dubová. Získané skúsenosti som uplatnil v r. 1963 počas prázdninovej brigády na stavbe objektov v kolchoze (pozn. red. v bývalom Sovietskom zväze forma kolektívneho poľnohospodárstva zavedená na vidieku počas tzv. kolektivizácie) Krasnogvardejský v Kazachstane. Pamätným dňom v mojom živote je let J. A. Gagarina do vesmíru dňa 12. apríla 1961. Vtedy som začal snívať o leteckom inžinierstve. Keď v r. 1961 prišli na fakultu ponuky s možnosťou pokračovať v štúdiu v Česku alebo v zahraničí s poskytnutím štipendia, neváhal som ani chvíľu. Prihlásil som sa na Vojenskú technickú akadémiu v Brne a Charkovskú vysokú školu vojenského leteckého inžinierstva. Prišiel mi súhlas z obidvoch vysokých škôl. Vybral som si Charkov. Moje rozhodnutie však zmenila roztržka s Čínou po 20. zjazde KSSZ v r. 1956, ktorá vyvrcholila v období príprav a realizácie 22. zjazdu KSSZ v r. 1961. V tomto roku v ZSSR zatvorili vybrané vojenské vysoké školy pre zahraničných študentov. A tak mi v Moskve na školskom oddelení veľvyslanectva ČSSR ponúkli možnosť pokračovania v štúdiu na Moskovskom energetickom inštitúte na Katedre svetelnej  techniky. Štipendium na toto štúdium refundovala Tesla Holešovice, n. p. Praha.

 

Raziaci štít pre tunely - Hamburg

 

Ako ste to prijali?

Pochopiteľne, s veľkou nevôľou. V tom čase som svetlo spájal iba s vynálezom žiarovky Swanom z Veľkej Británie (r. 1878) a Edisonom z USA, ktorý ju v r. 1879 zdokonalil. Pamätal som si ešte zo ZŠ, že 21. októbra 1931, t. j. v deň, keď mal Edison pohreb, boli na jeho počesť v Glenmonte vo West Orange zhasnuté všetky žiarovky. Avšak po návšteve a prehliadke Katedry svetelnej techniky na MEI, a najmä po srdečnom prijatí vedúcim katedry, celosvetovo známou osobnosťou v branži prof. Ing. V. V. Meškovom, DrSc. som ponuku s perspektívou celoživotného zamestnania prijal. Téme „fyzikálne a matematické modelovanie optických systémov“ som zostal verný od výrobnej praxe na Moskovskom elektrolampovom závode i závode Jabločkova v Moskve, cez vypracovania všetkých záverečných prác až po habilitačné práce spojené s vymenovaním za docenta a profesora EF SVŠT.

 

Čo Vám dala Vaša vojenská príprava na vysokých školách, vojenská prezenčná služba, ako aj armádne cvičenia?

