Z pohotovosti až na Mount Everest

Z pohotovosti až na Mount Everest

10.09.2020 | MUDr. Milan Šimunič, MPH | Nikoleta Laškotiová

MUDr. Milan Šimunič, MPH - výškový lekár/horolezec, riaditeľ pre praktické lekárstvo pre celú Bratislavu, odborník pre riadenie verejného zdravotníctva a riaditeľ ambulantnej pohotovostnej služby. Dnešný rozhovor s milým, charizmatickým lekárom a horolezcom, ktorého vzorom je Milan Rastislav Štefánik.


Z Vášho životopisu môžem vyčítať, že ste v dobrom slova zmysle extrémistom. Hneď vysvetlím: zastrešovali ste lekársku pohotovostnú službu v rámci Bratislavy, čo je stresujúca a v mnohých prípadoch psychicky náročná práca a ďalším extrémom je Vaša záľuba v horolezectve. Lekári majú zväčša také pokojné záľuby – napr. hra na hudobných nástrojoch, fotografovanie, maľba obrazov, príp. chov zvierat.

Prečo ste sa rozhodli pre ďalší extrém vo Vašom živote v podobe horolezectva?

 

Páči sa mi, že ste ma nazvali „extrémistom“. Ešte ma tak nikto nenazval... :) 
Ja som celý život v extréme. Aj medicína je pre niekoho extrém, ale ja som ju tak nevnímal. Štúdium a aj následné zamestnanie mi neprišlo ako nejaká záťaž. Zo začiatku som mal aj 10 nočných služieb za mesiac, ale v živote som po nočnej nespal, lebo som nemal kedy. No zvykol som si. Ani horolezectvo nebol extrém. Do horolezectva som vstupoval ako lekár, ale musel som vedieť aj liezť. Vo výškach som pomáhal, teda ordinoval. Od detstva som čítal veľa rôznych kníh, pretože ma čítanie zaujímalo. Moja teta mala bohatú knižnicu, hoci po vojne nebolo dostať veľa kníh. Čítal som dokonca aj s baterkou pod paplónom. Z kníh som sa dozvedal rôzne príbehy – aj tie z hôr, ktoré ma lákali. Mal som rodinného priateľa Ivana Fialu, ktorý bol vynikajúcim slovenským horolezcom. Stále ma lákal, aby som vyliezol tam a tam a ja som išiel. Aj som sa zo začiatku bál, ale liezol som.
Navštevoval som v období štúdia aj rôzne lekárske kurzy a zrazu prišla prvá expedícia... V roku 1969 som sa ako výškový lekár dostal na prvú bratislavskú expedíciu na Hindúkuš v Pakistane. Tam začali moje skúsenosti s horolezectvom. Druhá expedícia bola na 5. najvyšší vrch Makalu. Vo výške okolo 6 000 m n. m. som bol väčšinu čas sám v stane, ale keď mal niekto problémy, stále som ošetroval. Najvyššie som bol vo výške 7 000 m n. m., pretože tam sa ešte dala poskytovať zdravotná starostlivosť a prvá pomoc. Na Nanga Parbate nás bolo asi 5 ľudí. Bolo to nádherné miesto. Stan sme mali umiestnený na jednej veľkej lúke, kde rástli všelijaké divoké rastliny. S Ivanom Fialom som bol asi na troch - štyroch expedíciách a dvakrát sme boli dokonca spolu aj na Sahare. Každý večer na horách som ordinoval. Vozili tam okolo 80 – 100 ľudí, ktorí boli v rôznych stavoch. Hore mi doniesli v košoch aj starých dedkov, ktorých som potom liečil. Ľudia mali rôzne problémy: hnisavé nohy, poranené či zaseknuté chrbtice, horúčky, dokonca priviezli aj ženu po pôrode s horúčkami. Vo výške 4 000 m som musel vyšetriť aj slepé črevo. Chalani (horolezci) už stanovali, pili čaj a ja som ordinoval. Väčšinou od 20-tej hod., niekedy aj do jednej rána. Ostatní boli vyspatí, ale ráno som s nimi musel vstávať aj ja. Niekedy sme aj 30 dní išli pešo.


A kedy ste spali?


