Mám rád, keď diváka viem rozveseliť i rozplakať

Mám rád, keď diváka viem rozveseliť i rozplakať

14.05.2020 | Mgr. art. Ján Ďurovčík | Nikoleta Laškotiová

Úspešného a kreatívneho choreografa, režiséra, producenta a tanečníka Jána Ďurovčíka vám už hádam ani nemusím zvlášť predstavovať. Jeho meno presiahlo nielen hranice nášho štátu či Európy, ale priaznivci muzikálov, baletu, tanečného divadla a rôznych tanečno-hudobno-dramatických show ho poznajú na celom svete. Mnohí fanúšikovia, umelci a dokonca aj kritici sa zhodujú na tom, že jeho pseudonym môže byť pokojne aj divadelný mág.

Dnes nám tento talentovaný umelec odpovie na niekoľko otázok. Zaspomína si na detstvo, futbalové začiatky, jeho pocity z tvorby a odovzdá zaujímavý odkaz mladým ľuďom.

 

Už v detstve ste sa venovali tancu, konkrétne ste navštevovali folklórny súbor Zempliník a Zemplín a neskôr ste boli tanečníkom v Lúčnici. Strednú školu ste však absolvovali v odbore ekonomika.
Kedy prišiel ten prvý impulz, že sa v budúcnosti budete profesionálne venovať tancu a choreografii?

 

Prvý impulz prišiel, keď som mal okolo 10 – 12 rokov. Začal som navštevovať folklórny súbor Zempliník a keď choreograf staval choreografiu, vždy som mal predstavu, ako by som to urobil ja. Keďže choreografia sa nedala študoval na strednej škole, vybral som si ekonomickú, pretože som vedel, že ju zvládnem. Avšak bola to iba prechodná stanica, aby som sa neskôr mohol dostať na VŠMU, kde sa už choreografia dala študovať. No už asi od svojich 14-tich rokov som vyrábal rôzne programy pre školu.

Nechceli ste byť v mladosti napr. futbalistom (vzhľadom na to, že pôsobíte aj vo futbalovom tíme MUFUZA)?

 

Áno, v mladosti som chcel byť futbalistom. Dokonca som bol najlepším strelcom detskej ligy – hral som za klub Zemplín Vihorlat Michalovce. Na rodičovskom združení v súbore povedal pán doktor, že šport a tanec sa nemôžu dávať dokopy. Keď mi to mama oznámila, myslela si, že si vyberiem futbal. Ale práve v tom týždni sa stala taká vec, že futbalový tréner ma ako kapitána vystriedal za iného hráča a ja som si z trucu vybral tanec. Tak som sa sústredil len na súbor a bavilo ma to. Futbal som nehral skoro 20 rokov a Stano Gális (zakladateľ MUFUZY) za mnou prišiel, či nechcem hrať za MUFUZU. Keď som vybehol na ihrisko, povedal som si, že je to moja vášeň. Futbal som hral takmer denno-denne až do doby, keď som sa zranil. Nehrám ho už 3 roky, keďže zdravie je pre mňa dôležitejšie.

 

 

Každý rok nám poskytujete niekoľko umeleckých zážitkov hlavne v podobe muzikálov, divadelno-tanečných predstavení či baletných vystúpení.
Kde beriete inšpiráciu na túto originálnu tvorbu? Čo Vás poháňa vpred?

 

Inšpiráciu beriem z každodenného života, zo stretávok, z ľudských príbehov, ale tiež z iných žánrov umení – z výtvarného umenia, filmu, hudby. Ale taktiež z dobrého aj zlého diela. Inšpirácia je všade okolo nás. Ja som veľmi emotívny človek a všetko veľmi emočne prežívam. Preto mám rád, keď diváka vieme rozplakať, rozveseliť... Moje predstavenia sú tiež veľmi emočné a možno preto sa líšia od iných. Emócia ma poháňa vpred.

Čo Vám napomáha pri kreatívnej práci? Máte nejaké rituály? Alebo naopak, sadnete si a necháte sa viesť voľným tokom myšlienok (samozrejme, v rámci naštudovaných kritérií)?