S vojenskou prípravou som začal v prvom ročníku na vysokej škole ako ženista. V lete po ukončení 2. ročníka som sa vo Výcvikovom stredisku ženijného vojska v Seredi naučil pracovať s výbušninami, klásť míny a následne terén odmínovať, riadiť a opravovať zemné stroje a budovať cesty. Náš študijný ročník postavil pontónový most (pozn. red. obyčajne ide o dočasné stavby, ktoré väčšinou používala armáda) cez rieku Váh. Na MEI začala vojenská príprava v treťom ročníku. Od náčelníka Vojenskej katedry MEI som dostal súhlas navštevovať prednášky a cvičenia. Tie boli orientované na maskovacie účely a signalizačné zariadenia na zabezpečenie prevádzky na cestách, riekach, moriach a letiskách. V r. 1966 som nastúpil na vojenskú prezenčnú službu v Novom Meste nad Váhom. Tu som pri modernizácii učebne Svetelnotechnického zabezpečenia letísk zužitkoval poznatky z MEI. Tejto téme som sa venoval aj neskôr na úrovni medzinárodnej organizácie Interelektro. Na záver vojenskej prezenčnej služby ma odvelili na Vyššie delostrelecké učilište v Martine, kde som spolu s kolegom z Plzne rozbehol Laboratórium infračervenej techniky. Tieto praktické skúsenosti som využil v r. 1977 pri zavedení predmetu Infračervená technika v študijnom odbore Svetelná technika na EF SVŠT. Následne som preložil monografiu môjho priateľa doc. Ing. I. B. Levitina, CSc., laureáta Štátnej ceny ZSSR a učiteľa Severozápadného inštitútu v Leningrade. Treba povedať, že počas Veľkej vlasteneckej vojny sa významnou mierou zaslúžil na maskovaní bojových lodí a dôležitých objektov. Nezabudnem na kasárne v delostreleckom a raketometnom útvare v Senici. Tu som si užil dosť cvičných poplachov. Jeden nočný bojový poplach s výjazdom v r. 1976 zvládli aktívni záložáci celkom dobre, s vojakmi z povolania to bolo horšie. Prínosom v mojom odbornom raste boli aj pracovné kontakty s prvým náčelníkom – rektorom Vysokej vojenskej technickej školy v Liptovskom Mikuláši (dnešný názov je Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika) gen. por. Antonom Muržičom a jeho nástupcom prof. gen. mjr. Vladimírom Janečkom, DrSc. počas mojej pôsobnosti v Slovenskej komisii pre udeľovanie vedeckých hodností v r. 1986 – 1990.

 

Váš styk s praxou doma aj v zahraničí je rozsiahly. Nevyčerpáva Vás to?

 

Od r. 1970 do r. 2003 som s malými prestávkami prakticky sedel na dvoch stoličkách. Na jednej strane bola výučba so všetkým čo s tým súvisí, vedecko-výskumná činnosť, riadiaca a organizačná činnosť na fakulte, na druhej strane konkrétne termínované projekty a ďalšie externé úlohy v medzinárodnom meradle. Zlom nastal v r. 2008, keď som vo veku 65 rokov s 26-ročnou stážou vysokoškolského profesora na vlastnú žiadosť opustil všetky pozície na FEI STU a začal som sa venovať výlučne osvetleniu cestných komunikácií s dôrazom na tunely.

 

 

V období po nežnej revolúcii v r. 1991 ma požiadal minister hospodárstva o pomoc pri záchrane rozpadajúceho sa elektrotechnického priemyslu na Slovensku. Spolu s útvarmi MH SR a vedením zainteresovaných podnikov sme spracovali podrobný štatistický materiál, ktorý som odovzdal vedeniu firmy Siemens Aktiengesellschaft Österreich. Následné rozhovory na najvyššej úrovni viedli potom v r. 1993 k založeniu spoločnosti Siemens, s. r. o. so sídlom v Bratislave. V r. 1996 som v spolupráci so Siemens pripravil podklady na rozsiahlu rekonštrukciu a modernizáciu osvetlenia v hlavnom meste SR v Bratislave. Tu sme prvýkrát v stredoeurópskom priestore použili metódu EC (Energy Contracting), ktorá umožnila počas r. 1997 rekonštrukciu 13 190 svetelných miest a do piatich rokov kompletne zmodernizovala celú sústavu verejného osvetlenia (zvyšných 28 890 svetelných miest). Žiaľ, od r. 2016 nebol magistrát hlavného mesta schopný pripraviť korektné podklady na vyhlásenie verejnej súťaže na nového prevádzkovateľa verejného osvetlenia v Bratislave.

Od r. 2000 sa intenzívne venujem príprave projektov, realizácii a vystaveniu protokolov merania osvetlenia počas kolaudácie tunelov na Slovensku, v Rusku, Bulharsku, Bosne – Hercegovine, Holandsku, Maďarsku, Nemecku a Rakúsku. Moje posledné projekty osvetlenia tunelových rúr na Slovensku sa zameriavajú hlavne na LED svietidlá.

 

Aký je rozdiel medzi správaním našich a zahraničných investorov?

