Je mi ľúto matematiky... (časť 1/2)

Je mi ľúto matematiky... (časť 1/2)

01.04.2020 | Doc. RNDr. Viera Uherčíková, CSc. | Nikoleta Laškotiová

Ak sa povie súčasná matematika, prvá osobnosť, ktorá mi z tejto oblasti napadne, je rozhodne pani docentka Uherčíková. A prečo práve ona? Jednoducho preto, že je veľkou popularizátorkou matematiky a odborníčkou na vyučovanie tohto odboru.

Na začiatok už len dodám, že každý predmet podaný hravou formou, vie byť zaujímavý.

 

Je mi ľúto matematiky, keď sa často ocitá v úlohe strašiaka. Veď matematika je zaujímavá a vie byť aj zábavná, závisí od toho, ako sa podáva, od správnej motivácie žiakov, ktorí sa ju učia. Je to niečo ako zamknutá izba v rozprávke, od ktorej každý nenájde kľúč. Pomôžme deťom ten kľúč nájsť. A to čím skôr. Už na základnej škole, ktorá má dať naozaj kvalitné základy pre dnes už potrebné celoživotné vzdelávanie.

Niektoré dieťa potrebuje len impulz, motiváciu, aby si matematiku obľúbilo. Sú rodičia, ktorí sa radi a ochotne venujú svojim deťom, ale potrebujú inšpiráciu, námety, viac fantázie. Učitelia možno tiež privítajú námety na lepšiu motiváciu žiakov, a najmä hravé podanie geometrie aj pre prácu v školskom klube po vyučovaní.

Dúfam, že všetci títo spomínaní si v knižke niečo pre seba nájdu. Pre nich som sa snažila napísať geometriu pre 1. stupeň základnej školy hravo a pútavo.

Bola by som rada, keby knižka inšpirovala nielen na riešenie príkladov, ale aj na tvorivé myslenie, tvorivý prístup. Veď je zaujímavé príklady nielen riešiť, ale ich aj tvoriť. Ak knižka povedie týmto smerom, splní svoj cieľ.

Milé deti, rady počúvate rozprávky? To som sa ani nemusela spýtať, pravda. Tak vám jednu aj ja porozprávam.

 

Kde bolo, tam bolo, boli raz dve deti: braček a sestrička. Volali sa Janko a Marienka. Bývali s rodičmi na kraji hory. Mali sa všetci veľmi radi. Raz hovorí Janíčko svojej dobrej mame: „Mamička, môžeme ísť s Marienkou na jahody?“ „Ale nie, synček,“ odpovedá mamka. „Hora je veľká, zatúlate sa mi. Akože vás ja potom nájdem?“

Teraz iste poviete: Veď túto rozprávku my už dobre poznáme. Deti zablúdia a horko-ťažko nájdu v noci pomocou svetielka medovníkový domček. Ale počkajte, deti! Myslíte, že bude rozprávka pokračovať, ako je to v knižke? Nie, my si ju budeme ďalej rozprávať po svojom. Áno, deti prišli k medovníkovému domčeku, ale nečakala ich tam zlá ježibaba, ale dobrá babka a dedko, ktorí mali dve vnučky, Katku a Barborku. Vždy mali veľkú radosť, keď k nim prišli. Dievčatká sa zasa tešili z nich a aj z prekrásneho medovníkového domčeka. Všetko by teda bolo v poriadku, lenže tieto dve vnučky mali jednu veľkú chybu. Často zabúdali. Aj tentoraz si zabudli u babky a dedka knihy, zošity, ceruzky, pravítko. Dúfam, že vy, deti, si nezabúdate učebné pomôcky.

 

 

No a tak, keď Janko a Marienka prišli do medovníkového domčeka, začali ako dobré deti pomáhať a upratovať aj Katkine a Barborkine zabudnuté veci. Ale zvedavosť im nedala a začali si knihy a zošity prezerať. Marienka zvolá: „Janíčko, vieš aké zaujímavé knižky som tu našla? Budeš sa čudovať, v tých knižkách sú aj matematické rozprávky.“

Ako ich prezerali, zrazu počuli: „Veru sú a aké zaujímavé!“ Janko s Marienkou sa otočili za hlasom a zbadali Katku a Barborku. Všetci sa veselo zvítali a deti sa hneď zoznámili. Babka a dedko sa tešili z kŕdľa detí. Rozprávali si zážitky aj zo školy, a tu si Marienka vzdychla a priznala sa, že nemá veľmi rada matematiku. Janko, ako najstarší z detí, múdro povedal, že dnes sa veru bez matematiky nikto nezaobíde. A hneď aj navrhol, že by sa mohli učiť spolu. Barborka je najmladšia, aspoň sa dozvie niečo nové a ostatní si radi zopakujú, čo sa už z matematiky naučili. Opakovanie je veľmi dôležité. Aj rodičia hovoria, že opakovanie je matka múdrosti.

Ako sa tak deti rozprávali v medovníkovom domčeku, tu z ničoho nič počujú nežný hlas: „Viete čo? Pohrajte sa so mnou. Uvidíte, aké to bude zaujímavé. Určite si časom aj Marienka obľúbi matematiku.“

 

Prekvapené deti nevedeli zistiť, odkiaľ ten milý hlások prichádza. Obzerali sa, točili sa, do kútov pozerali, až zrazu zbadali niečo maličké, malinkaté. Navzájom sa prekrikovali: „Kto si, čo si?“ A maličké odvetilo: „Som rozprávkový bod z geometrie a volám sa Bodulík.“

„No toto, ale ako si ožil, kde si sa tu vzal?“ deti nevychádzali z úžasu.

