Liečba rakoviny u detí je úspešná na viac ako 80 %

Liečba rakoviny u detí je úspešná na viac ako 80 %

22.09.2020 | Doc. MUDr. Emília Kaiserová, CSc. | Nikoleta Laškotiová

Docentka Kaiserová sa celý svoj profesijný život venovala detskej hematológii a onkológii. Detskú onkológiu pozdvihla na vysokú medzinárodnú úroveň a aktívne sa podieľala na zavedení vyše stovky nových chemoterapeutických protokolov pre liečbu malignít.

 

Keď sa povie onkológia, laici a nezainteresovaní ľudia majú okamžite strach. Keď počujeme slovné spojenie detská onkológia, príde nám ľúto a mnohí máme slzy na krajíčku.

Ako viedla Vaša cesta k tomuto povolaniu?
A prečo ste si vybrali práve túto náročnú medicínsku oblasť – detská hematológia a onkológia?

 

Bol to prirodzený vývoj. Skôr si asi onkológia vybrala mňa ako ja onkológiu. Po skončení štúdia pediatrie na lekárskej fakulte som tri roky (s dvomi prestávkami materskej dovolenky) pracovala na neurochirurgii. Tam som sa stretla s rôznymi nádormi mozgu u detí, ktoré sa mi ako pediatričke automaticky dostali do starostlivosti. Keď sa bolo treba pripraviť na atestáciu, prijali ma na Detskú kliniku Dérerovej nemocnice. Boli tam deti s rôznymi zaujímavými diagnózami, ale najviac som pracovala s kolegom, ktorý sa staral o deti s hematologickými a onkologickými chorobami. Po jeho odchode som sa stala odbornou asistentkou Katedry pediatrie a zase automaticky som prevzala jeho pacientov. V tom čase sa onkologické choroby u detí liečili vo všetkých troch detských klinikách v Bratislave, aj na Klinike detskej chirurgie. Nasledovala druhá atestácia z pediatrie a po nej bolo treba na klinike obsadiť miesto ordinára pre detskú onkológiu. Po ďalšej atestácii z klinickej onkológie bolo rozhodnuté: budem sa venovať detskej onkológii a trochu aj hematológii. V roku 1991 vzniklo samostatné Detské onkologické oddelenie v Detskej fakultnej nemocnici ako centrum pre liečbu všetkých detí s onkologickými chorobami z Bratislavy a ZS regiónu. Detská onkológia ma zaujímala stále viac, preto som prestúpila na toto oddelenie a v r.1992 som sa stala jeho primárkou. Bolo zaujímavé sledovať vývoj detskej onkológie vo svete, postupne nadväzovať kontakty s inými pracoviskami, ktoré boli dovtedy obmedzené. Získavali sme a zavádzali nové liečebné postupy. Viac sme spolupracovali aj s detskou onkológiou v Banskej Bystrici a v Košiciach a pomaly sa naše výsledky na Slovensku priblížili výsledkom v zahraničí. Bola to veľmi zaujímavá práca.

 

Bohužiaľ, celosvetové štatistické údaje potvrdzujú, že rakovina je hlavnou príčinou smrti u detí a adolescentov. Vysvetlite, prosím, laikom, tieto otázky:

Z Vašich dlhoročných poznatkov, aké sú príčiny vzniku rakoviny u malých detí?

Je vedecky dokázané, že nejaký konkrétny jav v kombinácii napr. s predispozíciou rakovinu spôsobuje? Teda:
- vonkajší jav, ktorý vieme ovplyvniť?
- vnútorné, ktoré sa vyvíjajú bez iného vplyvu v každom jedincovi zvlášť?
- alebo môže to byť geneticky podmienené?

 

Príčinu rakoviny u detí vo väčšine prípadov nepoznáme. Známe faktory vonkajšieho prostredia, ktoré majú význam pri rakovine dospelých (rôzne chemikálie, fajčenie, zloženie stravy...) sa u detí zväčša neuplatnia. Predsa však je známe, že ožiarenie matky v gravidite, napríklad aj pri rtg vyšetreniach, zvyšuje riziko vzniku malignít u detí. Rizikom je aj žiarenie, ktoré sa používa pri liečbe nádorov v detskom veku, ktoré môže vyvolať takzvané sekundárne malignity u adolescentov, alebo aj v dospelosti. To platí aj pre niektoré protinádorové lieky (cytostatiká), podávané pri liečbe detských nádorov a leukémií, aj niektorých autoimunitných chorobách. Zistil sa aj vzťah medzi vírusom infekčnej mononukleózy a niektorými nádormi lymfatických uzlín. Z vnútorných faktorov sú to rôzne zmeny v chromozómoch (mutácie), ktoré sa prenášajú na dieťa od rodičov, alebo vznikajú spontánne už počas vnútromaternicového života, ale aj neskôr. Pôsobením ďalších faktorov na takto zmenené bunky vo viac štádiovom procese vzniká malígna bunka a rozvíja sa malignita. Sú známe dedičné formy niektorých nádorov, ktoré sa vyskytujú samostatne (retinoblastóm), alebo v spojení s inými syndrómami vrodených anomálií. Častejší je aj výskyt nádorov pri niektorých dedičných chorobách a anomáliách chromozómov (neurofibromatóza, Downov syndróm, Fanconiho anémia a ďalšie), alebo pri vrodených poruchách imunity. Takýmto nádorom zvyčajne nemožno predísť, ale význam má pozornejšie sledovanie dieťaťa, prípadne niektoré vyšetrenia počas detstva, pretože včasná diagnóza dáva väčšiu šancu na vyliečenie.