 

Jediným mojím rituálom je deadline. :-)
Hra sa mi rodí v hlave systematicky. Premýšľam dokonca aj v aute. Tá tvorba prebieha neustále počas bežného dňa. Len sa mi ukladá do nejakých sekcií a už keď to idem písať, softvér v hlave sa prepne a vytiahne to správne poradie. Takto dokážem potom aj za týždeň či dva napísať všetky myšlienky na papier a odovzdať ich.

 

Ktoré Vaše predstavenia vo Vás zanechali ešte dlho po odohratí hlboký emočný dojem?

 

Milujem inscenácie, ktoré robím. Zároveň, keď sa inscenácia končí verejnou generálkou, väčšinou zažívam svoj osobný ošiaľ. Predstavenia, v ktorých nehrám – tými som pohltený do momentu premiéry. Potom ma už pohltí niečo iné. Sú ale inscenácie, v ktorých aj ja hrávam, napr. Rómeo a Júlia. Vtedy som s tanečníkmi na scéne a emočne ma vie predstavenie zlomiť. Toto predstavenie je náročné na psychiku, pretože odkýva tajné zákutia... Dlho vo mne tiež rezonovalo predstavenie Napľujem na vaše hroby, v ktorom som tiež hral.

 

 

Absolvovali ste (okrem iného) aj štúdium choreografie na VŠMU u prof. Nosáľa. Na prof. Nosáľa máte veľa pekných spomienok...
Ktoré z mnohých by ste chceli spomenúť?

 

S profesorom Nosáľom som mal mnoho krásnych zážitkov. Bol môj učiteľ, mentor, vzor, priateľ... Volal ma „Aziat“, čo je už asi všeobecne známe. Volal ma tak preto, že všetko na východ od Hriňovej bola pre neho Ázia. Chodil aj na tie moje predstavenia, ktoré už nemali folklórny ráz. Skoro 20 rokov som vytváral programy aj pre Lúčnicu. Tých odkazov, ktoré mi vnukol, je neskutočne veľa. Bol to génius a ja som mal to šťastie, že som chvíľu kráčal pri ňom.

 

 

Ako berú herci/študenti Vás ako mentora, učiteľa? Čo o Vás hovoria?

 

Verím, že ľudí, ktorí so mnou pracujú, učím svojou prácou. Som rád, ak si z toho, čo ich naučím, niečo zanechajú a som hrdý, keď tvoria.

 

Vediete Slovenské divadlo tanca. Do svojich projektov hľadáte stále novú „mladú krv“.
Aké sú Vaše kritériá na prijatie do projektov?

 

Moje kritériá vychádzajú z toho, koho na daný projekt hľadám. Nemusí to byť vyslovene mladý človek. Napríklad ani kandidátka na Júliu nemusí mať 17 rokov. Základom je, že to musia byť profesijne a technicky dokonalí ľudia, čo sa týka spevu, tanca a herectva. Ja si vyberám ľudí, z ktorých vychádza energia. Osobne mám rád ľudí s podobou persona non grata. Ľudí, ktorí sú konfliktní, ale ja s nimi paradoxne nemám žiadny problém. S týmito ľuďmi sa pracuje úžasne, lebo majú v sebe niečo, čo ich oddeľuje od okolia. Ak by som to zjednodušil, v každom prípade hľadám talent.

 

Kedy ste si povedali, že Vaša práca stojí za to?

 

To je systematické pochybovanie, či moja práca stojí za to. Vždy je taká krátka chvíľka – emócia divákov, emócia sály, ktorá na teba vplýva. Divadlo je pre ľudí. Ak by som chcel primárne uspokojiť svoje potreby, tak by som hral svoje inscenácie v garáži pre svoju ženu a pre svoju mamu. Je dôležité robiť túto prácu pre ľudí. Mojou vlastnou teóriou je aj tzv. pravda divadelnej chodby. To je to, ako sa k tebe správajú zamestnanci divadla ako vrátnik, upratovačka, kostymérky, vizážistky... Ak vidíš, s akou úctou alebo neúctou k tebe pristupujú a vieš, či tá práca, ktorú si pre divadlo urobil, stojí za to. Veľmi mi to pomáha. Vie ma očariť, keď ma pozdraví osvetľovač a uteká cez celú chodbu, aby mi podal ruku. Sú to skvelé momenty.