„No dobre“, odpovedal bod dôležito. „Všetko vám rozpoviem. Ale nie som tu sám. Mám aj kamaráta a o chvíľu vám ho predstavím. Ale teraz pekne po poriadku. Bol som zakliaty v úsečke. A viete, že takých bodov, ako som ja, má úsečka nekonečne veľa? Tak veľa, že sa to nedá ani vypovedať. Kamkoľvek sa na úsečke pozriete, všade by ste ich našli. Dokonca aj všade mimo úsečky. Sú také maličké, že jednotlivé body neuvidíte. A ja som si tak ležal pekne na úsečke, kým neprišla rozprávková víla. Šibla čarovným prútikom, a vtedy som z úsečky vyskočil. Ona sa ma milým hláskom opýtala, či by som sa chcel popozerať
po svete. A keďže som veľmi zvedavý, isto uhádnete, čo som odpovedal. Víla potom znovu šibla prútikom a úsečka bola taká ako predtým, kým som z nej vyskočil. A ja som narástol. Zrazu som mal ruky aj nohy, a tak som sa hneď vybral do sveta. A teraz som tu, medzi vami.“

„To je neuveriteľné,“ povedali svorne deti. „Ale kde máš toho svojho kamaráta?“

„Juj, ale ste netrpezliví! Ale keď som už sľúbil, že vám ho predstavím, dobre. Ale to musím pokračovať v rozprávaní.

Tak som teda ožil, poobzeral sa v zrkadle a sám sebe som sa páčil. Zrazu počujem hlas: Tu som, tu som. Kto to len môže byť? Žeby niekto tiež taký maličký, ako som ja? Zrazu som zbadal niečo ako živý otáznik. Spýtal som sa, ako sa volá a predstavil som sa: Ja som bod, volám sa Bodulík a mám veľmi rád geometriu. No toto, odpovedalo mi malé čudo. Ty si Bodulík a ja zas Otázničiačik. Ja veľmi rád rozprávam a najradšej si vymýšľam príklady a pýtam sa. Juj, to je ale zložité meno, povedal som. Vymýšľal som rôzne jednoduchšie mená a zrazu mi napadlo, budeš pre mňa Otulík. A budeme sa kamarátiť s každým, kto má rád geometriu, ale aj s tým, kto ju zatiaľ nemá rád. Časom si ju možno obľúbi.

A počúvaj! Vymyslel som teraz takúto hru. Keď ty, Otulík, tak rád vymýšľaš príklady, pôjdeme medzi deti a budeme sa s nimi hrať. Ty sa budeš pýtať, deti budú odpovedať a ja budem odpovede kontrolovať. Hm, všimol som si, keď sa tak obzerám po svete, že deti často robia chybu, že si výsledok neprekontrolujú. Keď chcú pracovať rýchlo, to je dobre. Ale rýchlo a dobre, nie rýchlo a zle. Keď si chybu včas opravíme, nič hrozné sa vlastne nestalo. Otulík však chcel vedieť, ako sa deti môžu v geometrii hrať a zároveň sa aj učiť...

A teraz sa dostal Bodulík k tomu, že predstavil deťom svojho kamaráta Otulíka. Deti v domčeku boli také prekvapené, že sa ledva zmohli na slovo. A tak Bodulík a Otulík spolu prehovorili: „Prišli sme za vami a navrhujeme vám takúto hru na otázky a odpovede. Otulík sa bude pýtať, vy budete odpovedať a môžete medzi sebou aj súťažiť. Bodulík bude odpovede kontrolovať. Sľubujeme, že to bude zaujímavé. My budeme vaši rozprávkoví kamaráti a splníme vám aj nejaké želanie.“ Dokonca aj Marienka, ktorá matematiku nemala veľmi rada, bola zvedavá, čo sa bude diať. Prvé želanie vyslovila Barborka: „Bodulík, keď vieš tak zaujímavo rozprávať, povedz nám, ako žiješ, kde bývaš?“ A tak začínajú ďalšie príbehy...

(Uherčíková V.: Hravá geometria, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava. 1991 - úryvok a ilustrácie).

 

Kto je doc. RNDr. Viera Uherčíková, CSc.?
Napísala veľa pedagogických prác, ktoré dodnes pomáhajú učiteľom učiť matematiku zaujímavo a motivovať žiakov. Vo veľkej časti svojho profesijného života sa zamerala na žiakov, a to nielen čo sa týka popularizácie matematiky hravou formou pre deti a mládež.

Za svoju zaslúžilú prácu získala množstvo ocenení, z ktorých by som rada spomenula Veľkú medailu sv. Gorazda pri príležitosti 50-tich rokov pôsobenia
na Univerzite Komenského v Bratislave – za hodnotné výsledky v pedagogickej, vedecko-výskumnej a spoločenskej oblasti. Medaila bola udelená Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR.

Bola taktiež organizátorkou celoslovenskej súťaže v rečníckych prejavoch Mládež a odkaz Alexandra Dubčeka. Získala, okrem iných, aj Zlatú medailu spoločnosti A. Dubčeka za aktívnu činnosť a zachovanie spomienok na A. Dubčeka.

Je mi cťou dať do povedomia jednu z jej vybraných prác, úryvok z knihy Hravá geometria. Už podľa názvu sa dá odhadnúť, akou formou písala autorka túto zábavnú, ale i poučnú knihu pre deti. Nachádza sa v nej množstvo rozprávkových prirovnaní, ktoré sa prelínajú s kreslenými obrázkami reálnych predmetov, predstavujúcich rôzne geometrické tvary.

 

Hlavná fotografia - zdroj: Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR (s povolením MŠVVaŠ SR a V. Uherčíkovej)