 

Častá zmena vedenia MDV SR, NDS, a. s. a SSC neprospieva k dobrej pracovnej klíme, predovšetkým na úseku cestných komunikácií. Pri každej zmene vlády sa stráca čas na obviňovanie predchodcov, zácvik nových úradníkov a  prípravu na odchod. Každý nový prístup, napr. náhrada výbojok LED modulmi vyvoláva prchký odpor úradníkov týchto inštitúcií predovšetkým z neznalosti normatívnych dokumentov a trendu transeurópskej dopravnej siete. V zahraničí, predovšetkým v Rakúsku, Rusku alebo Holandsku riadiaci pracovníci doslovne hltajú každú novú myšlienku, ktorá vedie k úsporám energie, investícií a pracovníkov. A čo je hlavné, k zlepšeniu viditeľnosti potrebnej pre plynulú a bezpečnú premávku v tuneli a zrakovú pohodu účastníkov cestnej premávky. Stále platí, že ak niekto nechce vidieť, nepomôže svetlo ani okuliare.

 

O vynálezcovi Thomasovi Edisonovi sa dočíta v učebnici fyziky každé dieťa. Čo nám môžete ale povedať o LED moduloch?

 

Zastavím sa na udelení Nobelovej ceny za fyziku v r. 2014 trom japonským vedcom, a to I. Akasaki, H. Amano a S. Nakamurovi. Po predchádzajúcom zvládnutí technológií zelených a červených diód sa im na začiatku 90-tych rokov naskytla možnosť vytvoriť biele svetlo zložením troch diód (červenej, zelenej a modrej), čo bol hlavný prínos pre ilumináciu objektov. Vďaka nositeľom Nobelovej ceny máme dnes k dispozícii sadu „bielych svetiel“. To sú v skutočnosti jasne modré diódy opatrené tenkou vrstvou fosforu. Podľa množstva fosforu možno vytvárať odlišné farebné tóny bieleho svetla: teplobiele, biele a denné. Treba povedať, že svietiace diódy majú jednoduché napájanie, dlhý život a v posledných rokoch aj nízku cenu.

 

Ocenenie za významný prínos v oblasti technickej normalizácie od roku 1966

 

Čo chcete odkázať čitateľom na záver?

Nezúfajte. Každý začiatok býva ťažký. Pamätajte si, že kde je málo úsmevu, tam je málo úspechu.

 

Kto je prof. Ing. Pavol Horňák, DrSc.?
Tento húževnatý a cieľavedomý človek si síce svoju kariéru nezvolil prvoplánovo, avšak s o to väčším nasadením vykonáva svoju profesiu dodnes. Realizoval nespočetné množstvo projektov na Slovensku, či už išlo o osvetlenie tunelov, galérií, sakrálnych budov, štadiónov a vypracoval tiež koncepciu verejného osvetlenia nášho hlavného mesta Bratislavy. Jeho tvorba v rámci svetelnej techniky bola spätá predovšetkým s témou moderného a inteligentného európskeho mesta.

Profesor Horňák je autorom i spoluautorom celoštátnych učebníc a viac než tisícky odborných a popularizačných článkov s obsahom svetelnej techniky. Zaslúžil sa aj o založenie študijného odboru s názvom Svetelná technika na FEI STU v Bratislave. Prednášal na niekoľkých európskych technických univerzitách a na Moskovskom energetickom inštitúte, kde vyštudoval a obhájil kandidátsku dizertačnú prácu. Bol odborným garantom medzinárodných veľtrhov a čo je zaujímavé, bol vedúcim oddelenia Interelektro pre program uličných svietidiel pre olympijské mestá v bývalom ZSSR.

Za svoje úspechy získal ocenenia ako Vzorný pracovník rezortu školstva (1987), Medailu dekana FEI STU (2003), Plaketu STU v roku 2009 i Cenu Vladimíra Lista za významný prínos v oblasti technickej normalizácie v rokoch 1966 – 2017.

 

Hlavná fotografia a fotografie v článku: s povolením P. Horňáka