 

Čo Vám dáva chuť žiť, tvoriť, kreatívne myslieť?

 

Vnútorná potreba robiť to, čo cítim a chcem. Ja túžim robiť túto prácu, odkedy si pamätám. Ten pocit a túžba, že môžem niečo vytvoriť, je neopísateľná. Je to niečo, čo sa nedá zastaviť. Moja vnútorná potreba je ako sopka, ktorá svoje myšlienky musí dať von.

 

Okrem vypredaných muzikálov, veľmi pozitívnych ohlasov z celého sveta a ocenení, ktoré ste získali (najnovšie Osobnosť Bratislavy 2019), ste žijúcou slovenskou legendou v tvorbe muzikálov. Ste inšpiráciou pre mnohých mladých ľudí.Ako by ste inšpirovali mladých ľudí k tomu, aby dosiahli svoje ciele
a nebáli sa ísť za tým, v čo veria? Čo by ste im odkázali?

 

Žijeme v divnej dobe, v ktorej ľudia povedia ostatným, že keď pôjdu za svojím cieľom, tak určite uspejú. Nie je to pravda. Žijeme v dobe, keď všetci chcú všetko hneď. Spoločnosť ich učí, že všetko dostanú. Ja mám k tomu iný názor. Mali by sme ľudí pripraviť na to, že nie vždy v živote všetko vyjde a že to nie je hanba. A nie vždy to záleží na tom, či som pre to všetko urobil alebo neurobil. Nevylezie človek na každú 8-tisícovku, ale keď vylezie aspoň na jednu, alebo hoci aj na 7-tisícovku, aj to je úspech. Ľudí musíme naučiť prehrávať a pokorne prijať druhé, tretie, piate miesto. A nemať pocit, že keď som aj 50-ty, tak som prehral. Nie každý je Ronaldo, nie každý je Mozart...
Mladým ľuďom by som odkázal, nech sa na nič nehrajú. Nemusí sa vždy všetko podariť, ale aj „prehru“ treba pokorne prijať. Je ešte také príslovie, ktoré by som rád v rámci tohto odkazu spomenul: „Aj keď vylezieš na najvyšší strom, orlom sa nestaneš.“

 

Kto je Mgr. art. Ján Ďurovčík?
Je slovenskou žijúcou legendou v tvorbe choreografií. Diváci, ktorí videli aspoň jedno z jeho fenomenálnych predstavení, si so sebou odniesli prekvapujúce a emotívne pocity. Nejeden divák je pri vzhliadnutí jeho predstavenia dojatý, plače, smeje sa. Je ohúrený, vypätý, búši mu srdce, či pociťuje chcenie byť ešte dlho súčasťou jeho predstavení.

Ján Ďurovčík vyštudoval choreografiu na VŠMU v Bratislave u prof. Štefana Nosáľa a tiež Institute for Dance and Dance Instruction v belgickom meste Antverpy. Bol tanečníkom v Lúčnici a sólistom v H.F. Dansetheatre v Amsterdame. Počas pobytu v Belgicku učil moderný tanec na International Dance Stage Bornem.

V roku 1993 založil balet Torzo, z ktorého sa neskôr vyvinulo Bratislavské divadlo tanca - dnes známe ako Slovenské divadlo tanca -  ktoré bolo prvým profesionálnym divadlom moderného tanca na Slovensku.

Začiatkom 90-tych rokov vytváral jednu choreografiu za druhou a odvtedy sa nezastavil. Každý rok nám kreuje niekoľko nových predstavení, ktoré majú vysoko pozitívne ohlasy.

Jeho úspešné diela sa uvádzajú od New Yorku po Tokio a sú v repertoároch najznámejších národných divadiel po celom svete.

Medzi najúspešnejší slovenský muzikál všetkých čias sa dosiaľ považuje Ôsmy svetadiel, ktorý vznikol s piesňami kapely Elán.

Medzi jeho najnovšie diela patrí muzikál Voda (a krv) nad vodou a návrat tanečného divadla Rómeo + Júlia.

Ján Ďurovčík je držiteľom mnohých prestížnych ocenení. Minulý rok získal ocenenie Osobnosť Bratislavy 2019.

 

Hlavná fotografia a fotografie v článku - zdroj: www.jandurovcik.com a Peter Brenkus