 

 

V liečbe rakoviny je Slovensko úspešné. Detskú onkológiu ste pozdvihli na vysokú medzinárodnú úroveň. Aktívne ste sa podieľali na zavedení vyše stovky nových chemoterapeutických protokolov pre liečbu malignít. Okrem toho ste boli poverená vedením Detskej onkologickej kliniky a zastávali ste funkciu hlavnej odborníčky MZ SR pre detskú onkológiu. Za svoju celoživotnú prácu ste minulý rok získali medzinárodné ocenenie. Čo je však podstatné, mnohým pacientom ste zachránili život.

Čo je pre Vás tým najväčším zmyslom a darom, že ste si zvolili toto povolanie?

 


Vždy som chcela pracovať s deťmi. Ako detskej lekárke sa mi toto želanie bohato splnilo. Najväčším želaním bolo spoznávať príčinu chorôb a liečiť ich. Na detskej klinike som mala úžasný príklad v prednostovi doc. Getlíkovi, ktorý nám ukázal nielen krásu a hĺbku pediatrie, ale aj „ľudský prístup“ k pacientom a ich rodinám. Mojou veľkou túžbou ako primárky a hlavnej odborníčky bolo dosiahnuť dobrú spoluprácu všetkých troch detských onkologických centier v SR a rovnakými liečebnými postupmi zvýšiť u nás úroveň detskej onkológie. Chcela som, aby slovenská detská onkológia ako celok vstúpila do povedomia a spolupráce so zahraničnými centrami.

 

Sú chvíle z Vašej lekárskej praxe, na ktoré si s radosťou kedykoľvek zaspomínate?

 

Je to veľa chvíľ s mnohými pacientmi a ich rodičmi, ktorí si k nám vytvorili vzťah, tešili sa z každého úspechu, prišli nám poďakovať po úspešnej liečbe a prišli aj neskoro po jej skončení. Mali sme radosť, keď sa pacienti napriek prekonanej chorobe a liečbe úspešne uplatnili v živote. Potešilo nás, keď sa prišli poďakovať aj rodičia zomretých pacientov. Píšem to v množnom čísle, pretože to všetko bola zásluha veľmi dobrého kolektívu lekárov a sestier, ktoré túto prácu tiež milovali.

 

 

Ako ste sa Vy ako lekár - profesionál a zároveň aj empatický človek dokázali vyrovnávať s nie najšťastnejším záverom liečby u malého pacienta?

 

Smrť je prirodzenou súčasťou života. U detí je to vždy ťažký a traumatizujúci zážitok. Vždy sme sa snažili urobiť pre každého pacienta to najlepšie, čo sme vedeli a mohli. Dôležitým medzníkom bolo zabezpečenie domácej paliatívnej starostlivosti (Plamienok), aby deti a rodiny mohli prežívať konečnú fázu svojej choroby doma. Sú však veci, ktoré nás presahujú a naše možnosti a vedomosti majú svoje hranice. Prijatie takýchto obmedzení a zároveň vedomie, že sme pracovali poctivo, nám pomôže vyrovnať sa s neúspechom a so stratou. Vždy treba ísť ďalej kvôli tým, ktorí ostávajú alebo prichádzajú.

 

Okrem lekárskej praxe ste sa venovali aj výučbe vysokoškolských študentov. Na toto povolanie sa ale musí človek narodiť. Nie každý by to po psychickej stránke zvládol...

Majú dnešní študenti stále záujem o štúdium detskej onkológie?

 

Toto nemožno zovšeobecniť. Študenti k nám prichádzali v piatom alebo šiestom ročníku v rámci pediatrie na celý týždeň. Nie je to veľa, aby mohli preniknúť do detskej onkológie. Niektorí sa zaujímajú viac, iní menej, ale zvyčajne ich osudy konkrétnych pacientov zaujali. Niekoľko študentov prejavilo záujem pracovať na detskej onkológii alebo sa podieľať na paliatívnej starostlivosti.

 

Ocenenie z European Society for Paediatric Oncology

 

Čo by ste im odkázali, ako ich motivovali, príp. naviedli len na tie pozitívne myšlienky ohľadom štúdia a následného vykonávania tejto profesie?

 

Práca s deťmi je krásna. Detská onkológia je náročný odbor, ale dáva široké možnosti pre vedecký rozvoj lekára, aj pre bežnú starostlivosť o pacienta. Získanie dôvery a vyliečenie pacienta – dnes je to už viac ako 80 % – je najlepšou odmenou za náročnú prácu.

 

Hlavná fotografia a fotografie v článku - s povolením E. Kaiserovej