Ja ani neviem kedy som spal, ale nepociťoval som záťaž. Bolo to moje povolanie, ktoré som si vybral a nikdy som sa nesťažoval. Ivan Fiala ma obdivoval, že som to zvládal. Na poslednej výprave som bol už primár. Niektorí ma zo žartu volali primáš. :)
Ešte by som spomenul niekoľko zaujímavých príhod: viezli sme sa aj 13 000 km so starým nákladným autom, ktoré bolo plné, lebo viezlo aj ďalších ľudí. Bol to však zážitok, keď si spomeniem, koľko krásnych krajín som videl. Či Irán, Perziu, na „krokodílie“ kopce a východ slnka spoza nich sa nedá zabudnúť... Inokedy sme sa na malom džípe viezli aj 16-ti. Išli sme hore po svahoch, kde sú veľmi úzke cesty. Skoro sme nevideli ani dolu do rokliny. Medzitým s nami šofér vtipkoval, že v noci bol namotaný na kolese auta had. A tak sme všetci dali nohy hore, no neudržali sme ich tak dlho. Na týchto cestách bolo skvelé, keď sme vtipkovali.

 

Išiel niekto z najbližšej rodiny vo Vašich šľapajách?

 

Nechcel som, aby moje deti išli v mojich šľapajách. Obe moje deti ale majú športovú školu, vedia strieľať z luku, lyžovať, plávať,... No nechcel som sa ešte aj vo voľnom čase o deti báť. Samozrejme, aj o mňa sa moja rodina bála. Hlavne moja mama.

 

Vystúpili ste na mnoho vysokých vrcholov ako napríklad Nanga Parbat, Makalu, či najvyšší vrch Mount Everest.
Ako dlho ste sa na tieto výstupy pripravovali a čo všetko ste v príprave museli podstúpiť?
Aké pocity ste zažívali, keď ste boli hore?

 

Každý sa pripravoval sám. Ja som behal, chodil som do Tatier a robil všetko pre to, aby som mal všeobecnú kondíciu. Neskôr sme chodili do hypobarickej komory do Košíc, aby sme vedeli, kto z nás je schopný sa dostať do výšok. Robili nám step testy, zapisovali naše údaje a ja som všetkým prikladal masky a rozdýchaval ich. Simulovaná výška niektorým vadila. V skutočnosti to tak ale vôbec neplatilo. Aklimatizované výstupy boli úplne iné ako simulované. V skutočných horách sa osvedčili aj tí, ktorí v hypobarickej komore „pohoreli“. Ďalej sme zháňali pred výstupmi rôzny materiál. Ja som zháňal lieky a hore som na chrbte potom niesol cca 30-kilový batoh.
Aké pocity? Boli to pocity starostí. Pretože stále som musel byť v strehu a ordinoval som. Bol som tam, pretože ľudia väčšinou dostávali vo výškach zápal pľúc a začali sa dusiť. Bolo potrebné ihneď zakročiť.  

 

Ste lekárom, ktorý je spoluautorom kníh s horolezeckou tematikou, zúčastnili ste sa na súťažiach s vlastnými fotografiami a v súčasnosti rozprávate ďalším generáciám svoje cestovateľské zážitky. Mali ste túlavé topánky a veľa času ste strávili na cestách.

Ako ste dokázali potom relaxovať?

 

Áno, priniesol som si niekoľko fotografií a mal som cca 10 výstav. Páčilo sa mi rozprávať ľuďom, ktorí na výstavy a rozhovory prišli. Bol som rád, že ich moje zážitky zaujímali.
A ako som relaxoval? Opäť na horách. Mám rád Tatry, takže veľa času som strávil aj s rodinou tam.

 

Lekárska profesia i horolezectvo si vyžadujú čistú hlavu, triezve myslenie a veľa odvahy.
Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí chcú vo svojom živote dosiahnuť podobné úspechy ako Vy, teda vyliezť na najvyššie pohoria sveta?

 

Veľa študovať a aj čítať na internete. Dnes majú mladí toľko možností, len ich treba využiť. Internet je plný zaujímavých informácií, len si z nich treba vyhľadať tie, ktoré sa hodia do života. Samozrejme, treba chodiť športovať, aby mali kondičku a nezleniveli. A treba okolo seba hľadať ľudí, ktorí majú podobné zmýšľanie ako oni. Najdôležitejšie je do každej činnosti a práce, ktorá ich baví, zapojiť svoje JA. Okrem toho určite treba žiť život s humorom. Ja sám žijem celý život s humorom. Mohol som sa dotknúť tých najvyšších vrchov sveta, a to som obyčajný človek. Mohol som byť na expedíciách, ktoré mi do života dali mnoho a stále na nich rád spomínam. To všetko môžu zažiť aj dnešní mladí ľudia.