Ivett Axamitová: Potrebujeme opäť vnímať krásu

Umelkyňa Ivett Axamitová patrí medzi najtalentovanejšie predstaviteľky slovenskej keramickej tvorby. Jej diela poznajú milovníci umenia po celom svete, jeden z jej výtvorov dostal do daru aj bývalý pápež Ján Pavol II.. 

Vo svojej tvorbe kombinuje eleganciu, ženskosť a osobitý pohľad na svet okolo seba. Časť jej prác je venovaná sakrálnemu umeniu, do ktorého rovnako vniesla moderný pohľad.

Chodievali ste ako dieťa do galérií? Mali ste už vtedy blízko k umeniu?

Nevyrastala som v rodine, v ktorej by bol záujem o umenie. Cestu k nemu som si nachádzala sama. Od druhej triedy som navštevovala Ľudovú školu umenia v Bratislave, kde nás samozrejme inšpirovali k návšteve galérií. Moja mama tam z času na čas zašla so mnou. Neskôr som nabrala odvahu aj sama, prípadne sa do galérie vybrala s kamarátkami. K umeniu som mala veľmi blízko. Milovala som krásu a rada som si ju vytvárala.

Pre niekoho je zlomovým momentom v kariére nejaké nezabudnuteľné dielo, pre iného vzor z blízkeho okolia. Pamätáte si na ten moment, keď ste sa už definitívne rozhodli, že sa vydáte cestou umenia? 

To ani nebol rozhodujúci moment, to tak nejako prirodzene prichádzalo a rástlo so mnou. Nad ničím iným som nikdy ani neuvažovala. V tomto som mala jasno. Nebola pre mňa iná cesta. Hoci cesta k tomu bola tŕnistá, ale iná možnosť pre moju dušu neexistovala. Pre mňa boli vzorom všetci, ktorí niečo dokázali. To ma inšpirovalo a neskutočne som zatúžila po sebe na tomto svete niečo zanechať.

Kto bol pre vás počas kariéry najväčšou inšpiráciou?

Počas Vianoce, asi vo veku 10 rokov, som dostala knihu ,,Nahý som prišiel na svet”, ktorá zachytáva život Augusta Rodina. Táto kniha ma dostala a čítala som ju stále dookola. Dodnes Rodina milujem a stal sa pre mňa veľkou inšpiráciou.

Vo vašej tvorbe sa venujete keramike a maľovaniu obrazov. Čo je vášmu srdcu bližšie?

To maľovanie mi zostalo z detstva, pretože najskôr som chcela byť maliarkou. Osud to chcel inak, pretože som sa nedostala na ŠUP, kde som túžila študovať maľbu. Rozhodla som sa ísť na keramickú školu do Modry, práve tu sa karty trochu zamiešali. Objavila som čaro hliny. Milujem dotyk s ňou a všetko, čo z nej môžem vytvárať.

Momentálne sa špecializujete na sakrálnu tvorbu. Prečo ste si vybrali práve tento smer?

V mojom rodnom dome v Ivanke pri Dunaji som vyrastala pri kríži. Ten vo mne podvedome zakódoval niečo, čo si človek uvedomoval postupne a ja som tie kríže zbožňovala. Kríž nikdy nebol pre mňa symbolom smrti, pre mňa predstavoval domov a nádej. Sakrálnou témou som začínala, postupne sa oslobodzovala od tejto témy, a púšťala sa do abstraktnejšej tvorby. Tvorba ako taká zakaždým odzrkadľovala môj vnútorný svet. Čím som staršia, tým slobodnejšia sa cítim.

Čomu sa aktuálne venujete a čím plánujete prekvapiť vašich priaznivcov?

Aktuálne dokončujeme spolu s kňazom Jozefom Jurinom knihu o mojej tvorbe. Kniha by mala byť krásna, zobrazuje moju keramickú tvorbu doplnenú sprievodným slovom už spomínaného kňaza. Má zachytávať krásu hliny, detaily štruktúr plastík, obrazov, farebnú pestrosť glazúr a hlavne mnoho pozitívnych pocitov, ktoré sa snažím pretavovať do vlastnej tvorby.

Pri sakrálnom umení môžu umelci častejšie naraziť na problém s konzervativizmom. Ľudia často uprednostňujú tradičné zobrazenie Ježiša Krista a ostatných svätcov. Aké sú vaše skúsenosti?

Samozrejme, že nie vždy je voľná ruka, často to závisí od objednávateľa. Častokrát sa musím aj prispôsobovať, no už začínam byť zrejme veľká a snažím sa presadzovať si svoj výtvarný prejav. Vo voľnej tvorbe ma nič a nikto neobmedzuje, riadim sa výlučne mojím vnútorným pocitom. Ľudia sú rôzni a nie všetkým sa páči všetko. Čím som však staršia, prestáva mi na tom záležať. Dôležitá je pre mňa moja spokojnosť a pocit z finálneho výsledku diela. V živote ale myslím v prvom rade na iných, aby boli spokojní. Až potom som ja.

Jedným z vašich mnohých úspechov je, že sa vaše dielo Posledná večera dostalo až ku pápežovi Jánovi Pavlovi II.. Ako sa to celé udialo?

Toto dielo bolo odovzdané v roku 2005, pri príležitosti návštevy svätého otca Jána Pavla II. na Slovensku, konkrétne v Nitre. V tom čase som mala v meste výstavu a obdivovateľom mojej tvorby bol aj emeritný primátor Nitry Vladimír Libant. Ten predstavil moju tvorbu kardinálovi Korcovi. Z ich strany vznikla myšlienka vytvoriť dielo pre svätého otca. Bola to ,,Posledná večera”, ktorá bola asi chránená z hora, pretože pri výpale sa polámali podložky, na ktorých boli jednotlivé komponenty poukladané, no ani kúsok keramiky sa nepoškodil.

Ako sa darí sakrálnemu umeniu na Slovensku? Cítite dostatočnú konkurenciu, máme veľa nových talentov?

Na Slovensku máme neskutočne veľa talentov, a to v každej oblasti umenia. Možno v sakrálnej a ešte keramickej tak veľa nie. Proces tvorby pri keramike býva náročný a zdĺhavý. Dnes je rýchla doba, všetci chcú všetko rýchlo. Moje umenie sa spája aj s remeslom, bez neho by som ďaleko nezašla. To si vyžaduje poctivú a zdĺhavú prácu. Klaniam sa pred všetkými umelcami, ktorí tvoria skutočne z duše, snažia sa prinášať krásu do našich životov a zanechávajú tu nezabudnuteľné stopy.

Máte medzi dielami vašich kolegov nejakého favorita?

Mnohí umelci a ich diela na mňa silno zapôsobia. Je to vždy ten okamih stretnutia sa s dielom. Spolu s rodinou a priateľmi radi cestujeme po svete. Videli sme mnoho úžasných umelcov, ktorí boli inšpirujúci. Pre mňa osobne je favoritom v keramickej tvorbe Luca Della Robia - renesančný sochár z Florencie.

Tento rok sa všade vo svete nesie v znamení pandémie koronavírusu. Akým spôsobom to zasiahlo umenie na Slovensku? 

Toto obdobie je obdobím ticha. Ľudia sa uzatvárajú do seba, takmer nikto neprejavuje záujem o umenie. Myslím to všeobecne - divadlá, kiná, koncerty, vernisáže, všetko je zakonzervované a nik ani netuší dokedy. Ľudia sa sťažujú, že nikto nesmie nikam ísť, ale aj ateliér zíva prázdnotou a to určite nehovorím len za seba. Nik sa nepríde ani len nabažiť pozitivitou umenia, a to už ani nehovorím o kúpe. Žijeme zvláštnu dobu, no všetci veríme, že sa to čoskoro skončí.

Ako sa podarilo prekonať toto obdobie vám? Podnietilo vás napríklad k ďalšej tvorbe?

Moja práca v ateliéri sa nemení, neustále tvorím a vytváram niečo nové a pozitívne. Tvorba je ten hlavný stimul, ktorý ma drží nad vodou. Okrem nej aj rodina a priatelia, s ktorými udržiavam neustále kontakt, hoci s mnohými na diaľku. Pripravujem si prestavbu môjho ateliéru a galérie, do ktorej by som sa rada pustila na budúci rok. Prestavby a dizajn interiérov milujem. Cítim, že s novým rokom príde skutočne závan niečoho nového a pozitívneho. Všetci to potrebujeme. Potrebujeme opäť vnímať krásu. Veď nie nadarmo sa hovorí, že ,,KRÁSA SPASÍ SVET”.